Manželia rôzneho vyznania a účasť na eucharistii

I.

V rámci nemeckej biskupskej konferencie sa už dlhší čas riešila otázka, či v miešanom manželstve môže evanjelická strana prijať sv. prijímanie, keď obaja partneri majú napriek rozdielnej cirkevnej príslušnosti (vyznaniu) rovnaké presvedčenie. Biskupská konferencia zverejnila k tomu dokument: Mit Christus gehen – Der Einheit auf der Spur. Konfessionsverbindende Ehen und gemeinsame Teilnahme an der Eucharistie. (Kráčať s Kristom – na ceste jednoty. Manželstvá spájajúce konfesie a spoločná účasť na eucharistii. Pastoračná príručka Nemeckej biskupskej konferencie, 20. 2. 2018.) Dokument bol nemeckými biskupmi odsúhlasený dvojtretinovou väčšinou.

Proti tomuto rozhodnutiu a proti predsedovi konferencie kardinálovi Reinhardovi Marxovi sa neskôr postavili bavorskí kolegovia pod vedením kolínskeho kardinála Reinera Maria Woelkiho a napísali list do Ríma so žiadosťou o vyjasnenie problému „zhora“. Vyslovili pritom domnienku, že nemecká biskupská konferencia prekročila svoje kompetencie a prehrešila sa proti učeniu a jednote katolíckej cirkvi. Proti snahe pápeža dať biskupským konferenciám väčšiu autonómiu a samostatnosť sa takto nečakane naňho vyvinul tlak odspodu, aby uplatňoval autoritu a teologickú a pastoračnú plnú moc nad ostatnými.

Spor vypovedá o skutočnosti, že potrebujeme posunúť niektoré svoje teologické a sviatostné paradigmy, ak sa vďaka vývoju objavia v praxi viery hlbšie poznania pravdy. V rozhovore pre Christ in der Gegenwart (CiG 16 / 2018) obhajuje morálny teológ Eberhard Schockenhof z Freiburgu plánované nové postoje. Pristupovanie evanjelických partnerov je v mnohých katolíckych farnostiach starou tradíciou a praxou. Je pozitívne, ak túto prax cirkev aj teologicky schváli. Pre mnohých, ktorí majú už dávno túto prax, je to určité potvrdenie správnej cesty a rozhodnutia a nemusia mať pochybnosti, že ide len o svojvoľné konanie.

Biskupi sa odvolávajú na cirkevné právo, kde sa hovorí o tzv. „ťažkej duchovnej núdzovej situácii“, v ktorej sa aj evanjelickým veriacim právne dovoľuje pristupovať k eucharistii. Na právnu definíciu sa odvolávajú vraj preto, aby dokázali, že sa dekrétom stále pohybujú na istej pôde garantovanej aj cirkevným právom. Táto argumentácia so sebou nesie aj určité problémy. Napr. duševná núdza sa opisovala v minulosti ako situácia, v ktorej je ohrozená spása človeka, ktorý nemôže prijať sviatosť eucharistie. Takou sa ale nezdá byť situácia manželov v miešanom manželstve. Po druhé, takáto predstava už dnes nekorešponduje s tým, ako rozumieme sviatostiam. Nemyslíme si, že bez sviatostí sa človek nachádza vo zvýšenom nebezpečenstve straty svojej spásy. Skôr vychádzame v súčasnosti zo spásnej Božej vôle pre všetkých ľudí. Táto všetkým prisľúbená milosť sa vo sviatostiach len zvlášť zviditeľňuje a je hmatateľná.

Schockenhof pristupovanie k sviatosti zdôvodňuje aj z ekleziologickej strany, z toho ako dnes chápeme cirkev a eucharistické spoločenstvo. Veríme, že ak niekto prijme Krista v eucharistii, tak sa to netýka len jeho samotného. Skôr prijímame Krista ako stredobod eucharistického spoločenstva cirkvi, do ktorej je človek zároveň včlenený. Preto podľa nášho chápania spoločenstvo cirkvi predchádza eucharistickému spoločenstvu. Dá sa potom pýtať, či to neplatí aj v opačnom poradí, že účasť na eucharistii môže byť prídavným prameňom, z ktorej vyviera opravdivejšia účasť na spoločenstve cirkvi. Manželia už aj tak žijú určité duchovné aj cirkevné spoločenstvo. Toto je pozitívnejšia argumentácia, než odvolávanie sa na duchovnú núdzu. V takejto argumentácii sa prejavuje aj ekumenický duch cirkvi a jej postupný vývoj v posledných desaťročiach.

Viditeľné je to aj v terminológii. Kedysi sa hovorilo o „miešanom manželstve“. Tento pojem je však trochu zhadzujúci. Potom sa hovorilo o „konfesionálne rôznych manželstvách“. Pozitívnejšie sa dnes nazývajú „konfesionálne združené manželstvá“. Tým sa chce povedať, že nejde v prvom rade o ťažkosti, ale šance. Žijú tu dvaja partneri rôznych náboženských tradícií a cirkví. Sú spojení realitou krstu a sviatostného manželstva. Ak majú túžbu po intenzívnejšom viditeľnejšom spoločenstve cirkvi, prečo by nesmeli prijať Krista aj pod spôsobom eucharistie? Všetky sviatosti sú zamerané na Krista. Kto je s Kristom spojený krstom  a manželstvom, môže ho prijať aj pod spôsobom chleba.

Od evanjelickej stránky sa vyžaduje, aby podobne verila ako katolíci v plnú prítomnosť Krista v eucharistii. To evanjelici v podstate aj s Martinom Lutherom vyznávajú, lebo pre Luthera bola prítomnosť Krista viazaná na poslednú večeru. Ostávajú ale teologické problémy a rozdiely. Luther teologicky nevychádza z „premenenia“, neosvojil si teologické učenie o transsubstantiatio (o prepodstatnení). Aj reálnu prítomnosť Krista evanjelici vysvetľujú inak – hovoria o reálnej prítomnosti len počas trvania spoločenstva a slávenia Pánovej večere. Existujú teda teologické rozdielnosti, čo ale nie je prekážka, aby jednotliví veriaci mohli pristupovať k eucharistii. Kvôli tomu sa evanjelik nemusí stať katolíkom. Má ostať verný svojej evanjelickej viere a tradícii. Ale katolícke chápanie eucharistie má prijať ako jednu z možných právd. Ak by mu to bolo proti vôli, tak by eucharistiu nemal prijať. Kto má o eucharistiu ale naozaj záujem, má pravdepodobne aj zmysel pre uznanie katolíckeho chápania. Inak by neprejavovali o sviatosť eucharistie taký záujem. Tam, kde sa manželia spolu modlia, navštevujú sv. omše, je tento predpoklad splnený.

Predsa je tu otázka, ak evanjelik musí vyznať svoju vieru pred katolíckym kňazom, či sa od neho neočakáva príliš veľa. Bolo by zaujímavé, ako by podobné svedectvo o eucharistii dopadlo u katolíkov. Je fakt, že u katolíkov sa predpokladá, že do tejto viery a praxe sa narodili, v nej vyrástli. U evanjelikov sa vyžaduje vedomé a z vlastného rozhodnutia isté presvedčenie. Nemusí to byť problém. Môže ísť o seriózny rozhovor, pri ktorom sa len ukáže, že nejde o povrchný záujem. Žiaden kňaz nebude rozhodnutie spochybňovať. Skôr bude predpokladať, že tu ide naozaj o hlboké a zodpovedné rozhodnutie pred vlastným svedomím.

Inou otázkou je, prečo katolíci nepristupujú k večeri Pánovej u evanjelikov. Podľa Schockenhoffa je to problém chápania a vysvetľovania kňazského úradu. Teologické rozdiely ešte nedovoľujú, aby sme boli vo všeobecnosti všetci pozvaní na spoločnú účasť. Je ale otázne, nakoľko sa jemné teologické problémy týkajú jednotlivcov. Pre ľudí sú dôležitejšie otázky zmyslu a praxe. Napríklad, ak niekto žije dlho s evanjelikom, pozná jeho cirkev, tradície, liturgiu a cíti sa v ich kostole tiež duchovne doma, pre toho teologické argumenty budú mať menší význam. Ak si navyše s úctou váži a cení inú tradíciu, môže s plným vedomím plnú prítomnosť Krista zažiť a stretnúť aj v takomto spoločenstve.

Schockenhoff bol presvedčený (začiatkom mája 2018), že pápež sa nepostaví proti vyjadreniu nemeckých biskupov. Aj preto, lebo nechce riadiť cirkev centralisticky.  Pri návšteve nemecky hovoriacich evanjelikov v Ríme ich povzbudil, ak žijú v manželstve s katolíkmi, nech pristupujú k sv. prijímaniu. Biskupi, ktorí kritizujú rozhodnutie svojej biskupskej konferencie a samotného pápeža, často zdôrazňujú, že nemôže ísť vo vývoji cirkvi o radikálne zlomy, ale všetko má prebiehať v kontinuite s minulosťou.

Schockenhoff pripomína: Kontinuita ale neznamená, že nejestvujú žiadne zmeny. V dejinách tiež neboli len harmonické zmeny. Napríklad, ak porovnáme dnešné učenie cirkvi a v časoch sv. Augustína. V dôležitých otázkach sotva nájdeme to isté. Augustín vychádzal z veľmi pesimistického dejinného pohľadu. Podľa neho väčšina ľudstva bola zatratená a vopred odpísaná zo spásy. Boh svoju spravodlivosť preukazoval tým, že potrestal ľudstvo za hriech Adama. Milosrdenstvo ukázal tým, že niektorých svojím milosrdenstvom povolal k spáse. To je názor, ktorý sa od dnešného chápania v cirkvi diametrálne odlišuje.

Po II. vatikánskom koncile cirkev učí, že štát má byť neutrálny voči rôznym náboženstvám. To sa v minulosti odmietalo. Alebo rozdiely v chápaní manželstva. Pôvodne sa chápalo manželstvo ako právna zmluva (nem. Vertrag). Po koncile sme sa toho zriekli a prevzali skôr biblické poňatie zmluvy ako zväzku (nem. Bund). Ani rodenie detí ako prvoradý princíp manželstva dnes už neobstojí. Vždy v histórii boli aj vývojové zlomy. Samotné konfrontácie či dokonca nesúhlas s pápežom a dohadovanie sa v rámci cirkvi ešte nemusia byť niečím negatívnym. Je vítané, že aj v cirkvi sme dospeli k viac dialogickému štýlu. Netreba mať len obavy o stratu jednoty spoločenstva, treba vidieť aj šancu lepšie porozumieť vlastnej viere a učeniu. Všetkým to môže pomôcť aj šikovnejšie a múdrejšie zachádzať s vlastnými argumentmi.

II.

V časopise CiG 20/2018 (20. 5. 2018) sa k téme vrátil Michael Seewald, profesor dogmatiky z Münsteru. Podľa neho Vatikán nepovažuje povolenie pristupovať k sv. prijímaniu evanjelickým manželským partnerom za proticirkevné, ale vyzýva biskupov, aby našli podľa možnosti „jednomyseľné rozhodnutie – pravidlá“. Vo februári 2018 zo 60 biskupov 12 alebo 13 hlasovalo proti schváleniu dokumentu o sv. prijímaní pre evanjelikov. Dokument prešiel dvojtretinovou väčšinou hlasov. Sedem nesúhlasiacich biskupov sa napriek tomu obrátilo listom na Vatikán. Po stretnutí zástupcov nemeckých biskupov vo Vatikáne dňa 3. 5. 2018 zostalo viacero otázok nejasných. Výhrady 7 biskupov Vatikán nebral na ľahkú váhu a teologicky ich dôkladne preskúmal. Výsledok rozhovorov v Ríme sa chápal ako vrátenie konfliktu späť biskupskému grémiu v Nemecku. Mohlo sa to rozumieť aj tak, že Vatikán nedal 7 biskupom za pravdu, keď argumentovali, že biskupská konferencia nemala kompetenciu rozhodovať o otázkach, ktoré sa týkajú učenia a jednoty celej cirkvi. Pápež tým priestor, ktorý otvorili biskupi v Nemecku, neuzavrel, ale nechal otvoreným. Naopak, pochválil ich ekumenickú snahu. Zároveň ich vyzval, aby sa usilovali o „jednomyseľné“ rozhodnutie.

Pravdepodobne tu Vatikán, za ktorým stoja vzdelaní kardináli a teológovia, nevyžaduje jednomyseľnosť v zmysle jednohlasnosti (teda aj s hlasmi 7 biskupov). Zároveň vyžadujú od biskupov niečo dôležité. Pojem „jednomyseľnosť“ (unanimitas) hrá v histórii koncilov dôležitú rolu. Koncily aj dnešné synody vyžadujú určitú funkčnú kultúru rozhodovania a konsenzu. V minulosti sa za synonymum slova concensus používalo aj slovo unanimitas, teda jednomyseľnosť, nie jednohlasnosť. V histórii je viacero príkladov, keď sa nedosiahla na konciloch a synodách jednomyseľnosť. Vtedy sa použil „princíp väčšiny“. Napríklad v r. 325 v Nicei na prvom ekumenickom koncile za cisára Konštantína. Tam sa píše, že „ak niekto z vlastnej vôle a z túžby po hádke bude odporovať rozumnej väčšine, tak rozhodne väčšina hlasov. Nešlo o dogmatické rozhodovania, ale disciplinárne. Teraz podľa pápeža tiež nejde o dogmy, ale pastoračné otázky. Väčšina rozhodovala aj na ďalších konciloch. Tento princíp platil aj na II. vatikánskom koncile. Jednomyseľnosť napriek protihlasom nemala mať za cieľ vyčleniť menšinu, ktorá bola proti, ale naopak, ešte viac ju vtiahnuť do spoločného hľadania a diskusie. Lebo jednomyseľnosť v zmysle jednohlasnosti sa dosiahla len tam, kde sa kritické hlasy už vopred eliminovali. Napríklad na koncile v r. 381 v Konstantinopole neboli prítomní biskupi z Macedónska, ktorí problematizovali Božstvo Ducha Svätého. Podobne v r. 431 v Efeze oslavoval Cyril Alexandrijský triumf so svojou obranou mariánskeho titulu „Božia matka“ len preto, lebo odporcovia ešte neboli prítomní. Na I. vatikánskom koncile r. 1870 sa právny primát pápeža a jeho neomylnosť odhlasovali až potom, čo kritická menšina odcestovala.

Aby sa predišlo podobným manipuláciám, treba rozumieť jednomyseľnosť nie v zmysle jednohlasnosti, a tým rešpektovať aj hlas menšiny bez toho, aby sa rozhodovanie synody stalo neúčinným. Je teda možné jednomyseľné rozhodnutie aj pri existencii určitého počtu protihlasov. Ide menej o kvantitu hlasov, ako skôr o kvalitu spoločenstva. Niektorí to nazývajú „duchom cirkevného spoločenstva“. V nádeji, že sa to nemeckým biskupom podarí, vrátil im pápež z Ríma naspäť loptu. Nevyjadril sa ani áno ani nie, čo nie je znakom slabosti, ale skôr suverenity, ktorá pápeža robí slobodným od rozhodovania vo všetkom, čo mu predložia.

III.

Po rozhovoroch v Ríme prišiel však od arcibiskupa Luisa Ladariu Ferrera SJ (medzičasom menovaným za kardinála), prefekta Kongregácie pre vieru, nečakaný list predsedovi nemeckej biskupskej konferencie, kardinálovi Reinhardovi Marxovi, v ktorom sa píše, že dokument (Kráčať s Kristom) na základe viacerých nedostatkov sa nemôže v tejto forme zverejniť. List je datovaný 25. 5. 2018. Pápež mal prísť k záveru, že text na to nie je zrelý. Sv. prijímanie pre evanjelikov sa dotýka celej cirkvi a jej učenia a týka sa predovšetkým cirkevného práva, konkrétne kánonu 844, paragrafu 4, kde sa píše: Ak hrozí nebezpečenstvo smrti alebo ak podľa úsudku diecézneho biskupa alebo konferencie biskupov nalieha iná vážna potreba, katolícki vysluhovatelia tie isté sviatosti dovolene vysluhujú aj ostatným kresťanom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s katolíckou cirkvou a nemôžu sa dostať k vysluhovateľovi svojej spoločnosti a žiadajú to z vlastnej vôle, pod podmienkou, že k týmto sviatostiam prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.

Pri vysvetľovaní textu existuje prísna forma čítania, ktorá predpokladá len výnimočnú situáciu nebezpečenstva smrti. Ale aj otvorenejšia forma čítania, ktorá nebezpečenstvo smrti chápe len ako príklad. Podľa väčšiny biskupov sú manželia rôzneho vyznania nie v nebezpečenstve smrti, ale obdobná situácia je u nich z dôvodu hlbokej túžby mať v spoločenstve viery aj spoločnú účasť na eucharistii. Nemeckí biskupi tu prevzali otvorenejšie vysvetlenie Jána Paula II., ktorý hovoril o „duchovnej“ núdzi manželov, ak nemôžu pristupovať k sviatostiam.

Vatikán píše, že nakoľko sa tento problém týka aj iných svetových častí cirkvi, sú kuriálni kardináli poverení tieto otázky čím skôr vyriešiť. Vatikán má teda zadefinovať, čo je núdzna situácia a čím je charakteristická. Až na základe ich vyjadrenia budú môcť biskupi rozhodovať, kedy ide o takúto nástojčivú núdznu situáciu. Táto kompetencia sa udelí jednotlivým biskupom, ale nie biskupskej konferencii.

Tým dal Vatikán menšine sťažujúcich sa biskupov za pravdu. Navyše sa výnimky musia vysvetľovať striktne len ako výnimky, aby nevznikol dojem, že ide o všeobecné povolenie a prax. List pripomína, že rozhodnutie sa bude týkať aj vzťahov k iným cirkvám, čo nemožno podceňovať. Čo sa tým presnejšie myslí, vysvetlené nie je. Pravdepodobne myslia na ortodoxnú cirkev, ktorá by mohla byť dovolením iritovaná, lebo majú to isté učenie o eucharistii ako katolíci, ibaže k evanjelikom majú vyhrotenejší postoj. Nakoniec vyjadril arcibiskup Ladaria v liste veľkú starosť pápeža o jednotu a kolegialitu nemeckých biskupov, ktorá mu leží na srdci.

Novinári referujú, že kardinál R. Marx bol listom prekvapený, lebo po návšteve pápeža 3. 5. 2018 boli vyzvaní, aby našli spoločné jednomyseľné stanovisko k problému. Listom sa dostávajú znova pred dátum ich vatikánskej návštevy. Podobne sú prekvapení a iritovaní aj mnohí kresťania, lebo celé roky sa o tom diskutuje a stále oponuje malá skupina biskupov. Kuriózne vyznieva ubezpečenie v liste, že po toľkých rokoch teologických rozhovorov a odborného bádania teraz Rím tvrdí, že bude nasledovať skoré vyriešenie tohto problému.

IV.

Šéfredaktor CiG-u, Johann Röser, dňa 10. 6. 2018 napísal, že pravdepodobne ani Vatikán a svetová cirkev okrem EÚ, USA, Švajčiarska a Kanady celkom nechápe nástojčivosť problému, lebo ho nemajú. Ani pápež to nemusí takto poznať zo svojej krajiny. Čo ale mnohých irituje, je vývoj spravovania vecí z Vatikánu v poslednom čase. Stále častejšie sa stáva, že to, čo sa tvrdí a vyhlasuje, sa následne vysvetlí inak alebo z neznámych dôvodov to prestane platiť a celé sa zmení. Aj v tejto záležitosti zostalo veľa nejasného. Ide o problém chybného vysvetľovania alebo nedorozumenie? Odkiaľ vôbec pochádza tvrdenie, že sa mali biskupi jednomyseľne dohodnúť? Bola to poznámka nejakého kardinála pri návšteve alebo to niekto zle interpretoval? Alebo naozaj pápež na základe rozhovorov svoju mienku zmenil? Žeby si na začiatku sám neuvedomoval šírku celého problému a jej dosah? Alebo sa pápež pri svojom spôsobe spontánnej reči trochu preriekol alebo pred snemom nemeckých katolíkov v Münsteri (Katholikentag) nechceli katolíkov znechutiť a podráždiť?

František sám často deklaroval snahu o decentralizáciu. Teraz je to opačne? Už na začiatku diskusie biskupi odmietli ako falošné klebety, že pápež v Ríme je za to, aby sa závery biskupskej konferencie nezverejňovali. Teraz sa ukázalo, že to neboli žiadne „fake“ správy, ale Vatikán sa témou už dávno zaoberal a na výsledku nepracovala biskupská konferencia Nemecka, ale Vatikán? Rôzne verzie kolujú aj ohľadom kritickej menšiny. Kedy sa vôbec ozvali? Podľa jednej verzie dostali títo biskupi od pápeža zelenú hneď na začiatku. Podľa inej si sebavedome povedali, že záležitosť vybavia sami. Ďalší tvrdia, že od začiatku všetko prebiehalo v spolupráci s Vatikánom. A nakoniec vraj kardinál R. M. Woelki už pred hlasovaním biskupov prehlásil, že sa obráti na Vatikán...  

Podľa J. Rösera celý proces vrhá na katolícku cirkev a jej kultúru rozhodovania zlé svetlo. Neprospieva šíreniu viery a kresťanstva v dnešnom sekulárnom prostredí. Váhavosť, zdĺhavé riešenia, zákulisné hry, nejasnosť, nové intrigy a blokády pri riešení aktuálnych problémov... Dokedy sa chce cirkev prizerať strate viery vo svete a zaoberať sa sebou namiesto toho, aby urobila potrebné reformy v zmysle II. vatikánskeho koncilu a zasadzovala sa za problémy súčasného človeka a dnešný svet? Pápež hovorí, že nemá plnú moc a jediný kompetenciu niečo urobiť. Zdá sa, že predsa má. A po mnohých debatách zase bude musieť rozhodnúť na výške súčasnej teológie. Asi stále platí, že od pápeža veľa závisí, aj v dnešnom systéme katolíckej cirkvi.

Teológ Thomas Söding v CiG 23/18 píše, že list Ladariu z 25. 5. 2018 nie je až taký negatívny. Upozorňuje, že rozhodnutie bude mať vplyv aj na iné cirkvi, čo nemožno podceňovať. Ale v liste sa netvrdí, že rozhodnutie neumožňuje v žiadnom prípade naznačenú pastoračnú prax. Rozhodnutie biskupov vraj nie je zrelé na zverejnenie, ale netvrdí, že nie je zlučiteľné s učením katolíckej cirkvi. To všetko umožňuje na téme naďalej konštruktívne pracovať a ju rozvíjať. Veriaci v miešaných manželstvách, ktorých je v Nemecku 40%, budú na základe vlastného svedomia a vedomia ich farárov aj naďalej pristupovať k sv. prijímaniu. Nakoniec aj podľa pápeža sa majú riadiť predovšetkým svojím svedomím. Ako to povedal František jednému manželskému páru v Ríme: „Hovorte so svojím Pánom a kráčajte ďalej.“

V.

Počas tlačovej konferencie v lietadle pri návrate zo stretnutia v sídle Ekumenickej rady v Ženeve, pápež František na otázku interkomúnia (sv. prijímania nekatolíkov) povedal, že kanonické právo dáva biskupovi právomoc dovoliť vo zvláštnych prípadoch podávanie sv. prijímania nekatolíkom. Týka sa to však len konkrétnych prípadov v rámci jeho diecézy. Problém spočíval v tom, že nemeckí biskupi chceli riešiť túto záležitosť na národnej úrovni, teda v celej národnej cirkvi: Predpis schválený v jednej biskupskej konferencii sa okamžite stáva univerzálnym... Nešlo ani tak o obsah, ako o tento bod.

Poslednou správou v tejto veci z Nemecka je, že dňa 27. 6. 2018 Nemecká biskupská konferencia informovala, že jej stála rada opäť rokovala o pastoračnej príručke: Kráčať s Kristom. Na ceste jednoty. Manželstvá rôznej konfesie a spoločná účasť na eucharistii. Hoci prefekt Kongregácie pre vieru, arcibiskup Ladaria, listom adresovaným predsedovi Nemeckej biskupskej konferencie, kardinálovi R. Marxovi, zverejnil záver Svätého otca, že text pastoračnej príručky „nie je zrelý na publikovanie“, bol predsa publikovaný, avšak s vysvetlením, že nejde o dokument Nemeckej biskupskej konferencie, ale o text, ktorý má slúžiť podrobnejšej reflexii a štúdiu s výhľadom na ďalšie prerokovanie tejto otázky.

Prefejt Kongregácie pre vieru arcibiskup L. Ladaria v následnom rozhovore pre Vatican Insider povedal, že jeho list nechcel zastaviť diskusiu, ale vyzvať k reflexii, lebo biskupská konferencia určitej krajiny musí brať ohľad na celú cirkev, aby dosiahnuté riešenia boli riešením pre celú cirkev.