Sexualita (zneužívaná) v cirkvi

Téma sexuality a cirkvi (zvlášť rímskokatolíckej) bola pre verejnosť vždy zaujímavá. Protestantská reformácia v 16. stor. v reakcii na cirkevnú hierarchiu, ktorá súťažila so svetskými kniežatami v bohatstve, svetskej moci a prepychu, požadovala obnovenie prísnych mravov aj v sexuálnej oblasti. Napriek rozšírenej predstave, že odstránenie povinného celibátu kňazov v protestantských cirkvách bolo liberálnym uľahčením ich záväzku, sa zrušenie povinného celibátu medzi reformátormi pôvodne chápalo ako ťažšia voľba života podľa Božej vôle oproti životu v celibáte, ktorý mnohí kňazi a mnísi žili často pohodlne i ľahkovážne. Od 18. stor. sa európska spoločnosť v sexuálnych a rodinných otázkach liberalizovala a tradičná morálka (jedno či katolícka alebo protestantská) začala byť spochybňovaná až vysmievaná v mene emancipácie a pokroku. Tieto trendy mali svoj počiatok najprv v predrevolučnom Francúzsku, ale postupne sa prejavili temer vo všetkých európskych krajinách.

Začiatkom septembra 2018 uverejnili slovenské médiá viacero článkov o mladom kňazovi z obce Kľak, ktorý vo svojich dvoch práve vydaných knihách odmieta princíp povinného celibátu kňazov v rímskokatolíckej cirkvi. Čo na Slovensku pôsobí ako veľká atrakcia, je niekoľko desaťročí úplne všednou témou, o ktorej sa na rôznej úrovni diskutuje v sekulárnych i cirkevných kruhoch. Patrí sa pripomenúť, že téma dobrovoľného alebo povinného celibátu nerehoľných kňazov rímskokatolíckej cirkvi však nie je v prvom rade o sexualite, ale o základnom zabezpečení pastoračnej činnosti cirkvi, a to nielen kvantitatívne, ale najmä kvalitatívne.

Otázka, akých kňazov si zabezpečí cirkev pre svoju činnosť, je vážna, ale špecifická. Sexualita v cirkvi sa však týka predovšetkým partnerských vzťahov, manželstiev a rodín, ako aj prístupu k ľuďom, ktorí sa nedokážu zaradiť do tradičných kategórií muža a ženy. Práve tejto oblasti sa týkali ostatné dve biskupské synody a pápežský dokument Amoris laetitia (2016). Málokde je debata v cirkvi a okolo cirkvi taká horúca, ako práve v týchto otázkach. V súčasnosti zriedka počuť kritiku vieroučných dogiem, okrem výnimiek nepočuť ani hádky o existencii Boha, ale spory okolo prístupu cirkvi k sexualite naberajú na intenzite.

Prísna morálka a škandály kléru

Pamätníci vedia, aká detailná (kazuistická) bola morálna teológia pred II. vatikánskym koncilom práve ohľadom šiesteho Božieho prikázania. Po koncile prišlo k posunu myslenia smerom k evanjeliovému chápaniu (na Slovensku bola napr. známa knižka B. Häringa vydaná po česky: Láska je viac ako prikázanie). V r. 1968 pápež Pavol VI. uverejnil encykliku Humanae vitae, ktorá reagovala na sexuálnu revolúciu 60. rokov a zaoberala sa mravnou dovolenosťou regulácie počatia. Pavol VI. vo svojom texte zostal pri prísnejšom výklade tejto problematiky, a to prekvapujúco napriek väčšinovému nesúhlasu poradnej skupiny biskupov, ktorá dokument pripomienkovala. V západných krajinách táto encyklika narazila na veľký odpor, a to aj medzi praktizujúcimi katolíkmi. Mnohí citlivejší katolíci boli v nasledujúcich desaťročiach priam traumatizovaní niektorými kňazmi, ktorí sa snažili o doslovnú aplikáciu náuky o tzv. prirodzených metódach regulácie počatia. Nemožno poprieť, že encyklika správne upozornila na nebezpečenstvo oddeľovania sexuality a lásky, lásky a zodpovednosti v partnerskom vzťahu. Veľký otáznik však zostal visieť nad odporúčanými riešeniami. Vážnym dôsledkom je, že od tých čias väčšina katolíkov rezignovala na cirkevné odporúčania v intímnom živote, že vedeniu cirkvi sa nepodarilo ovplyvniť verejnú mienku smerom k väčšej zodpovednosti, naopak, cirkev nadlho stratila svoju autoritu v sexuálnych a rodinných otázkach, a to aj medzi ľuďmi chodiacimi do kostola.

Akoby toho nebolo dosť, v ostatných desaťročiach zaoberá sa cirkev a veľká časť svetovej verejnosti sexualitou zneužívanou, presnejšie sexuálnym zneužívaním detí a mladistvých kňazmi a ďalšími pracovníkmi katolíckej cirkvi. Prvé správy o zneužívaní sa objavili v 80. rokoch minulého storočia. Veľkú mediálnu odozvu však vzbudili až články novín The Boston Globe v r. 2002. Nasledovali vyšetrovania a súdy, najskôr v USA, Kanade a Írsku. Podľa štatistických údajov rímskokatolícka cirkev vydala za obdobie rokov 1950 - 2016 na právne „vyrovnanie“ prípadov pedofílie a trestných činov spáchaných kňazmi temer 4 miliardy dolárov. V Nemecku a ďalších európskych krajinách sa začalo o prípadoch zneužívania intenzívne hovoriť po zverejnení týchto prípadov z prostredia jezuitskej školy v Berlíne r. 2010. Prípady zverejnil samotný riaditeľ školy. Množstvo prípadov zneužitia, ktoré sa na celom svete spomínajú, pôsobí šokujúco, aj keď sú za nimi rôzne okolnosti a pri veľkých číslach treba myslieť na to, že ide o údaje za 50 i viac rokov späť. Pápež František zriadil v marci r. 2014 Pápežskú komisiu na ochranu nedospelých, ktorá má pomôcť, aby sa zabránilo zneužívaniu mladistvých a iných ľudí v cirkvi.

Ako sa zdá, v prípadoch sexuálneho zneužívania mladistvých v cirkvi nejde o krátkodobú „bulvárnu“ tému, ale o vážny a dlhodobý problém, ktorý vo viacerých krajinách stihol vyvolať vážnu krízu. V tomto roku správy o prípadoch zneužívania negatívne poznačili návštevu pápeža Františka v Čile (január 2018). Pápež v ďalších mesiacoch korigoval svoje pôvodné vyjadrenia a v Čile prebehlo vyšetrovanie, ktoré prinieslo smutné potvrdenie správ, čo sa najprv javili len ako klebety. V auguste 2018 boli zverejnené výsledky vyšetrovania v Pennsylvánii (USA), a to za celé desaťročia od konca 40. rokov minulého storočia. Situácia vo vnútri cirkvi sa vyostrila po obvinení pápeža Františka biskupom Carlom Maria Viganòm (bývalým nunciom v USA), že aj on kryje ľudí, ktorí kryli zneužívanie, a že preto pápež sám by mal odstúpiť.

Kríza katolíckeho kléru len na Západe?

Prečo sa tieto trápnosti objavujú najmä v západných krajinách? Prečo tak veľa v anglosaských krajinách (USA, Írsko, Austrália)? Asi nejestvuje jedna príčina. Svoju úlohu zohráva liberálno-demokratické prostredie, ktoré ospravedlňuje každú variantu sexuálnej voľnosti okrem pedofílie. Toto je asi jediná a posledná oblasť sexuality, kde je verejná mienka liberálnych krajín ostro kritická. Pozitívne treba hodnotiť otvorenosť v týchto otázkach, ku ktorej sa postupne tieto spoločnosti dopracovali. Ohľaduplné zamlčiavanie (aby sa nespochybnilo dobré meno cirkvi) sa v týchto krajinách jednoducho nenosí.

Znalci amerického prostredia pripomínajú, že tradícia násilia (i zneužívania) v dnešných USA patrí k „zakladateľskej“ tradícii Ameriky. Tú najprv osídľovali dobrodruhovia bez zábran, často surovci a násilníci, v kombinácii s príslušníkmi rôznych kresťanských cirkví a siekt, ktoré boli tradicionalistického a fundamentalistického charakteru. Tieto komunity žili v predstave vlastnej vyvolenosti Bohom. Úzkoprsé a prísne prostredie produkuje však vo svojom zákulisí vhodné podhubie na šírenie rôznych deviácií. Vedomie moci a predstava vyvolenosti zároveň slúži ospravedlneniu hriešnosti vo vlastných radoch. Ťažko posúdiť, nakoľko americká tradícia násilia „vyvolených“ platí aj na amerických katolíkov, ktorí boli veľmi dlho páriami americkej spoločnosti.

Prípady zneužívania detí v katolíckej cirkvi za ostatné desaťročia však majú aj korene, ktoré nesúvisia historicky s prostredím anglosaských krajín, nanajvýš sa na základe sociálno-kultúrnych okolností týchto krajín prv ako inde prejavili. Zločiny zneužívania súvisia so sexuálnou revolúciou 60. rokov minulého storočia, ale omnoho viac s neschopnosťou cirkvi účinnejšie zareagovať na zmenené okolnosti. Na II. vatikánskom koncile cirkev dokázala prísť s pozitívnym hodnotením ľudskej sexuality, ktorá zmenila tradičné chápanie priorít v manželstve (sexualita nielen z povinnosti splodiť deti, ale ako prejav lásky a upevnenia manželstva). Následne sa prekonala téza, že celibátny stav kňazov a rehoľníkov je dokonalejšou cestou do Božieho kráľovstva v porovnaní so životom „nezasvätených“ osôb. Toto zasvätenie je stále veľmi cenenou, ale vždy jedinečnou charizmatickou cestou daného človeka. V tejto súvislosti sa medzi katolíkmi temer úplne vytratilo presvedčenie, že celibát je vhodnejší stav pre diecéznych kňazov ako manželstvo. Tieto posuny vo viere a v duchovných predstavách veľkej väčšiny členov cirkvi sa však (zatiaľ) nestretli s odozvou u najvyšších cirkevných predstaviteľov, ktorí by boli ochotní upraviť štruktúry cirkvi a požiadavky na kňazské povolanie.

V čase, keď ľud cirkvi prestal veriť, že neženatí sú bližšie k Božiemu kráľovstvu, že v najlepšom prípade ide len o jednu z mnohých chariziem, postupne čoraz menej išli za kňazov typy mladých mužov, ktoré v minulosti nachádzali svoju mužskú realizáciu v postave kňaza ako vodcu, ochrancu a bojovníka, a čoraz viac do kňazských radov prichádzali muži krehkej psychiky i sexuality, ktorí sa „našli“ v klerikálnom modeli kňazského povolania. Presne v tom modeli, ktorý bol ako-tak prirodzený v stredoveku, keď kňazi patrili k tým málo ľuďom, čo vedeli čítať a písať. V súčasnosti však klerikálny model predstavuje slovami pápeža Františka to „najväčšie zlo“ v cirkvi, ktoré má svoj priamy podiel aj na prípadoch zneužívania. V praxi predstavuje klerikalizmus elitárske, uzavreté, povýšenecké a tutlajúce správanie. Nie je náhoda, že aktérmi zneužívania sú najmä kňazi s navonok úplne konzervatívnym imidžom. Ten pre nich predstavuje ochranný štít i meč ich moci. Následkom je viditeľný nárast typov s homosexuálnymi sklonmi, ktorí sa hlásia za kňazov a neskôr sa realizujú v klerikálnych kariérach. Podľa výskumov napokon väčšinu zneužívaní mladistvých predstavuje zneužívanie dospievajúcich chlapcov.

Všetko je to príšerne zahanbujúce a ponižujúce. Neviem posúdiť z pozície Slovenska, nakoľko sú všetky tie spomínané škandály v zahraničí reprezentatívne pre cirkev. Ak sa o týchto veciach viac hovorí v anglosaských krajinách a všeobecne v západných liberálno-demokratických štátoch, nemôže uniknúť našej pozornosti, že v týchto krajinách sa omnoho viac ako u nás prežívali a diskutovali aj dôsledky koncilu. Kritika z konzervatívnej strany tvrdí, že škandály sú následkom uvoľnenej morálky, ktorú pripustili liberálni katolíci. Naopak, tzv. progresívna strana tvrdí, že škandály sú dôsledkom zastavenia reforiem v cirkvi a návratu klerikalizmu, pričom si liberálna západná spoločnosť s radosťou „zgustla“ na možnosti poukázať na dvojtvárnosť katolíkov.

Na Slovensku sa o takýchto prípadoch na verejnosti zatiaľ veľmi nehovorí, čo má viac príčin. K tým negatívnym patrí, že naši ľudia sa hanbia o týchto veciach hovoriť (a majú aj strach!), a keď ide o cirkev, stále si väčšina myslí, že sa „žalovať“ nepatrí: čo sa udeje v rodine, nepatrí na verejnosť. K pozitívnym faktom na Slovensku patrí, že slovenská cirkev dlho bola prenasledovaná, nežila pohodlne a v jej mentalite je skôr ľudskosť chudobných ako pýcha bohatých. Ľahko sa to však môže zmeniť, „katolícke“ Írsko nech je varovným príkladom.