Znamenia čias

1.

Prvá otázka bola: Akým znamením čias čelí cirkev vo vašej krajine, v regióne, na kontinente?

Správne bolo odpovedať uvedením pozitívnych a negatívnych znamení, výziev či problémov, ktoré nie sú vnútrocirkevné, ale celospoločenské. (Znameniami sa myslia situácie, pomery i problémy, v ktorých sa nachádzame. V biblickom chápaní sú tieto znamenia situáciou, cez ktorú sa nám prihovára Boh – ak vieme tieto znamenia čítať.)

Viacerí pri odpovediach problémy a situácie celospoločenské a vnútrocirkevné zmiešali. Najčastejšie ako výzvy či aktuálne znamenia boli spomínané tieto témy:

Markantné rozdelenie spoločnosti na bohatých a chudobných, nadvláda finančnej moci nad mocou politickou, s tým súvisiaca korupcia a slabá morálka ľudí v mocenských štruktúrach (polícia, súdnictvo). Spoločnosť sa delí na dravcov a postihnutých. Zrodila sa nová chudoba a bezmocnosť.

Jedinec je pod tlakom ekonomických a sociálnych pomerov, ktoré nenapomáhajú solidaritu, ale sebectvo, tiež je jedinec pod tlakom médií a sociálnych sietí. Časté je len virtuálne prepojenie medzi ľuďmi a objavuje sa nový typ samoty. Strata tradičných hodnôt: zmyslu pre komunitu a rodinu, nárast individualizmu. Snaha presadzovať sa mocensky (aj v domácom prostredí), čoho následkom je zranená psychika.

V širšom regióne a Európe vnímajú sa aj také javy ako migrácia, ohrozenie európskej kultúry, ekologické problémy, vykorisťovanie životného prostredia, problémy s globalizáciou, extrémizmus. Ojedinele respondenti uviedli také javy ako islamizáciu, krízu rodiny a strach zo Západu.

2.

Druhá otázka bola: Ako môže a má cirkev prispieť k riešeniu týchto výziev?

Opäť prišlo pri odpovediach k určitému zmiešaniu, keď sa neodpovedalo presne na otázku, čo cirkev má robiť, a viac sa písalo o tom, aká cirkev má byť.

Priamo v zmysle otázky odpovedali tí, čo uviedli, že cirkev musí hovoriť omnoho viac o problémoch sveta či spoločnosti ako o sebe. So všetkými zložkami spoločnosti má viesť dialóg. Pritom je nutná necirkevná reč, cirkev sa musí učiť hovoriť zrozumiteľne rečou súčasnej doby. Cirkev má byť lídrom v ochrane životného prostredia a (sociálnej) kvality života. Zastávať sa diskriminovaných a napomáhať svojím konaním zvýšeniu citlivosti voči slabým. Cirkev má ísť medzi ľudí, komunikovať, verejne diskutovať, otvoriť sa, nebáť sa kritiky, zapájať sa do verejného diania. Pomáhať rozlišovať skutočné problémy od toho, čo je len móda a marketingová stratégia.

Cirkev má byť transparentnou a solidárnou alternatívou k súčasnej individualistickej a sebeckej spoločnosti, hovoriť o spoločenských témach a problémoch súčasných ľudí (rodinné problémy, generačné, manželské) v duchu evanjelia, nie moralizujúco z pozície konzervatívnej (kázusovej) morálky, ale v snahe o uzdravujúci prístup. Nevenovať sa donekonečna len rozvodom, potratom, homosexuálom a pod. Vylúčiť vylučovanie! Začať treba od bázy (farnosť, ulica, štvrť, kolegovia), kde sa ľudia poznajú a najlepšie môžu reagovať na potreby trpiacich blížnych. Cirkev má byť viditeľná v spolupráci s inými kresťanmi a náboženstvami.

3.

Tretia otázka bola: Čo je treba v cirkvi (na kontinente) rozvinúť, aby bola schopná reagovať na výzvy našej doby v duchu evanjelia?

Najčastejšie sa uvádzali odpoveď týchto okruhov: Cirkev nemôže zostať odtrhnutá od reality a prehlbovať priepasť medzi sebou a občianskou spoločnosťou. Na Slovensku sa v cirkvi vníma ustrašenosť, rigidita a fundamentalizmus. Zjavne aj na Slovensku medzi ľuďmi upadá záujem o cirkev. Potrebná je zmena cirkvi – z hierarchickej, ktorá rozhoduje len na uzavretej úrovni cirkevných sekretariátov s pár vybranými ľuďmi, na spolupracujúcu so širokým spektrom ľudí –, a tiež prejavenie sa plurality a rôznosti v cirkvi. Na verejnosti (cirkevnej i občianskej) nemôže byť počuteľný len hlas jednej skupiny ľudí. Chýba dialóg medzi laikmi, biskupmi a kňazmi. Žiada sa menej legalizmu a byrokracie, viac počúvať a dôverovať veriacemu ľudu.

Treba zvýšiť nároky na kňazov, na ich výber a vzdelanie. Zlepšiť vzdelanie kňazov, aby šírili milosrdenstvo a nie strach. Dať väčšie kompetencie laikom, brať ľudí v cirkvi za rovnocenných, dospelých. Prekonať odcudzenie v cirkvi. Potrebná je úzka spolupráca kňazov s laikmi, väčšie kompetencie laikom. Celkove platí, že sa nemá mentorovať, ale počúvať a chápať. Milosrdná láska, nie poučovanie. Nechať sa inšpirovať pápežom Františkom. V skratke: realizovať závery II. vatikánskeho koncilu a nasledovať Františka.

Cirkev by mala povoliť za určitých podmienok rozvedeným ľuďom nové vzťahy a eucharistiu. Mala by prestať šíriť medzi ľuďmi negatívne nastavenie a pocity voči tým, ktorí sú iní. Cirkevní hodnostári by mali od istého veku po ukončení funkčného obdobia povinne pôsobiť v najjednoduchších podmienkach chudobných farností, aby si pripomenuli základ Ježišovho učenia.

4.

Výberové otázky dotazníka mali pripomenúť dokument II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes z roku 1965. Išlo o prelomový dokument v histórii cirkvi, v ktorom cirkev nikoho nepoučovala, nesúdila, ale popísala znamenia čias – stav sveta, jeho otázky, očakávania a problémy a ponúkla odpovede vychádzajúce z evanjelia.

Z 28 otázok dotazníka uvádzam len niektoré. Na otázku, či sa cirkev u nás zaoberá príliš sama sebou, sme odpovedali v absolútnej väčšine áno (25 zásadne áno, 3 čiastočne). Podobne dopadli odpovede na otázku, či je u nás priveľký klerikalizmus alebo či potrebujeme v cirkvi viac synodality (3/4 áno). Absolútna väčšina je za väčšie otvorenie sa cirkvi svetu. Absolútna podpora jestvuje aj pre princíp „akríbie“ (vernosť prikázaniu) kombinovanú s princípom „oikonomia“ (zváženie individuálneho prípadu). Absolútnu väčšinu má posilnenie úlohy žien v cirkvi.

Váhavejšie (neutrálne) odpovede sú na otázku, či biskupské konferencie by mali mať väčšie právomoci v rozhodovaní. Tu sa ukazuje obava zo slovenských biskupov, žeby mohli byť samostatnejší od Vatikánu a neposlúžilo by to k dobrému. Paradoxne práve priveľký vatikánsky centralizmus od konca 70. rokov minulého storočia spôsobil v cirkvi súčasnú situáciu. Dnes, keď sa kurz mení, dedičia minulej centralizácie a uniformity vlastniaci funkcie nový kurz nepodporujú.

Otázka, či sa nemožno vzdať spravodlivosti v prospech milosrdenstva, bola trochu mätúca. Správnejšie by bolo sa pýtať, či je milosrdenstvo naplnením spravodlivosti. Že to takto chápe absolútna väčšina z nás, o tom svedčí odpoveď na otázku, či dúfame, že Boh napokon spasí každého človeka (temer absolútne áno). Ohľadom ekologických tém (encyklika Laudato si) sme nerozhodní, neutrálni. Že rozvedení a znovu sobášení za istých podmienok môžu prijímať sviatosti, je jasné všetkým.

Otázka, či sa cirkev musí od sveta zreteľne odlišovať, by potrebovala vysvetlenie (odpovede neutrálne). V absolútnej väčšine sme nespokojní s vývojom cirkvi po koncile. Na otázku, či sa nachádzame v hlbokej kríze viery, nevieme rozhodne odpovedať. Prikláňame sa však v jasnej väčšine, že v kríze nie je viera, ale cirkev. Niektorí cirkevní predstavitelia radi otáčajú problém a tvrdia, že kritiku na cirkev vyslovujú tí, ktorí majú problém s vierou. Tiež sa používa výhovorka, že ak budeme naozaj veriaci, nebude kríza v cirkvi. Pri poslednej otázke, či sa cirkev zotaví v priebehu ďalších 10 rokov, nie sme veľkí optimisti.  

5.

V našom spoločenstve sa odpovede, ktoré sme odovzdali, dali očakávať. Pre tých, čo sú v cirkvi doma a viac si všímajú znamenia čias a evanjelium ako dočasné cirkevné tradície a teórie, je samozrejmé zdôrazňovať cirkev ako rodinu a putujúce spoločenstvo, tiež zodpovednosť cirkvi za svet a uzdravujúci pastoračný prístup k riešeniu ľudských zranení. Uvedomujeme si, že len taká cirkev môže prispieť k riešeniu dnešných výziev a že len taká cirkev bude poznateľná ako spoločenstvo pútnikov a ľudí mnohých chariziem, ako ľud, kde sú cirkvou nielen biskupi, ale aj tzv. obyčajní ľudia. Z textov Starého zákona vieme, že kňazi mali dôležitú úlohu v izraelskom náboženskom živote, ale Boží hlas častejšie reprezentovali proroci, funkciou nekrytí muži i ženy. V Novom zákone je každý pokrstený človek povolaný byť zároveň kňazom, prorokom a kráľom, ako sa to pripomína pri udeľovaní krstu. Tzv. úradné alebo služobné kňazstvo je len jednou charizmou medzi mnohými, ktorá má napomáhať jednotu Božieho ľudu, nie prisvojovať si či privatizovať všetky charizmy a úlohy cirkvi pre seba.

Toto chápanie cirkvi nemá každý. Netreba sa tomu veľmi diviť. To, čo sa nazýva fundamentalizmus a tradicionalizmus, je pokušenie prítomné v každom monoteistickom náboženstve. Často sa toto pokušenie spája aj s túžbou mať moc a peniaze. Oplatí sa všimnúť si nové hodnotenie "zneužívania" v cirkvi. Počas riešenia sexuálnych zneužívaní v cirkevných kruhoch v Chile použil pápež František novú formuláciu: „zneužitie moci a svedomia“. Jezuita Hans Zollner z Gregoriánskej univerzity vysvetľuje, že sa tým myslí zasahovanie do duchovnej, ľudskej či profesionálnej cesty druhého človeka. K tomu dochádza, keď je kňaz presvedčený, že myslí a koná tak, akoby bol naplnený nadprirodzenou mocou a núti iných riadiť sa presne jeho názormi a predpismi. Vychádza z presvedčenia: „Ja som kňaz, ja viem všetko lepšie – a to sa týka aj teba!“ Ako prevenciu pred týmto manipulatívnym konaním pripomína Hans Zollner cestu rozlišovania podľa sv. Ignáca z Loyoly, na ktorú často odkazuje aj pápež František. (Bližšie: Papež František zahájil setkání s další skupinou obětí zneužívání v Chile (http://radiovaticana.cz/clanek.php?id=27758)

Keď sa stretneme so zneužívaním svedomia a moci, môžeme sa pýtať, ako je to vôbec možné. Takto sa často pýtajú aj ľudia mimo cirkvi, ktorí niekedy dobromyseľne povedia: Medzi vami som to nečakal... Čudujeme sa, že tam, kde je demokracia, je aj korupcia a primitívny boj o moc? Čudujeme sa, že tam, kde je práca, tovar a obchod, je aj okrádanie a vykorisťovanie? Čudujeme sa, že tam, kde je láska, môže byť aj nevera a zrada? Zaiste, v náboženstve ide o sväté veci. Ale diabolstvo je rado tam, kde je niečo sväté. V evanjeliách sa častejšie uvádza, že Ježišovi protirečil zlý duch práve v synagóge a chráme.

V odpovediach dotazníka z 13. 2. 2018 sme viac-menej dobre vystihli situáciu, v ktorej sa nachádzame ako spoločnosť, ako cirkev. Celkom vhodne sme pomenovali úlohy, ktoré dnes na cirkev čakajú. Pri odpovedi na otázku, čo treba urobiť v samotnej cirkvi, sme však boli dosť všeobecní, a najmä sme si nekládli otázku, kto má realizovať naše preferencie a podnety. Kto bude zlepšovať vzdelávanie kňazov, komunikáciu s ľuďmi, odstraňovať legalizmus a byrokraciu atď.? Kto vlastne má realizovať závery II. vatikánskeho koncilu a rešpektovať pápeža Františka?

Nemali by sme končiť s tým, že je to niekto „hore“. Pre mňa je vážnou otázkou, kto bude realizátorom našich preferencií; nakoľko my sami môžeme a máme byť realizátormi... V evanjelickej cirkvi sa v týchto týždňoch pokúšajú zmeniť vedenie svojej cirkvi na Slovensku. Majú pravidelné voľby svojich biskupov. Môžeme sa poučiť, ale nemusíme sa ľutovať, že my takéto voľby nemáme. Veľmi prajem evanjelickým priateľom, aby mali vedenie, ktoré bude lepšie odpovedať na výzvy evanjelia a znamenia čias. Ale v samotných demokratických mechanizmoch riešenie nie je. Voľby mali v evanjelickej slovenskej cirkvi aj doteraz a s výsledkami či dôsledkami sa nemohli veľmi pochváliť.

Dôležitejšie je hľadať a využívať priestor na naše svedectvo, a to od najnižšej lokálnej bázy. Nadväzovať kontakty, šíriť myšlienky a skúsenosti – osobne, elektronicky, textami a ďalšími konkrétnymi aktivitami vo verejnom občianskom a cirkevnom priestore. V tomto úsilí sa podporujme navzájom!