Prieskumy a trendy

Na začiatku kalendárneho roka sa častejšie ako inokedy objavujú otázky týkajúce sa budúcnosti. Nejde len o súkromné osudy, sme súčasťou spoločenských, kultúrnych, ekologických a ďalších zmien, ktoré nevytvárajú len tzv. veľké dejiny, ale spätne poznačia príbeh každého z nás. Dôvod pýtania sa na budúcnosť nie je v prvom rade zvedavosť, ale poznanie umožňujúce tú budúcnosť spoluvytvárať.

Ide aj o poznanie situácie cirkvi na Slovensku a poznanie našich prípadných možností túto situáciu ovplyvňovať a spoluutvárať. Aby sme sa vyhli nebezpečiu, že podľahneme osobným dojmom a pocitom, snažíme sa poznať názory iných ľudí, najmä odborníkov (sociológov, teológov, antropológov atď.), sledujeme ich analýzy, zbierame a vyhodnocujeme skúsenosti medzi priateľmi a spolupracovníkmi, robíme aj vlastné prieskumy mienky vo verejnosti. Z bežných médií sú najznámejšie prieskumy ohľadom politických preferencií. Vieme, že výsledky jednotlivých agentúr sa čiastočne líšia, ale určité trendy čiže smery vývoja sa zväčša potvrdzujú. Aby sme potvrdili naše dojmy alebo overili svoje skúsenosti z nejakej situácie, najlepšie je prieskumy opakovať. Zaiste, jednotlivec alebo inštitúcia nečaká na jeden prieskum, aby sa urobilo dôležité rozhodnutie. Niekedy ten prieskum však môže poslúžiť ako posledný podnet alebo dôvod na rozhodnutie. Čo sa teda deje, aké sú trendy?

Poukážem na niektoré trendy vo svete, ktoré majú dopad na cirkev alebo ich cirkev sama spoluvytvára. Pomôcok na rozpoznanie trendov v cirkvi je viac. Napríklad zaujímavé sú predvianočné prejavy pápeža Františka pred členmi pápežskej kúrie vo Vatikáne. Veľkej pozornosti sa tešil hneď jeho prvý príhovor v roku 2013 o chorobách členov kúrie a ďalší o ich liečení. Tento rok sa František zameral len na jednu tému, na škandalózne prípady sexuálneho zneužívania zo strany predstaviteľov cirkvi a ich utajovania. Ako trend z pápežovej strany teda jasne vidieť jeho jasné presvedčenie odstrániť klerikalizmus z cirkvi. Pápež je však tiež len jeden zo subjektov, ktoré trendy určujú. Aj jeho voľba je napokon dôsledkom nejakých trendov (negatívnych i pozitívnych).

Vrcholoví cirkevní predstavitelia, ktorí boli do svojich pozícií vybraní jeho predchodcami, sa pred rokmi pokúsili udržať status quo (to bol ich trend a patrila k tomu neochota vidieť realitu). Aj preto za pápeža v r. 2005 zvolili Josepha Ratzingera. Jeho predčasné odstúpenie sa nedalo predvídať, ale bolo v súlade s nastavenými trendami. Vzdelaný, ale jemný, opatrný teológ a zároveň nepraktický manažér, odmietol stáť na čele inštitúcie – nielen jednej organizácie, ale z pohľadu viery na čele Kristovej cirkvi –, ktorá vo svojich viacerých vrcholových predstaviteľoch klamala seba samu (napokon aj jeho, pápeža Benedikta XVI.). 

Kým Františkovým trendom je premena cirkvi z klerikálnej na evanjeliovú, trendom konzervatívnych a tradicionalistických cirkevných elít je odmietanie tejto premeny, odmietanie Františkových textov a ich pastoračných aplikácií (napríklad pri riešení osudov rozvedených ľudí), a popiera sa aj klerikalizmus ako problém. Pre rok 2018 sa priamo nedal očakávať ten alebo onen škandál sexuálneho zneužívania v katolíckej cirkvi, ale po viac ako piatich rokoch pontifikátu pápeža Františka je zrejmé, že veľká časť episkopátu nezdieľa jeho optiku, na synodách sa dosiahnu často len odvary pôvodných návrhov, mnohí vo vedení cirkvi nie sú ochotní žiť v pokore a chudobe, veľmi mnohým vyhovuje fungovať v odstupe od reálneho života, zároveň sa títo ľudia zmietajú medzi vlastnými strachmi a svojou klerikálnou namyslenosťou. Dala sa teda očakávať ďalšia zrážka medzi podporovateľmi chudobnej a evanjeliovej cirkvi, medzi zástancami cirkvi otvorenej, milosrdnej a solidárnej a cirkvi klerikálnej, dogmatickej a moralistickej.

Slovensko a naša miestna cirkev je súčasťou celosvetových trendov. Nemôže sa z nich vymaniť, aj keď niektorí naši politickí a cirkevní predstavitelia sa snažia Slovensko izolovať.  Svetové trendy nepoznávame preto, aby sme im podľahli, ale aby sme v nich dokázali obstáť, prípadne ich sami manažovať. Naše snahy vychádzajú z otázok: Ako sa má aktualizovať viera a obnoviť cirkev v duchu evanjelia a výziev súčasnosti? Ako má cirkev slúžiť a angažovať sa pre slobodný, spravodlivý a solidárny rozvoj spoločnosti?

II. vatikánsky koncil si dal za program otvorenie sa svetu a aktualizáciu posolstva cirkvi pre dnešok. Pri pohľade na stav cirkvi po viac ako 50 rokoch, musíme konštatovať, že priepasť medzi cirkvou a súčasnými kultúrami sa prehĺbila a v Európe pokračuje proces odcudzovania kultúry od kresťanstva. Proces inkulturácie v Afrike a Ázii sa zasekol a vo viacerých latinskoamerických krajinách možno pozorovať masívny odchod katolíkov do evangelikálnych a charizmatických hnutí. Dramatickou sa stáva priepasť medzi intelektuálmi a katolíckou cirkvou. Vo verejnom diskurze okrem výnimiek nehrá katolícka cirkev temer žiadnu rolu a teológia je medzi ostatnými humanistickými odbormi prehliadaná a podceňovaná.

Obdobie pontifikátov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. poznačil nový kultúrny boj medzi cirkvou a sekulárnym svetom (zvlášť v USA a Taliansku, po roku 1990 aj v bývalých komunistických krajinách), ktorý sa viedol pod heslom ochrany „hodnôt, o ktorých sa nediskutuje a s ktorými sa neobchoduje“. Tým sa myslia témy ako umelé potraty, eutanázia, regulácia počatia, celkovo rodina a manželstvo a ďalšie témy súvisiace so sexuálnou etikou. Tento boj sa vo väčšine krajín prehral, keď sa proti vôli cirkvi temer vo všetkých štátoch západnej kultúry s liberálno-demokratickým režimom, a tiež vo viacerých štátoch Latinskej Ameriky presadilo zákonodarstvo uznávajúce homosexuálne partnerstvá i manželstvá (v „katolíckom“ Írsku dokonca ľudovým referendom). Už dávnejšie boli proti vôli vedenia cirkvi temer všade zavedené zákony povoľujúce umelé prerušenie tehotenstva a rozvody.

Do tejto situácie a obnoveného „boja“ so svetom vstúpil Jorge Maria Bergoglio, pápež, ktorý prišiel z „konca sveta“. Za niekoľko rokov sa mu podarilo zmeniť atmosféru v cirkvi, obnoviť vnútrocirkevný dialóg, otočiť cirkev od sústredenia sa na seba k pohľadu na periférie, zároveň vydal niekoľko dokumentov, ktoré bez ružových i čiernych okuliarov realisticky popisujú situáciu a zdôrazňujú riešenia, ktoré nadväzujú na pozície II. vatikánskeho koncilu.

Za pozitívum ostatných desaťročí možno pokladať, že sa skončil dlhodobý konflikt s ateistickým komunizmom, že téma náboženstva napriek predpovediam intelektuálov 20. stor. zostala živá a spirituálne či náboženské hľadanie vo všeobecnosti sa už nepokladá za niečo prekonané. Sekulárno-liberálny svet síce odmieta tradičné inštitúcie, ale záujem o kontakt s tradíciami zostáva. Možno vidieť aj náznaky zastavenia prepadu do totálneho individualizmu a nové hľadanie identity, ktoré má rôzne podoby. Na tieto možnosti zatiaľ cirkev málo reaguje a slabo ich využíva na nové oslovenie postmoderných spoločností.

Súčasné slovenské cirkevné pomery sú poznačené kombináciou rôznych vplyvov. Napriek dlhému obdobiu, ktoré delí súčasnosť od pádu komunistického režimu, stále sa vo všetkých spoločenských oblastiach prejavujú dôsledky izolácie, v ktorej žila slovenská spoločnosť v desaťročiach po druhej svetovej vojne. Predstavitelia cirkvi na Slovensku hneď po r. 1989 začali vnímať ako ohrozenie západný liberalizmus a odmietavý postoj zaujali aj voči vývoju cirkvi v krajinách západnej Európy. Kritické (prorocké) osobnosti v slovenskej cirkvi (kňazi i laici), ľudia s pozitívnym vzťahom k II. vatikánskemu koncilu a pokoncilovej „západnej“ teológii sa zákonite nedostali na žiadne zodpovedné pozície v cirkevných inštitúciách a médiách, naopak, boli odsunutí na periférie.

Z malého slovenského horizontu sa dnes môže zdať, že kňazská generácia, ktorá obsadila všetky dôležitejšie cirkevné pozície, nadlho bude určovať domáce trendy. Táto „elita“ je zväčša v súzvuku so skupinkami tradicionalistov a arcikonzervatívcov vo svetovej cirkvi. V konfrontácii s vývojom doma a vo svete – nie s vývojom liberálnej módy, ale s potrebami, výzvami a trápeniami dneška i budúcnosti – môžu však títo ľudia očakávať len nešťastie. Podobne zahynul Jeruzalem v r. 70 v 1. stor. po Kr., keď „nespoznal čas svojho navštívenia“. Kresťania však vtedy nezahynuli spolu s Jeruzalemom. To, čo sa zdalo byť úplným koncom, stalo sa pre kresťanskú cirkev novým začiatkom. Dnes máme zodpovednosť my ten začiatok vedome a cielene pripravovať.

Autor: Július Marián Prachár, Beseda TF FK, 12.11.2024.

Autorka: Mária Syneková, Beseda TF FK, 12.11.2024.

Autorka: Marta Uhrinová, Beseda TF FK, 12. 11. 2024.

Autor: Ivan Šimko, Beseda TF FK, 12.11.2024.

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 12.11.2024

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Autorka: Mária Syneková, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Autorka: Zuzana Vargová, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Autorka: Marta Uhrinová, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 12. 3. 2024.