Cesta pokoja - texty Henriho Nouwena

1.

Ešte pred pár rokmi sa mi zdalo pomerne ľahké postaviť sa pred ľudí a hovoriť im, ako sa stať ľuďmi pokoja. Keď som sa však chystal napísať krátke zamyslenie o pokoji, zažil som hlbokú vnútornú prázdnotu, pocit, že všetky slová sú márne, ba dokonca beznádej nad tým, že by som mal niečo hovoriť o pokoji. Nakoniec som sa predsa odhodlal podeliť sa o svoju skúsenosť, o svoju úbohosť, a dôverovať, že Boh nechce, aby som ju pred vami skrýval.

Pred niekoľkými rokmi som sa presťahoval z Harvardskej univerzity do spoločenstva Archa, z inštitúcie pre tých najlepších a najbystrejších do spoločenstva pre mentálne postihnutých. Žijem v dome so šiestimi chorými (Raymond, Bill, John, Trevor, Rose a Adam) a tromi ošetrovateľmi. Pochádzajú z rôznych krajín – Brazílie, USA, Kanady, Holandska. V strede a srdci spoločenstva sú tí, ktorí potrebujú našu starostlivosť a pomoc; dvaja sú veľmi ťažko postihnutí. Žijeme tu ako jedna rodina, postupne aj zabúdame, kto je postihnutý a kto nie. Každý máme svoje dary, slabé i silné stránky. Veľa sa spolu modlíme, plačeme, i smejeme sa...

Napríklad, každé ráno poviem: „Dobré ráno, Raymund“, a on odpovie: „Ja som sa ešte neprebudil. Hovoriť niekomu dobré ráno každý deň, to je neskutočné.“ Minulé Vianoce zabalil Trevor bonbóny do strieborného papiera ako darček pokoja pre každého z nás. Pri štedrej večeri vyliezol na stoličku, zdvihol pohár a zvolal: „Dámy a páni, toto nie je teraz večierok, to sú Vianoce!“ Raz jeden z našich chorých s niekým telefonoval, a pretože mu vadilo, že ošetrovateľ vedľa fajčil, v hneve vykríkol: „Prestaň fajčiť! Nepočujem!“ To je Archa, to je Daybreak, to je naša rodina, naša komunita.

2.

Môže nám život v takejto rodine úbožiakov odhaliť niečo z Kristovho pokoja, ktorý hľadáme? Porozprávam vám o Adamovi, jednom z tých desiatich obyvateľov nášho domu, ako o tichom svedkovi onoho pokoja, ktorý nie je z tohto sveta.

Pretože som nikdy nepracoval s postihnutými, mal som veľké obavy, bál som sa vstúpiť do tohto neznámeho sveta. Adam je najslabší člen rodiny, má 25 rokov, nehovorí, nemôže sa obliecť, chodiť ani jesť bez cudzej pomoci. Nikdy sa nesmeje ani neplače, len občas zareaguje očami. Má zdeformovanú chrbticu a ťažko hýbe rukami i nohami. Trpí ťažkou epilepsiou. Máloktorý deň sa obíde bez záchvatu. Keď stuhne, vydá zo seba niekedy bolestný ston. Veľakrát som videl, ako mu vtedy po tvári steká veľká slza.

Tento ťažko postihnutý chlapec, v ktorom mnohí ľudia vidia len samé ťažkosti, znetvorené ľudstvo, zbytočného tvora, ktorý sa nikdy nemal narodiť, začal byť mojím najmilším spoločníkom. Ako postupne opadal môj strach, začala sa vo mne objavovať láska, plná nežnosti a citu. Z jeho chorého tela a chorej mysle sa vynárala veľmi krásna ľudská bytosť, ktorá mi ponúkala väčší dar, ako som bol ja schopný ponúknuť. Ťažko sa mi pre túto skúsenosť hľadajú slová.

Hlbina hovorí s hlbinou, duch s duchom, duša s dušou. Postupne som si začal uvedomovať, že vzájomná láska nestojí na zdieľanej znalosti či zdieľaných citoch, ale na zdieľanej ľudskosti. Čím viac som bol s Adamom, tým jasnejšie som v ňom videl svojho učiteľa, ktorý ma naučil to, čo žiadna kniha, škola ani profesor nikdy nedokázali. Azda romantizujem? Pýtal som sa raz rodičov Adama: „Povedzte mi, za tie roky, čo ste mali Adama doma, čo vám dal?“ Jeho otec sa usmial a bez váhania odpovedal: „Priniesol nám pokoj, to je náš nositeľ pokoja, náš syn pokoja.“ Dar pokoja skrytý v Adamovej vonkajšej slabosti nie je darom tohto sveta, ale rozhodne pre tento svet. 

Adamov pokoj je predovšetkým pokoj zakorenený v bytí. Je to jednoduchá pravda, ale ako ťažké je ju uskutočniť. Bytie je omnoho dôležitejšie ako konanie. Adam nemôže robiť nič. V každom okamihu svojho života je celkom závislý na ostatných. Jeho darom je obyčajné bytie s nami.

Väčšina môjho života stála na presvedčení, že moja cena závisí od môjho výkonu. Toho som sa držal na základnej škole, na strednej škole i na univerzite. Vyslúžil som si tituly a vyznamenania a vybudoval som si kariéru. Spolu s mnohými ďalšími som sa prebojoval až na osamelý vrcholček úspechu, popularity a moci. Keď som však sedel vedľa pomalého a ťažko dýchajúceho Adama, začalo mi dochádzať... Moja cesta bola plná želaní vyniknúť nad ostatnými, poznamenaná súperením, tlakmi spoločnosti, poškvrnená podozrievaním, žiarlivosťou, odmietaním, pomstychtivosťou. I keď väčšina mojej činnosti sa nazývala službou, službou spravodlivosti a pokoja, službou odpustenia a zmierenia, službou uzdravovania.

Svojím tichým spôsobom mi Adam hovorí: „Pokoj je predovšetkým umenie byť.“ Večer, keď Adama prikryjem všetkými jeho prikrývkami a dekami a zhasnem svetlo, modlím sa s ním. Vždy je veľmi pokojný, akoby vedel, že môj hlas znie pri modlitbe trochu inak ako pri rozprávaní. Vtedy mu pošepkám do ucha: „Nech ťa ochraňujú všetci anjeli“. Od tej doby, čo som sa začal s Adamom modliť, poznal som, že modliť sa znamená byť s Ježišom.

3.

Adamov pokoj je zakorenený nielen v bytí, ale aj v srdci. Počas storočí sme sa naučili, že ľuďmi nás robí rozum. Adam mi znova a znova pripomína, že ľuďmi nás nerobí náš rozum, ale naše srdce, nie naša schopnosť uvažovať, ale naša schopnosť milovať. Chcel by som zdôrazniť, že srdcom nemyslím sídlo ľudských citov, ktoré by bolo oproti rozumu ako sídlu ľudských myšlienok. Srdcom myslím stred nášho bytia, kam Boh ukryl božské dary viery, nádeje a lásky. Srdce nám umožňuje vstúpiť do vzťahov a stať sa synmi a dcérami Božími, stať sa bratmi a sestrami navzájom.

Adam je schopný dávať a prijímať lásku. Adamovo tajomstvo spočíva v tom, že vo svojom hlbokom duševnom a citovom ochromení je zbavený akejkoľvek ľudskej pýchy. Adam mi dáva celkom nové chápanie Božej lásky k chudobným a utláčaným. Pokoj, ktorý plynie z Adamovho ochromeného srdca, nie je z tohto sveta. Nie je výsledkom nejakej politickej analýzy, debát pri okrúhlom stole, rozlišovania znamenia čias alebo dobre premyslenej stratégie.

4.

Najhmatateľnejším rysom Adamovho pokoja je, že tento pokoj zakorenený v bytí viac než v konaní a v srdci viac než v mysli, si vždy vyžaduje spoločenstvo. Mojou najsilnejšou skúsenosťou zo života v Arche je skutočnosť, že postihnutí nás držia pohromade ako rodinu. Adam je najslabší zo všetkých, ale určite je tým najsilnejším putom medzi nami. Vďaka Adamovi je vždy niekto doma; vďaka Adamovi má dom svoj tichý rytmus; vďaka Adamovi sú tu chvíle ticha a mlčania; vďaka Adamovi sú tu vždy slová plné citu, jemnosti a nežnosti; vďaka Adamovi je tu trpezlivosť a vytrvalosť; vďaka Adamovi neskrývame smiech i slzy; vďaka Adamovi je vždy priestor na vzájomné odpustenie a uzdravenie vzťahov. Áno, vďaka Adamovi je medzi nami pokoj. Adam nás naozaj zvoláva okolo seba a pretvára túto nesúrodú skupinu z celého sveta v jednu rodinu.

Aké tajomné sú cesty Božie: „Ale, čo je svetu bláznovstvom, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných, neurodzené vo svete a opovrhované vyvolil si Boh; nejestvujúce si vyvolil, aby zmaril to, čo je, aby sa nik nechválil pred Bohom.“ Adam živo stelesňuje tieto Pavlove slová.

Väčšinu svojho dospelého života som sa snažil ukázať svetu, že to zvládnem sám, že potrebujem ostatných len preto, aby som mohol ísť ďalej po svojej osamelej ceste. Tí, ktorí mi pomáhali, mi vlastne pomáhali stať sa silným, nezávislým, cieľavedomým, tvoriacim človekom. A my všetci vysoko vzdelaní jedinci dnes vidíme svet, ktorý je na pokraji úplného zničenia.

I keď Adam napriek všetkej starostlivosti sa nemení, vytvoril okolo seba spoločenstvo pokoja. Je to spoločenstvo, ktoré vyznáva, že Boh sa rozhodol zostúpiť medzi nás v absolútnej slabosti a zraniteľnosti, a tak nám zjavil svoju slávu. Takto ma teda Adam postupne učí pokoju, ktorý nie je z tohto sveta. Nie je to pokoj vydobytý tvrdou konkurenciou, úporným uvažovaním, ale pokoj zakorenený v jednoduchej prítomnosti pre druhého, pokoj, ktorý hovorí o prvej láske Boha k nám všetkým, pokoj, ktorý nás neustále pozýva do spoločenstva, zväzku slabých. Adam mi nikdy nepovedal ani slovo a nikdy ani nepovie. Ale ja každý večer, keď ho ukladám do postele, mu hovorím: „Vďaka.“

Rozprával som vám o Adamovi a jeho pokoji. Ale vy nie ste z Archy, nebývate v Daybreaku, nepatríte k Adamovej rodine. Podobne ako ja však  hľadáte pokoj v srdci, vo svojej rodine, vo svojom svete. Keď vidíme všetko zlo vo svete v mnohorakých podobách, je nám jasné, že v našom svete nie je pokoj. A predsa po ňom túžime.

Adamovým menom vám preto hovorím: Nevzdávajte sa úsilia o pokoj. O pokoj, ktorý nie je z tohto sveta. Majte stále oči upreté na Knieža mieru, na Ježiša, na toho, ktorý nelipne na svojej božskej moci, na toho, ktorý odmieta premeniť kamene na chlieb, skočiť z výšky a vládnuť s veľkou mocou. Majte oči upreté na toho ktorý hovorí: „Blahoslavení chudobní, tichí, plačúci, tí,  ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, blahoslavení milosrdní, čistého srdca, tí, ktorí sú prenasledovaní, tí, ktorí šíria pokoj...“

Keď uveríme, že Boh lásky nám už pokoj, po ktorom túžime, daroval, uvidíme, ako tento pokoj prelamuje narušenú pôdu nášho ľudského údelu a tiež uvidíme ako rýchlo rastie a dokonca uzdravuje ekonomické a politické neduhy našej doby. S touto dôverou v srdci počúvnime slová:

„Blahoslavení tvorcovia pokoja, pretože oni zdedia zem“. Naplňuje ma zvláštna radosť, že všetci Adamovia tohto sveta obdržia toto dedičstvo ako prví. Modlime sa za svetlo, za pokoj, ktorý svet dať nemôže...