Prijať milosť

Príroda je plná meniacich sa procesov. Napríklad motýľ. Z ťažkopádnej, nenápadnej larvy je nádherný tvor. Neporovnateľne väčšou udalosťou je premena človeka. V spasenom  človeku sa zviditeľní Božia láska – je citeľná. Lebo spasený človek je dobrý a robí dobro, čo Boh od nás vždy chcel a chce aj dnes.

Spása nie je z mojich skutkov. Spása sa nedá získať, nedá sa kúpiť za žiadnu cenu. Sme Božím dielom, sme Božími deťmi, stvorení v Kristovi Ježišovi, aby sme sa venovali dobrým skutkom, ktoré Boh vopred pripravil, aby sme ich konali. Mŕtvi sme boli pre svoje poklesky a hriechy. Boh, bohatý na milosrdenstvo pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, nás však oživil s Kristom, vo svojom Synovi nám daroval miesto v nebi. Peter sa pýtal Pána Ježiša: Pozri, všetko sme opustili, išli sme za tebou, čo teda za to dostaneme? A Ježiš mu povedal: Každý, kto pre moje meno všetko opustil, dostane stonásobne viac a večný život (Mt 19,27). Večný život – to nie je málo.

Človek sa od Boha odvráti neverou a neposlušnosťou. Tým sa nestane slobodným človekom, naopak, prepadne svojmu „ja“, prepadne smrti. Boh ale chce život. A len on sám môže človeka oslobodiť, lebo je láska. Spasení sme boli milosťou, krvou nášho Pána Ježiša Krista. To je dar. A dar sa nedá získať, nemôžeme si ho zaslúžiť, dar môžeme len prijať vierou. Je veľkou milosťou, teda darom, že Boh nám dal silu vôle slobodne sa rozhodovať. Nikoho do svojho priateľstva a lásky nenúti. On volá. Je to ako v našich medziľudských vzťahoch. Ak ma niekto do svojej lásky a priateľstva núti, stále viac sa od neho vzďaľujem, vymykám sa mu z rúk.

Čo je hriech? Ohováral som, poviete pri spovedi. Je to hriech? To je skutok, nie je dobrý a má dôsledok. To je hriech. Lebo ohováraním urážam svojho blížneho. Ak si to neuvedomím a vo svätej spovedi po každé poviem ohováral som, nič sa v mojom živote nezmení. Až keď si uvedomím, čo som urobil, snažím sa zmeniť svoje správanie. Tomu sa hovorí obrátenie. Pavol vraždil kresťanov, zmenil sa, a je apoštol národov. Ale on si uvedomil svoj hriech, priznal – to som ja. Vyznal, oplakal, získal spásu, nie svojou zásluhou, ale milosťou. A tú aj prijal.

Čo urobil ten sedliak v dnešnom evanjeliu? Nikomu neublížil. Ale tam je aj jeho chyba. Pre neho nejestvuje žiaden druhý. Myslí na seba, rozpráva sa sám so sebou. Jeho spôsob reči je monológ. Boh ho v rozhovore, v dialógu núti k zamysleniu a pochopeniu pravdy (Lk 12,17-21). Človek nemusí byť bohatý, aby podľahol tejto životnej chybe. Keď sa naše priania nesplnia, keď naše kalkulácie nesedia, konáme nesprávne, prelíname nebo a zem. Mali by sme myslieť úplne inak: Že práve to je príležitosť k dialógu, ktorý nás privedie bližšie k pravde. A Boh sa rád dá s nami do rozhovoru.

Sme svedkami úžasných zmien, ale ani jedna z nich neprekoná udalosť, ktorú slávime na Vianoce a stále sprítomňujeme na väčšiu Božiu slávu. Boh sa stal človekom vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. On chce, aby sme sa (ak treba) zmenili a prijali milosť, ktorú nám Boh Otec vo svojom ukrižovanom, vzkriesenom a povýšenom Synovi daroval. Zmierte sa s Bohom!, vyzýva nás sv. Pavol (2 Kor 5,21).