Za Františka a evanjelium!

V katolíckej cirkvi sme sa dožili zvláštnej situácie. Dlhé desaťročia sa čakalo, kedy nastane situácia otvoreného dialógu, uznania plurality a počúvania na cirkev zdola. Ľud cirkvi túžobne čakal na návrat bratsko-sesterskej atmosféry a zohľadnenie života na cirkevnej báze. Všetci, ktorí túžili po obnove cirkvi v duchu evanjelia a v zmysle odkazu II. vatikánskeho koncilu, okamžite po prvých slovách a gestách pápeža Františka spoznali v ňom „svojho“ človeka. Postupne sa však začali ozývať aj pápežovi kritici a nepriatelia. Pochádzajú práve z tých kruhov, ktoré sa donedávna najviac zaklínali vernosťou pápežovi a učiteľskému úradu cirkvi. Na verejnosti sa prezentujú údajnou či skutočnou obavou o zotrvanie cirkvi na ceste ortodoxie i ortopraxe.

Ak sa pokúšame reagovať na odmietanie praxe súčasného pápeža a podporiť Františkovo konanie, nejde o lacný obdiv a povrchné uctievanie jedného vysokého cirkevného predstaviteľa. Ide o podporu základného programu pre kresťanskú cirkev, ktorá má zostať dvojako verná: jednak svojmu zakladateľskému posolstvu čiže evanjeliu a zároveň dobe čiže aktualizácii evanjelia pre prax zoči-voči znameniam čias, výzvam a podmienkam súčasnosti. V čase II. vatikánskeho koncilu sa pre toto nasmerovanie cirkvi ujali dva pojmy: aggiornamento a ressourcement. Prvý pojem prevzatý z taliančiny značí aktualizovať alebo sprítomňovať, druhý z francúzštiny značí návrat k prameňom (prameňmi sa myslí najmä Biblia a patristika).[1]

Naliehavosť podpore pápeža Františka a jeho programu, ktorý osobitne predložil v exhortácii Evangelii gaudium, dodáva viac či menej skrývaný zápas vo vnútri cirkvi – nielen zápas o samotný program pápeža Františka, ale o program celej katolíckej cirkvi v nadväznosti na II. vatikánsky koncil. Ten napriek spochybňujúcim kritickým hlasom, ktoré sa stále ozývajú, nie je iba jedným z mnohých koncilov, ale je reprezentatívnym vyjadrením vôle katolíckej cirkvi vedome ukončiť tisícsedemstoročné obdobie existencie cirkvi po cisárovi Konštantínovi (teda cirkvi podporovanej štátom) a päťstoročné obdobie cirkvi po reformácii (konfesionálnej cirkvi definujúcej sa oproti iným verziám kresťanstva). Z tohto pohľadu ide o výnimočný koncil, ktorého priority nemožno pohrdlivo odbaviť ako ovocie „naivne“ revolučných 60. rokov 20. storočia, ktorých očakávania prenikli aj do cirkvi.

Dokument Amoris laetitia je len jedným z textov Františkovho pontifikátu, ktoré zvýrazňujú evanjeliový (a tiež koncilový) obrat v katolíckej cirkvi. Kritici pápeža Františka vo vnútri cirkvi útočia naňho kvôli niektorým pasážam tohto dokumentu uplatňujúcim Ježišov evanjeliový postoj voči ľuďom, ktorým sa nevydaril život (napr. v manželstve – hoci aj ich vlastnou vinou), a stanovujú podmienky, za ktorých sa títo ľudia majú vnímať ako omilostení Bohom a nie ako ťažkí hriešnici. Napriek tomu, že v dokumente nejde o subjektívny prístup pápeža, ale o konsenzus odsúhlasený dvomi biskupskými synodami cirkvi, je pápež napádaný za postoj, ktorý vychádza z evanjelia a v duchu pravej cirkevnej tradície odmieta nadradenosť cirkevnej náuky nad Ježišovým konaním.

Pápež František svoj postoj predstavil už v dokumente Evangelii gaudium. Zodpovedajúce pasáže vtedy kritici Františka prehliadli, zobudili sa až pri aplikácii evanjeliového konania na život ľudí, ktorí žijú v novom, cirkvou nepožehnanom manželstve. Dá sa povedať, že týmto kritikom vlastne nevadí len pozícia pápeža Františka, vadí im Ježišova pozícia, ktorá oceňuje subjektívnu spravodlivosť pokorného mýtnika napriek jeho objektívnej hriešnosti. Kritikom samozrejme neprekáža len Amoris laetitia, vadia im mnohé ďalšie pápežove postoje (dôraz na chudobnú cirkev, odmietanie klerikalizmu, možnosť zmeny prístupových podmienok ku kňazskému sväteniu, úctivý prístup k iným formám domácností ako je klasická rodina, ústretový postoj k migrantom, pozitívny prístup k iným náboženstvám, tvrdá kritika neoliberálnej ekonomiky).

2. Znamenia čias

Počas II. vatikánskeho koncilu sme v cirkvi nanovo objavili biblickú kategóriu znamení čias – ako pomenovanie situácie, pomerov a problémov, v ktorých sa nielen nachádzame, ale aj ako znamenia, cez ktoré nás oslovuje sám Boh. V konštitúcii Gaudium et spes (ďalej GS) II. vatikánskeho koncilu v čl. 4 sa píše: Aby mohla cirkev plniť toto poslanie[2], jej povinnosťou je ustavične skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela odpovedať každej generácii primeraným spôsobom na večné otázky človeka o zmysle terajšieho a budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu. Treba teda poznať a chápať svet, v ktorom žijeme: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický ráz.[3]

V ďalšom texte GS (čl. 4 - čl. 10) sa ako znamenia čias spomínajú viaceré javy: veľké a rýchle sociálne a kultúrne premeny, prechod zo statického k dynamickému a evolučnejšiemu chápaniu dejín, mimoriadny hospodársky rast časti sveta na jednej strane a na druhej nové formy zotročovania a chudoby, zmeny v mentalite a sociálnych štruktúrach, ako aj v náboženskom živote, keď ľudia síce prežívajú vieru osobnejšie, ale mnohí sa zároveň odkláňajú od náboženstva. Na záver opisu situácie autori dokumentu GS napísali, že koncil má v úmysle prehovoriť ku všetkým, aby objasnil tajomstvo človeka a spolupracoval na riešení základných problémov našej doby.[4]

Keď nazrieme do dokumentu pápeža Františka Evangelii Gaudium (ďalej EG) – od vydania dokumentu GS ho delí 48 rokov – v druhej kapitole pod názvom V kríze spoločenskej angažovanosti nájdeme tieto slová: Nie je úlohou pápeža ponúknuť detailnú a kompletnú analýzu súčasného sveta, ale chcem vyzvať všetky spoločenstvá, aby sa venovali rozvíjaniu „bdelej schopnosti študovať znamenia čias“.[5] On sám k negatívnym znameniam čias priraďuje najmä stav súčasnej ekonomiky „vylúčenia a nerovnosti“, ktorá priam „zabíja“. Opisuje aj súčasné kultúrne výzvy a tzv. nové náboženské hnutia, z ktorých sú viaceré fundamentalistické alebo pestujú duchovnosť bez Boha. Pozitívne spomína tzv. ľudovú zbožnosť, ktorú si však nemožno zamieňať s folklórnym a historizujúcim náboženstvom.

Napokon si všíma znamenia čias v samotnej cirkvi (od čl. 76), pričom varuje pred prorokmi nešťastia medzi nami, duchom porazenectva a cirkevným životom pripomínajúcim muzeálny exponát.[6] Na záver tejto časti dokumentu píše: Buďme realisti, avšak bez toho, aby sme stratili radosť, odvahu a odhodlanosť plnú nádeje.[7]

3. Znamenia čias na Slovensku

3.1. Nová (ne)sloboda v ekonomike

Slovensko podobne ako ďalšie postkomunistické európske krajiny sa po 40 rokoch politickej neslobody dostalo do situácie, na ktorú ľudia neboli pripravení ani prakticky, ani mentálne. Po roku 1989 neprišlo len k zmene jedného politického režimu, zásadne sa zmenili celospoločenské podmienky, keď sa zo štátom riadenej ekonomiky prešlo na trhový mechanizmus. Privatizácia štátneho majetku umožnila obnovenie súkromného podnikania a nápravu niektorých majetkových krívd, ktoré spôsobil komunistický režim. K vlastníctvu podnikateľského kapitálu a samotných výrobných prostriedkov sa však dostali veľmi mnohí ľudia bez morálnych zábran a na základe morálne i právne neobhájiteľných metód.

Väčšina ľudí nemala skúsenosť so súkromným podnikaním ani s miliónmi na konte. Túžili však po akomsi odškodnení za roky obmedzovania a po vlastnení tovarov, ktoré videli vo výkladoch ekonomicky bohatších krajín. Prvé kroky v slobode tak smerovali k materiálnym hodnotám, ktoré zatienili hodnoty duchovné. Tieto túžby možno hodnotiť ako prejav infantilnosti a nezrelosti, ale možno to čiastočne aj pochopiť. Materiálne dobrá sú pre človeka bližšie ako duchovné. A napokon aj Ježiš kázal apoštolom, aby dali ľuďom najprv jesť (Mt 14,16). Možno si pripomenúť aj známy výrok Bertolda Brechta, že „po žranici prichádza morálka“, ťažko sa však zmieriť so „žranicou“ bez pravidiel a už vôbec nie s pasivitou kresťanov a cirkvi.

V Číne sa nezrútil komunistický režim ako vo východnej Európe, ale kapitalizmus sa úspešne ujal aj tam. Jeden z tých, ktorému sa podarilo v krátkom čase zbohatnúť, podnikateľ a maliar Ji Baoquan z mesta Changzhous, o náboženstve hovorí: „Keď som bol mladý, tak okolo dvadsiatky, povedal som si, až budem mať 60, budem premýšľať o náboženstve. Teraz mám 65 a stále som ešte primladý, aby som o tom premýšľal.“[8] Zo Starého Zákona sa spomína príbeh vyvoleného národa, od ktorého sa na chvíľu vzdialil ich vodca. Stačilo to na obrat späť k zlatému teľaťu. Vari praobraz návratu dospelého človeka k mentálnej nezrelosti?

Tento predpoklad potvrdzuje aj skutočnosť, že podobne zareagovali ľudia vo všetkých krajinách, kde sa zrútila totalita. Všade sa objavili skupiny oligarchov, rýchlozbohatlíkov, ktorí išli dravo za úspechom a zväčša ho potrebovali aj adekvátne manifestovať, napríklad luxusnými sídlami a drahými autami. V Bratislave sa návštevník z Viedne čuduje, že za 10 minút okolo neho prejde viac SUV a luxusných značiek áut, ako za celý týždeň v hlavnom meste Rakúska. Dospelí si spĺňajú detské sny a hrajú sa s veľkými hračkami...

Na Slovensku sa tolerancia voči bezbrehému konzumu dá čiastočne vysvetliť na pozadí povojnovej minulosti. Po roku 1950 sa bežne tolerovalo tzv. odškodňovanie. Išlo o to, že ľudia, ktorým komunisti skonfiškovali majetok, pokúšali sa v štátnych podnikoch a na poľnohospodárskych družstvách aspoň odškodniť malými krádežami „zo spoločného“. Po roku 1989 sa tieto prehrešky nikdy neanalyzovali, naopak, naivita i neskúsenosť, ale aj absencia osobnej autority svedomia i vonkajšej autority viedli k bezbrehej korupcii a obohacovaniu jednotlivcov na úkor ostatných. „Túžba po moci a po majetku nepozná hranice.“[9] Svoju vinu na týchto poprevratových zlyhaniach má aj katolícka cirkev.

3.2. Absencia morálnej autority a prorockého hlasu

Nevyrovnanie sa s minulosťou a paušálne odpustenie bez spravodlivosti nastolili morálne vákuum, v ktorom niektorí jednotlivci nadobudli pocit všemohúcnosti. Symbolom drzej nemorálnosti stal sa na Slovensku viacnásobný premiér Vladimír Mečiar (s prestávkami od roku 1990 do roku 1998). Systém autoritatívneho režimu spojený s nekontrolovanou privatizáciou dostal po ňom pomenovanie: mečiarizmus. Mečiar si vyskúšal citlivosť obyvateľstva na spravodlivosť a zodpovedné narábanie s financiami. Politici, samotný premiér, ako aj mnohí spriaznení novopodnikatelia sprivatizovali miliardové štátne firmy a majetky a nič sa nestalo. Väčšina ľudí v živote žiaden milión nevidela, takže si nevedeli ani predstaviť, o aké rozkrádanie ide, a noví milionári sami seba považovali za šikovných podnikateľov.

Podobne si premiér Mečiar otestoval hladinu citlivosti aj u katolíkov. Vyskúšal si, ako zareagujú veriaci, ak sa dotkne ich posvätných služobníkov. Diecézneho biskupa v Banskej Bystrici, Rudolfa Baláža, konšpiračne obvinili z krádeže vzácneho obrazu a jeho následného predaja. Ľudia reagovali rôzne – od pohoršenia cez rezignáciu až ku konštatovaniu: „Ak kradol, patrí do basy!“ Rudolf Baláž bol jedným z mála predstaviteľov cirkvi, ktorí Mečiara otvorene kritizovali za ohrozenie demokracie na Slovensku. Na druhej strane kardinál Ján Ch. Korec, biskup z Nitry, bol na strane Mečiara, lebo na ňom oceňoval, že umožnil navrátenie komunistami ukradnutého cirkevného majetku a že vzal na seba presadenie samostatnej Slovenskej republiky (1. 1. 1993).

Pápež František v EG píše: „Toto spôsobuje ešte väčší hnev, najmä ak tí, čo sú vylúčení, dobre vidia, ako v spoločnosti rastie rakovina, ktorou je hlboko zakorenená korupcia – vo vláde, v podnikateľskej sfére a v inštitúciách...“[10] Kým pápež vidí v mnohých krajinách nebezpečný hnev ako následok nemorálneho správania mocných, na Slovensku aj vinou cirkvi skôr vidieť rezignáciu, nedôveru voči demokracii, štátu a v neposlednom rade aj voči cirkvi samotnej. Za zločiny komunizmu ani za zlodejskú privatizáciu po roku 1990 nebol nik na Slovensku podnes odsúdený.

3.3. Absolutizácia konzumu

Prehnaný konzum materiálnych dobier sprevádza pseudokultúra duchovného konzumu. Temer nad sily bežného človeka je ubrániť sa nákazlivým ponukám obchodných centier, médií, internetu a reklám.

V postkomunistických krajinách si ľudia pamätali pokusy komunistickej moci narušiť kresťanské slávenie nedele. K skutočnému ukradnutiu nedele však prišlo po roku 1989. Viacerí cirkevní predstavitelia, ktorí sa v slobodných politických podmienkach dostali do vedenia cirkvi, nemajú status prorokov, ale lojálnych úradníkov. Radi sa nechajú vidieť na rôznych slávnostiach v sprievode politikov a podnikateľov. Po roku 1990 ironicky vyznelo biskupské požehnanie prvého veľkého obchodného centra, symbolu nového kapitalizmu v Bratislave. Žehnajúci biskup sa ani slovom nezmienil o požiadavke svätiť nedeľu či ľudsky sa správať k zamestnancom. Už vôbec mu nenapadla myšlienka požiadať o zriadenie kaplnky v obchodnom komplexe.

Nedeľná návšteva kostola zmutovala u mnohých do rodinnej návštevy obchodných centier. Lákavosť ponúk – obsahom, množstvom, variabilitou a atrakciami pre viac generácií naraz – ďaleko prekonala ponuku cirkvi v starých i nových kostoloch, kde často mladí kňazi vedú odcudzujúcim spôsobom liturgiu a kážu nepríťažlivou rečou. Katolícka cirkev prispela ku konzumnému spôsobu života tým, že biskupi a väčšina kňazov akoby sa uspokojili s obnovením administratívy, štruktúr a cirkevného majetku, ale na úroveň svojej duchovnej ponuky sa nepýtajú, naopak, ak ľudia za nimi neprídu, obvinia ich z pohodlnosti a povrchnosti. Na hlbšie hodnoty a vertikálny rozmer musí byť zákazník aspoň trochu mystikom. Väčšinou sme k tomu v katolíckej cirkvi ľudí neviedli. Dlho sme ich považovali len za ovečky, ktoré kňazi pásli a obsluhovali. Ľuďom stačilo pasívne počúvať, prijímať, nechať sa obslúžiť... Dnes z tejto mentality ťažia obchodné reťazce – 24 hodín denne, 7 dní v týždni.

3.4. Virtuálny svet

Vietor do plachiet nedodali cirkvi ani nové digitálne technológie. Jednou zo základných ponúk náboženstva je dialóg so sebou, blížnym a s Bohom. Zakódovaný je vo fundamentálnom prikázaní lásky: milovať Boha, blížneho a seba samého. Byť milovaný a milovať patrí k základným potrebám človeka. Aby nebol vo vesmíre bezdomovcom, mal by vedieť aj o láske svojho Stvoriteľa, ktorý je Pánom kozmu a všetkých časov. Z kostola mohol ísť veriaci človek domov s útechou a ubezpečením, že je milovaný Bohom a spoločenstvom veriacich a že môže mať rád aj sám seba, takého, aký je.

To sa ale príchodom internetu, smartfónov, viberov a whatsappov zmenilo. Zatiaľ, čo v kostole o láske a prijatí ubezpečujú jeden kňaz a pár spoluveriacich, vo svete internetu sú to desiatky a stovky nových priateľov, vyznávajúcich rovnaké zmýšľanie, pocity, ubezpečenie o priateľstve, ba aj vyznania lásky. Odrazu nebolo treba komunikovať s inými, kňazom, Pánom Bohom ani so sebou. V moduse „byť pripojený do poslednej sekundy dňa“ sa vo virtuálnej komunikácii stáva jedinec cudzincom nielen voči Bohu, ale aj voči realite sveta.

3.5. Individualizmus, egoizmus a narcizmus

Architektúra socialistických panelových sídlisk, v ktorých žili pokope tisíce ľudí, zdanlivo ponúkala možnosť intenzívnejšieho spoločenstva a blízkosti. V skutočnosti sa ľudia poznali len výnimočne. Väčšina sa nezaujímala ani o najbližších susedov.

Nové vilové štvrte, najmä v luxusných prímestských satelitoch, na prvý pohľad ponúkajú humánnejšie možnosti spolužitia, sčasti sú podobné tradičným obciam, ale s mestským štýlom života. Rodinné domy sa však izolujú navzájom neprehľadnými plotmi, vysokými múrmi a temer pancierovými automatickými bránami. Vďaka vysokej mobilite a finančnému zabezpečeniu, čo umožňuje každému členovi rodiny mať vlastné auto, je zriedkavé niekoho zo susedov vôbec stretnúť, pozdraviť sa a spoznať. Spoza brán sa obyvatelia ako z nedobytných pevností, ukrytí v plechových mobilných prostriedkoch, vytratia zo svojej obce, aby sa na konci dňa podobne anonymne zasa vrátili.

„To, čo by sa mohlo stať vzácnym miestom na stretávanie a vyjadrenie solidarity, sa často mení na miesto úteku a vzájomnej nedôvery. Domy a štvrte sa budujú viac na izoláciu a ochranu než na spojenie a integráciu.“[11] Niektoré obce, ak majú trochu zodpovednosti za svojich obyvateľov, vymýšľajú akcie, ktoré by odstránili anonymitu a zjednotili atomizovanú spoločnosť. Podobne to skúšajú s novými ponukami a metódami niektoré farnosti. Obciam sa to okrem obecného futbalu a niektorým ďalším spoločenským akciám darí málo, podobne ako aj cirkvi. Ťažké je vyrušiť samoľúbe indivíduum, ktoré sa vidí v tzv. selfie.

Individualizmus, egoizmus a narcistická sebaláska sú prejavom detinskosti, ktorá ohrozuje kultúru dospelej civilizácie. Zrelý človek nevidí len seba. Starosti a radosti iných sú aj jeho problémami. Zrelý človek vie zvládnuť aj veľké úspechy, aj väčšie krízy. „Štatistiky dosvedčujú, že otcovia očividne nechávajú svoje rodiny v štichu. Pravdepodobnosť, že 40 ročná matka bude sama vychovávať dieťa, je dnes zjavne vyššia ako to bolo ešte pred 15 rokmi.“[12] Na Slovensku je po roku 1989 veľa prípadov, keď prosperujúci a úspešný manžel s noblesou opustí svoju rodinu. Dokonca bez výčitiek a s pocitom neviny, lebo opustenú rodinu dostatočne finančne a materiálne zabezpečil. Niektorí tzv. politici takéto zrady prezentujú verejne a navyše z toho profitujú aj značný voličský kapitál (svoju politickú stranu si ešte aj drzo nazvú: Sme rodina.)

Výzvou sa stávajú nové rodinné útvary, ktoré sa vo svojich životných zlomoch obracajú na cirkev. Do agendy pápeža Františka patria opustené matky, ktoré pre vlastnú záchranu, ako aj pre záchranu detí, vstupujú do nových manželstiev, ale Bohu sa nepostavili chrbtom. V niektorých prípadoch však býva opustený aj otec. Časy, keď spoločnosť prísne rozoznávala medzi regulárnym a neregulárnym dieťaťom, sú preč; rovnako ako negatívne vnímanie rozvodov, nevery či nových vzťahov s mladšími partnermi/partnerkami. Žeby vplyv virtuálneho sveta, kde v hrách má človek viacero životov a všetko bez štipky zodpovednosti? Život ako hra?

3.6. Rozdelené rodiny

Narastá počet detí a manželstiev v uvoľnených a zložitých vzťahoch. Príčinou sú často ekonomické a sociálne podmienky. Tisíce slovenských žien (nielen mužov) pracujú na turnusy v zahraničí, aby finančne zabezpečili svoje rodiny. Mnohé rodiny sú zadlžené, zvyšujú sa náklady na bývanie, cestovanie a vzdelávanie. Ďalší trpia zlyhaním v manželstve a ich deti sú v tzv. striedavej starostlivosti.

Problémom sa stala aj starostlivosť o najstaršiu generáciu. V prípade starobincov predstavuje mesačný poplatok dvoj až trojnásobok priemernej mesačnej mzdy. Na paliatívnu starostlivosť rodinných príslušníkov v domácom prostredí nie sú mnohí pripravení, ani nemajú priestorové podmienky. Mladšia generácia si temer vôbec neuvedomuje princíp tzv. generačnej zmluvy (ako mňa priviedli rodičia s láskou na svet, tak ja mám odprevadiť rodičov s láskou do večnosti).

3.7. Kríza viery

Po roku 1989 sa nestalo to, čo očakávala kresťanská Európa na Západe. „Ex oriente lux“ sa nekonalo. Kostoly a kňazské semináre sa zaplnili len na krátku dobu. Po niekoľkých rokoch sa opäť vyprázdnili. Aj významní predstavitelia prenasledovanej cirkvi sa časom stratili v beztvarej spoločnosti. Z duchovných vodcov, ktorí sa dostali do vysokej hierarchie, sa odrazu stali len správcovia cirkevnej štruktúry. Postupne sa z cirkvi vytratili veľké osobnosti, hlasy, ktoré počúvala aj sekulárna spoločnosť. Najviac vidieť len šedý priemer.

Nábožensky tradičné lokality sa ukázali ako málo rezistentné voči novej dobe. Narodením do kresťanského prostredia sa síce jednotlivci stali na celé roky veriacimi, ale u väčšiny nebola náboženská viera potvrdená vlastnou voľbou. Presťahovaním z vidieka do mesta (alebo do blahobytu) sa z veriacich stali náboženskí bezdomovci. Väčšinou nie sú ateistami. Patria k novému druhu, ktorý Tomáš Halík nazýva „něcisti“ (od českého slova v něco veriť) alebo „apateisti“, teda ľudia ľahostajní k viere a otázkam, ktoré prináša.[13]

Pápež  František spomína v EG ako jednu z kultúrnych výziev ľahostajnosť: „Vo väčšine prípadov ide o rozšírenú ľahostajnosť a relativizmus spojený s rozčarovaním i krízou ideológií...“[14] Ukazuje sa, že evanjelium o stratenej ovečke treba čítať opačne. Jedna zostala doma a 99 je stratených. Bežne sa cirkev stará o tú jednu, ktorú má v kostole. A nevie, ako osloviť a ako sa priblížiť k tým ostatným.

Absencia témy Boha v občianskej spoločnosti ešte neznamená absenciu jeho potreby a nevyhnutnosti viery v danej spoločnosti. Samotné trendy vo vývoji postmodernej spoločnosti tému Boha a teologických otázok nepriamo nastoľujú. Vízie blahobytu, zábavy a konzumu nanovo vyzývajú položiť si otázku po zmysle celého kolotoča. Novšie civilizačné choroby, ako sú nedostatok spravodlivosti, korupcia a strata existenčných istôt, podporujú hľadanie iných perspektív, vízií a právd, ktoré by človeka oslobodili od strachu z relativity času a priestoru. „V prevládajúcej kultúre súčasnosti prvé miesto zaujíma to, čo je vonkajšie, okamžité, viditeľné, rýchle, povrchné a dočasné. To, čo je reálne, ustupuje tomu, čo je zdanlivé.“[15]

3.8. Financovanie cirkvi

Ešte v rokoch komunistickej totality sa medzi disidentmi spomínala možnosť vymeniť mzdu pre kňazov (garantovanú štátom) za oslobodenie od štátneho dozoru. Od roku 1989 sa viackrát diskutovalo o nových modeloch financovania cirkví v Slovenskej republike. Zatiaľ však nik zo zodpovedných, či už na strane štátu alebo na strane cirkví, sa tejto téme naozaj nevenoval. Štátu model financovania cirkvi, zdedený z čias komunistického režimu, vyhovuje z viacerých dôvodov. Umožňuje mu na cirkev naďalej účinne vplývať a cirkev kontrolovať. Zároveň sa nemusí obávať otvorenejšej kritiky od predstaviteľov cirkvi.

Cirkev na Slovensku (ide najmä o väčšinovú katolícku cirkev) sa zatiaľ vlastnú predstavu o finančnom zabezpečení neodvážila predložiť. Príjmy zo štátneho rozpočtu na mzdy kňazov a na administratívu biskupských úradov (nie farností) sú síce nízke, ale isté. Na druhej strane biskupi nedôverujú vlastným veriacim, žeby zabezpečili nejakou formou príspevku či dane tieto ekonomické položky. S veľkou pravdepodobnosťou jestvuje aj obava zo zvýšeného nároku laikov na spolurozhodovanie o personálnych a ekonomických otázkach v cirkvi.

Pastoračná činnosť farností a rehoľných spoločností, údržba budov a stavby nových budov, mzdy zamestnancov v cirkvi (okrem mzdy pre kňazov a personál biskupských úradov) a ďalšie výdavky sú hradené aj v súčasnosti z darov veriacich a výnosov cirkevného majetku.

V prieskume agentúry Polis na otázku: Ktoré cirkevné výdavky by mali byť financované naďalej zo štátneho rozpočtu?, slovenskí katolíci odpovedali nasledovne:[16]

·       Údržba kultúrnych pamiatok v cirkevnom vlastníctve    59,9 %

·       Mzdy kňazov                                35,9 %

Prevádzky biskupských úradov    18,4 %  

3.9. Zmysel pre spoločenstvo

Aj sekulárna a individualistická spoločnosť má zmysel pre rôzne stretnutia. Niekedy sa túži priam po rodinnej atmosfére. Vzhľadom na relatívne malú účasť obyvateľstva na nedeľných bohoslužbách to vyzerá tak, akoby ľudia znova objavovali už dávno objavené. Sväté omše sú stretnutia okolo stola s chlebom a vínom. V niektorých kostoloch na Slovensku po 1989 aj s agapé.

To, čo ľudia odmietajú pri pozvaní do katolíckych kostolov, s nadšením ponúkajú a organizujú vo svojich záhradách, na uliciach, ihriskách či vo voľnej prírode. Pri „lámaní chleba“ a pití vína zažívajú atmosféru jednoty, porozumenia, priateľstva, skutočného stretnutia tvárou v tvár, nie ako na facebooku. Ľudia vzdialení cirkvi a náboženstvu radi spomínajú na zážitky z týchto stretnutí, ako na niečo, čo osobne potrebujú, aj ich rodiny a obecná komunita. Niekedy týmto stretnutiam pripisujú priam duchovné i telesné terapeutické účinky.

Tieto potreby postmodernej spoločnosti možno vnímať aj ako výzvu a otázku na tradičné cirkvi. Prečo tieto skupiny obyvateľstva nedokážu osloviť, čo robia nešikovne a čo by mali na forme svojej ponuky zmeniť. Práve v zmysle výziev a programu pápeža Františka.

4.    Znamenia čias a polarizácia cirkvi

Polarizácia v cirkvi bola aj za pápeža Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Progresívnejší katolíci ich vnímali ako pribrzďujúce osobnosti vývoja cirkvi. V pamäti zostal cielený výber konzervatívnejších biskupov, ktorí mali korigovať trendy, čo v cirkvi spustili ich predchodcovia po II. vatikánskom koncile. Aj na Slovensku je dobre známy prípad z konca 80. rokov 20. stor. v Rakúsku, keď bol všeobecne uznávaný kardinál Franz König poslaný na dôchodok a jeho nástupcom sa stal kardinál Hermann Gröer, ktorý musel zakrátko s hanbou odstúpiť (boli viaceré podobné prípady), a to so všetkými neblahými dôsledkami pre cirkev.

Za pápeža Františka sa karta otočila. Tí, čo zdôrazňovali povinnosť absolútnej poslušnosti voči pápežovi, sa odrazu postavili proti pápežovi. Pápež, ktorý podporuje dialóg, synodálny princíp rozhodovania a počúvanie na hlasy zdola, dostáva correctio filialis (synovské napomenutie), varovanie pred upadnutím do herézy. Na Slovensku toto correctio podporil jeden kňaz, vyučujúci dogmatiku na teologickej fakulte v Bratislave. Už dlhší čas nespomínal ani meno pápeža Františka v eucharistickej modlitbe. Na rozdiel od podporovateľov Františka neušlo sa mu však žiadne correctio ani monitum zo strany jeho arcibiskupa.

Na Slovensku sa kritici súčasného pápeža radi odvolávajú na výroky konzervatívnejších biskupov a ďalších osobností, ktorí dnes nešetria kritikou voči kurzu Františka. Athanasius Schneider, pomocný biskup kazašskej Astany, vyzýva biskupov celého sveta, aby podpísali Vyhlásenie o nemenných pravdách, ktoré reaguje na pastoračné normy vydané niektorými biskupskými konferenciami s cieľom implementovať do praxe vyjadrenia 8. kapitoly exhortácie Amoris Laetitia. „Totiž niektoré z týchto noriem“, uviedol Schneider, „predstavujú tiché schválenie rozvodov a sexuálnej aktivity mimo platného manželstva“. Toto jeho Vyhlásenie od jeho publikovania 2. januára 2018 podpísal zatiaľ jeden kardinál a štyria ďalší biskupi, vrátane bývalého apoštolského nuncia USA, arcibiskupa Carla Mariu Viganò. Najčerstvejším signatárom je Rene Henry Gracida, emeritný biskup z texaského mesta Corpus Christi.[17]

„8. kapitola posynodálnej exhortácie Amoris laetitia obsahuje omyly. Dúfam, že pápež ju stiahne“, povedal cirkevný právnik Gerald Murray v interview s Raymondom Arroyom pre katolícku televíziu EWTN. Murray odsúdil aj interpretáciu Amoris laetitia, ktorú pripravili argentínski biskupi pre pastoračný región Buenos Aires a ktorá bola na pokyn pápeža Františka zverejnená vo vestníku Svätej Stolice Acta Apostolicae Sedis.[18]

Na Slovensku sa prostredníctvom internetu šíri text emeritného profesora cirkevných dejín na teologickej fakulte v Bratislave Františeka Vnuka, ktorý 7. februára 2018 napísal: „George Weigel nijako neskrýva svoje sklamanie a znepokojenie, že v niektorých oblastiach sveta biskupi začínajú chápať exhortáciu Amoris Laetitia ako „paradigmatický posun“. To vedie k takým neželateľným javom, že pastorálna aplikácia exhortácie Amoris Laetitia, ako si ju vykladajú na Malte, v niektorých nemeckých diecézach alebo v San Diego (Kalifornia), je celkom iná ako tá, ktorú uvádzajú do pastorálnej praxe biskupi v Poľsku, USA (Phoenix, Philadelphia), Anglicku (Portsmouth) alebo Edmontone (Kanada). Výsledkom je, že katolícka cirkev sa začína podobať anglikánskej cirkvi (ktorá – mimochodom – je produktom traumatickej paradigmatickej zmeny, čo spôsobila mučenícku smrť sv. Jána Fishera a sv. Tomáša Morusa). Inými slovami: v štruktúre Cirkvi sa začínajú objavovať pukliny, náznaky fragmentácie a polarizácie.“[19]

Zástancovia Františka citujú zasa samotného pápeža a jeho jasné vyjadrenia v exhortácii Amoris laetitia: „Preto sa pastier nemôže cítiť spokojný len s aplikovaním morálnych zákonov na tých, ktorí žijú v „neregulárnych“ situáciách, akoby dané zákony boli kameňmi na hádzanie do života osôb. To je prípad uzavretých sŕdc, ktoré sa neraz zakrývajú náukou Cirkvi, „aby zasadli na Mojžišov stolec a súdili, niekedy s povýšenectvom a povrchnosťou, ťažké prípady a zranené rodiny... Kvôli podmienenostiam a poľahčujúcim faktorom je možné, že v rámci objektívnej situácie hriechu – ktorý nie je subjektívne zavinený alebo nie je zavinený naplno – možno žiť v Božej milosti, možno milovať a možno rásť v živote milosti a lásky, prijímajúc s týmto cieľom pomoc od Cirkvi.“[20]

Problém v slovenskej cirkvi je, že biskupi k výsledkom synody mlčia, naopak, na Slovensko radi pozývajú prednášať členov vatikánskej hierarchie, ktorí sa síce neopovážia otvorene pápeža Františka napadnúť, ale ani jeho líniu nepodporia (nedávno navštívili Bratislavu kardináli Sarah a Müller). Väčšina kňazov je z Františka zneistených, zdá sa, že temer nik z nich nečíta, tobôž žeby premýšľal a aplikoval Evangelii gaudium. Jednoduchí a konzervatívnejší katolíci žiadajú čiernobiele riešenia.

V prieskume, ktorý uskutočnila medzi slovenskými katolíkmi agentúra Polis, však predsa len mierne prevažujú ľudia otvorení pre riešenia v línii pápeža Františka. Možno k nim pripočítať aj veľké percento respondentov s odpoveďou „neviem“. Na otázku: Máte skúsenosť, že cirkev na Slovensku dostatočne prijíma rozvedených a civilne znovuzosobášených katolíkov do svojho spoločenstva, slovenskí katolíci odpovedali: [21]

·       Áno 29,7%

·       Nie 31%

·       Neviem 39,3%

5. Cirkev a riešenie problémov

5.1. Hospodárenie cirkvi s majetkom

Na Slovensku vznikli po roku 1989 mnohé bankové a najmä nebankové subjekty, ktoré od obyvateľov „vytiahli“ množstvo finančných prostriedkov, tie následne buď čiastočne alebo úplne stratili, a tak mnohí ľudia prišli o celoživotné úspory. Bankový sektor podnes funguje s vysokými úrokmi a rozličnými bankovými poplatkami. Cirkev mala hneď po páde totality ponuky pre zriadenie vlastnej banky. Tento projekt sa nerealizoval.

Od roku 1989 prešla spoločnosť na Slovensku v dejinách ojedinelou zmenou vlastníckych vzťahov. Štátne podniky, družstvá, nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, pozemky a lesy atď. prešli procesom privatizácie a reštitúcií. Jednotlivé cirkevné subjekty (diecézy, farnosti, rehoľné spoločnosti) sa tiež aspoň čiastočne dostali k svojmu majetku, ktorý im bol komunistickým režimom odňatý. V prvom období po získaní slobody dostala slovenská cirkev aj značné finančné prostriedky zo zahraničia na rekonštrukciu svojich objektov, ktoré boli reštituované v dosť zanedbanom stave.

Vedenie cirkvi však nevyužilo historickú chvíľu, nevytvorilo žiadne transparentné štruktúry na správu majetku, do ktorých by boli nominovaní zástupcovia cirkevnej bázy, ani nepozvalo na spoluprácu kvalifikovaných odborníkov spomedzi laikov, ale nakladanie s majetkom bolo často prenechané novovzniknutým podnikateľským skupinám, ktorí hľadeli na vlastný prospech, alebo nekvalifikovaným klerikom.

Cirkevný majetok nie je žiadne mystérium. Odborníci si nájdu príslušné údaje o cirkevnom majetku na katastrálnych úradoch, v pozemkových knihách, v registri kultúrnych pamiatok či na úradoch daňových. O stave diecézneho majetku a nakladaní s ním nie sú však ani kňazi priebežne informovaní a mnohí farári neinformujú zasa členov svojej farnosti o farskom majetku. Pritom by nemal byť problém priznať jeho množstvo, formu a hodnotu, ako aj spôsob hospodárenia s ním. Neobstojí výhovorka na nemožnosť oceniť kultúrne pamiatky vo vlastníctve cirkvi. Práve poctivým priznaním, transparentnou správou a adekvátnou službou zo svojho majetku by sa cirkev mohla v spoločnosti prezentovať ako transparentná a solidárna alternatíva voči súčasnej individualisticky a sebecky zameranej spoločnosti.

Aj jednotlivé farnosti a kláštory by svojimi službami mohli viac oslovovať a participovať na starostiach a problémoch spoločnosti. V niektorých sa to darí – charitatívnou činnosťou, ponukou sociálneho bývania mladým rodinám, službou v materských, základných a stredných školách, ponukou farských stacionárov pre starších alebo aj menšími hospicmi či starobincami s rodinnou atmosférou.

5.2. Spoločenská odvaha cirkvi

Bývalý trnavský arcibiskup Róbert Bezák, odvolaný v roku 2012 zo svojej pozície, konštatuje, že sme v cirkvi neviedli seba a ľudí k občianskej statočnosti a zodpovednosti: „Slovenská katolícka cirkev má blízko k nacionalizmu, ... nevychovávame osobnosti, intelektuálov, ktorí by rozmýšľali v súvislostiach a nebáli sa otvárať aj nové témy.“[22] Bezákovi chýbajú v cirkvi odvážne a jednoznačné prejavy: „My sme nikdy nič nepomenovali pravým menom, ani nacionalistickú ani komunistickú minulosť... Chýba tu jednoznačnosť postojov.“[23]

Cirkev aj po rokoch v demokracii „ako keby nechcela byť slobodná a samostatná. Ani v názoroch, vyjadreniach, ani vo financovaní... Zástupcovia katolíckej cirkvi na Slovensku sa naučili žiť v istote, a preto pre nich nič, čím sa trápi spoločnosť, nie je až takou pálčivou otázkou: ani korupcia, ani stav školstva či zdravotníctva, ani extrémizmus... Nechcú byť prorockým hlasom.“[24]

Absenciu spravodlivých a odvážnych postojov eviduje Bezák už od samého začiatku po roku 1989. Namiesto spravodlivého vyrovnania sa s minulosťou sme naivne a paušálne odpustili všetkým komunistom, príslušníkom štátnej bezpečnosti a ich agentom. Podľa Róberta Bezáka kresťanskí politickí predstavitelia po roku 1989 zabudli, že „v spoločnosti nemôžeme nahradiť spravodlivosť odvolávaním sa na lásku alebo na národné, štátne či cirkevné záujmy. Napokon vždy vysvitne, že ten, kto používa takéto argumenty, myslí predovšetkým na seba a na svojich.“[25]

Aj podľa prieskumu agentúry Polis by sa v nasledovných otázkach mala cirkev odvážnejšie vyjadrovať:[26]

·       Podpora rodín a detí 66,9 %

·       Zastávanie sa chudobných 59,2 %

·       Život podľa evanjelia      51,0 %

·       Boj proti korupcii a sociálnej nerovnosti 10,1 %

 5.3. Angažovanosť kresťanov

Už v roku 2001 analýza Konferencie biskupov Slovenska (KBS) konštatovala „nízke povedomie spoluzodpovednosti za veci verejné a oddeľovanie ekonomicko-politickej oblasti od viery a morálnych princípov. Z toho vyrastá neochota veriacich vstupovať a podieľať sa na riadení vecí verejných...“[27] Aj mlčanlivosť duchovenstva v politických a sociálnych otázkach možno považovať za jednu z príčin vytvárania priepasti medzi klérom a veriacimi.

Pastoračný plán KBS z roku 2001 navrhoval „monitorovať súčasnú politickú a spoločenskú situáciu.., usilovať sa o stálu formáciu politikov a podnikateľov okrúhlymi stolmi, seminármi, diskusiami; komentovať postoje vlády, parlamentu, hospodárske udalosti; vstupovať na akademickú pôdu, zvyšovať sociálne povedomie kňazov a v dekanátoch vytvoriť sociálne rady, ktoré by reagovali na dianie v regióne“.[28]

Aj v kapitole „Vzťah vedy, viery a kultúry“ sa v Pastoračnom pláne KBS konštatuje, že dedičstvom komunizmu je, že „celá spoločnosť trpí predstavou, že veda a viera nie sú zlučiteľné“. Pretrváva „myslenie poznačené triednym bojom, pri ktorom inak zmýšľajúci je nepriateľom“. Odporúča sa „viesť dialóg na pálčivé témy dneška v pokornom hľadaní pravdy a vo vedomí zodpovednosti za vývoj spoločnosti“.[29]

Napriek podpisom 15 biskupov sa v praxi z Pastoračného plánu veľa nerealizovalo a biskupi sa akoby potichu aj zriekli jeho realizácie. Ľudia cirkvi nie sú viditeľní v masmédiách, využíva sa len cirkevné rádio Lumen a cirkevná televízia Lux. Obe médiá sú viac zamerané na úzko cirkevné témy, nemajú ambíciu pôsobiť evanjelizačne, ani nezastupujú názory celého spektra veriacich. Navyše sa cirkevní predstavitelia viditeľne angažujú na verejnosti len v úzko poňatých bioetických témach, a to v spolupráci s laickými združeniami veľmi konzervatívneho charakteru, ktoré spoločnosť viac polarizujú ako oslovujú.

5.4. Spolupráca kresťanov

Už v roku 2001 Pastoračný plán odporúčal voči neveriacim „zachovať si svoju identitu a rešpektovať identitu druhých“. Žiadalo sa tiež „prekonať defenzívny postoj k neveriacim a neobmedzovať sa len na reagovanie na negatívne javy“. Treba hľadať „možnosti spolupráce a žiť v blízkom priateľstve“.[30]

Verejnosť, ľudia aj neveriaci, pochybujúci a hľadajúci majú právo na objektívne svedectvo o Bohu. Reč kazateľov nemá mať formu mentorstva, poučovania a moralizovania. Právo na informáciu o Bohu znamená hovoriť o milujúcom Bohu, ponúknuť dobrý a pozitívny obraz jeho Tajomstva; svedectvo, ktoré nenesie črty násilia, útoku a výčitiek na počúvajúceho. „Indikatív spásy vždy ide pred imperatívom spásy. Až vychádzajúc z božského Bytia stáva sa možným nové konanie človeka, a potom môže byť aj požadované.“[31] Len v tomto rámci je možná intenzívnejšia spolupráca kresťanov s ostatnými ľuďmi v multikultúrnej a pluralistickej spoločnosti, a to bez zapretia vlastnej katolíckej identity a pri tolerantnom  rešpektovaní inakosti.

6. Premena cirkvi podľa evanjelia

6.1. Cirkev úprimná a dôveryhodná

Cirkev by nemala kopírovať chyby spoločnosti. Ak sú mnohé praktiky sekulárnej spoločnosti zámerne nejasné, spojené s konšpiráciou alebo s tzv. korektnými politickými postojmi, musí byť cirkev príkladom úprimnosti a jasnosti.

Na Slovensku je mimoriadne dôležité, a to tak pre sekulárnu, ako aj cirkevnú spoločnosť, aby sa zverejnila pravda o odňatí úradu trnavskému arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi v roku 2012. Skutočný dôvod nepozná doteraz ani on sám. „Malo mi stačiť, že som sa mohol odfotiť s pápežom. Podľa listu zarmútenej Svätej Stolice som sa mal utešiť samotným faktom, že ma (pápež) prijal, a potom už nemám nárok žiadať vysvetlenie.“[32]

Bezák hovorí, že našiel v hospodárení a riadení diecézy neporiadok, ktorý chcel napraviť. Narazil ale na štruktúru, kde sa mnohé utajovalo, bojovalo o moc a používali sa zákulisné hry. Nepočítal s tým, že by biskupa mohli odvolať bez udania dôvodu. Päť rokov po odvolaní sa nič nevysvetlilo.[33]

Podľa prieskumu agentúry Polis väčšinu katolíkov na Slovensku takáto zákulisná politika cirkvi rozčuľuje. Až 34,8 % opýtaných to považuje za zahmlievanie skutočnej pravdy a 33,6 % v tom nemá vôbec jasno. Spolu s 23,2 %, ktorí to vidia vyslovene negatívne, je to až 91,6 % respondentov, ktorí s neodôvodneným odvolaním biskupa nesúhlasia.[34]

Táto kauza z roku 2012 je výnimočná aj vzhľadom na iné prípady odvolávania biskupov, kde sa pravé dôvody netajili. Asi rok po svojom zvolení za pápeža František odvolal z úradu nemeckého biskupa Franza-Petra Tebartza-van Elsta z Limburskej diecézy, pretože ten minul na svoje extravagantné sídlo 31 miliónov eur z cirkevných fondov. Dôvod sa jasne zadefinoval a život cirkvi šiel ďalej. Odvolanie biskupov v iných krajinách bolo často bolestné pre rôzne morálne priestupky, ale vždy zverejnené v oficiálnych cirkevných médiách, či už išlo finančné machinácie alebo zneužívanie detí. V prípade Bezáka ide sotva o nové viny a chyby cirkevnej hierarchie, ktoré by sa v jej histórii ešte nestali. Ich nepriznaním padá vina nie na Bezáka, ale na jeho viac či menej známych „sudcov bez súdu“ z vatikánskej hierarchie, na bývalého nuncia v Bratislave a všetkých mlčiacich spoluvinníkov zo Slovenska.

6.2. Cirkev žijúca program pápeža Františka

Vedenie cirkvi na Slovensku pozná, ale nerealizuje program a výzvy súčasného pápeža Františka. Podľa prieskumu agentúry Polis si väčšina slovenských katolíkov myslí, že by biskupi spravili dobre, ak by sa od neho učili. Respondenti sa tým aj sami hlásia k programu a názorom pápeža. Až 90,7 % si želá, aby cirkev žila viac z ducha evanjelia ako zo zákona; 91,2 % chce, aby žila viac s chudobnými; 88,6 % je za solidaritu namiesto uprednostňovania ziskov; 89,1 % je za cirkev žijúcu milosrdenstvo; 84,5 % je za cirkev, v ktorej rozhodujú nielen kňazi, ale aj laici‘ 84,3 % je za intenzívnejší dialóg cirkvi s dnešnou spoločnosťou; 82,3 % je za cirkev, ktorá je na strane diskriminovaných a 72,9 % je za cirkev, ktorá chráni prírodu.[35]

Cirkev, ktorú presadzuje pápež František, je cirkev, ktorá sa zbavuje čierno-bieleho videnia, ktorá je menej legalistická a viac evanjeliová čiže milosrdná. František opakovane varuje pred klerikalizáciou cirkvi. Tento fenomén však na Slovensku po roku 1990 mimoriadne zosilnel. Cirkev, ktorá získala politickú slobodu, nežije túto slobodu so všetkými svojimi členmi a členkami. Nejde o slobodu v zmysle svojvoľnosti, ale o slobodu podľa princípu rodiny, ktorá nie je spojená predovšetkým zákonne, ale záujmom svojich členov o spolužitie v zodpovednej láske, ktorá chráni, lieči, pomáha prekonávať ťažkosti a prináša radosť. Biskupi na rozdiel od obdobia komunizmu nie sú kontrolovaní mocenskými orgánmi štátu; svoje rozhodnutia však nečinia pred tvárou cirkvi ako rodiny, ale len v rámci svojich úradov. Kňazi málokedy zažijú, že sú svojimi biskupmi prijatí za spolupracovníkov, keď poslušnosť voči biskupovi sa chápe podľa príkladov z armády, nie z rodiny. To len napomáha posilneniu klerikálneho odstupu medzi biskupmi a kňazmi a následne medzi kňazmi a Božím ľudom.

Tak ako pápež František, keď bol ešte v službe arcibiskupa v Buenos Aires, posielal svojich kňazov na periférie, musí aj slovenská cirkev svojimi vyjadreniami, symbolmi, gestami a svojou službou byť prítomná na perifériách slovenskej spoločnosti. Sekulárna spoločnosť mimoriadne oceňuje, ak niekto z cirkvi dokáže pracovať s marginalizovanými skupinami obyvateľstva, či už ide o bezdomovcov, väzňov, ľudí chorých a starých, neúplné rodiny, rómske osady a pod. Perifériou sú dnes však aj ľudia cirkvi a kresťanstvu z rôznych dôvodov vzdialení, často ide o intelektuálov, robotníkov a mladých ľudí z mestských subkultúr, tiež umelcov a najnovšie aj ženy, ktoré sa už tiež necítia byť klerikálnou cirkvou oslovované. Perifériou sú napokon aj ľudia, ktorí sú navonok cirkvi verní, trápia sa však rôznorodými zlyhaniami a hriechmi. Čakajú, že ich niekto v cirkvi pochopí a ich zranenia zahojí, nie že ich len posúdi a zmoralizuje.

Tieto úlohy nemôže cirkev plniť, keď bude fungovať ako úradnícky aparát klerikov, ktorí majú svojich zamestnancov, ale nebude spoločenstvom, kde sú bratia a sestry, priatelia a priateľky podľa vzoru Krista, Dobrého pastiera. On pozná svojich po mene.

Keď František hovorí o cirkvi chudobnej, nevymýšľa niečo nepochopiteľné, ale pripomína okrem evanjeliového príkladu Ježišovho spôsobu života aj záväzok otcov koncilu, ktorý sa v tzv. Pakte z katakomb zaviazali žiť chudobne, medzi ľuďmi a pre ľudí. Slovenská cirkev tento záväzok žila v čase komunistického prenasledovania. Ani na Slovensku nemusíme niečo neznáme vymýšľať, len si vziať za vzor svedectvo tisícov kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí napriek veľkému riziku celkom prirodzene žili ako Ježiš so svojimi učeníkmi, keď šli z mesta do mesta, medzi ľudí, a sprítomňovali im svojimi uzdravujúcimi slovami a činmi Božie kráľovstvo. 

6.3. Cirkev slúžiacich kňazov

Nestačia tradičné formy pastorácie, ktoré obsluhujú tých 5 %, čo prídu vždy v nedeľu do kostola, a ďalších, čo občas prídu do farskej kancelárie.

Nové formy si však vyžadujú aj nové zmýšľanie a nových kňazov, resp. novú kvalitu kňazov. Benedikt XVI. hovoril o potrebe odlišovať sa od sveta. Na Slovensku to mnohí pochopili celkom opačne. Ostali deťmi tohto sveta. Jedna z najhorších chybných postojov cirkvi po roku 1989 bolo kopírovanie mocenských modelov a ďalších chýb spoločnosti, ako je túžba po istotách, ktoré dávajú úspech, uznanie, pohodlie a najmä majetok.

Sekulárny človek začal v kapitalistickej slobode uspokojovať a napĺňať svoju túžbu po kariére a moci. Darilo sa mu, keď sa čo najviac prispôsobil hocijakej, ale vládnucej politickej strane a dominantnej ekonomickej skupine. V cirkvi sa u mladých kňazov prejavil podobný trend. Na rozdiel od predchádzajúcich generácií nemusia čeliť žiadnym politickým prekážkam. Namiesto toho, aby slobodu využili na neobmedzené hlásanie evanjelia, venujú sa vlastnej sebarealizácii; motivuje ich kariéra a moc. Viditeľnú konjunktúru medzi kňazmi malo hneď po roku 1989 získavanie titulov, najmä z Poľska, a potom z Ríma. Vyššie vzdelanie (získané zväčša za náročnejších podmienok) z Rakúska, Nemecka či Francúzska sa stalo pre kariéru mínusom. Viacerí kňazi netajili túžbu získať dobré miesto na teologických fakultách, biskupských úradoch, v médiách alebo aspoň vo veľkých farnostiach. Podporu vládnucej politickej strany nahradila v nových podmienkach podpora zo strany konzervatívneho a tradicionalistického krídla cirkvi.

Profitovalo a profituje sa z dobrých vzťahov s Opus Dei, z náklonnosti k starej liturgii, latinčine, z odvolávania sa na vplyvnú autoritu (pápeža Jána Pavla II.) a rezervovaného až odmietavého postoja k súčasnému pápežovi Františkovi. Štýl sľubujúci osobný prospech sa bežne zahaľuje do klerického obleku z predkoncilového obdobia. Status týchto kňazov sa uplatňuje dogmatickými, údajne neomylnými prejavmi a autoritatívnym vystupovaním voči laikom.

Cirkev, ktorá má reagovať účinne na výzvy aktuálnej doby, potrebuje celkom iné typy kňazov. Aby sa takí našli, potrebujeme zmenu v príprave na kňazstvo, výcvik v sociálnych zručnostiach, vzdelanie v súčasnej pokoncilovej teológii, ktorá dokáže komunikovať s inými sektormi vzdelania. Viac než memorovanie pravidiel a cirkevných noriem je potrebná tzv. prudentia pastoralis (pastoračná múdrosť), ktorá vedie kňaza k tomu, aby mal na zreteli človeka, aby nechcel byť iba sudcom a učiteľom, ale najmä liečiteľom a priateľom.

Identita kňaza sa nemá odvíjať od jeho moci a hierarchického postavenia, ale od viery a jeho zasvätenia sa Kristovi. Len kto žije zo svojej viery, bude mať aj v službe ľuďom zmysel pre podstatné. Taký kňaz má pochopenie pre rozdielnosti, inakosť a viaceré cesty k Bohu. Namiesto vylučovania uprednostňuje snahu po inkluzivite. Biblicky pobedané: Aby všetci jedno boli.

Dôraz na sebavedomie z viery, existenčnú istotu zakorenenia v Bohu, v jeho láske, žiada si aj výber kandidátov kňazstva na základe podstatnejších kritérií, ako sú ochota žiť sám (v celibáte), pekne spievať a bez námietok akceptovať každé nariadenie predstavených. Takisto si to bude žiadať aj inú štrukturálnu a organizačnú starostlivosť o kňaza počas jeho pôsobenia. Kňazi by mali byť dostatočne ekonomicky zabezpečení, aby nemuseli žiť v neistote a strachu. Strach pred budúcnosťou v dôchodkovom veku, v prípade choroby a osamotenia, vyvoláva nadmernú starosť o materiálne zabezpečenie a vytvorenie finančnej rezervy. Ak bude mať kňaz istotu, že na staré kolená nezostane opusteným žobrákom, bude slobodnejší aj pre svoje poslanie. Samozrejme, niečo celkom iné je byť pripravený aj na mučeníctvo kvôli evanjeliu.

Výsledky prieskumu agentúry Polis na jednej strane odzrkadľujú tradičné očakávania na kňazov. Stačí, ak slušne odslúžia liturgické slávnosti a poslúžia sviatosťami. Vysoké percento odpovedí „neviem“ na otázku, čo kňazom najčastejšie chýba po ukončení štúdia (63,7%), môže znamenať absenciu kvalitatívnych nárokov na kňazov, ale aj skúsenosť, že nie je vlastne čo očakávať.[36]

Nebezpečne vysoké sú aj percentá negatívnych odpovedí na otázky: Ovplyvnili vás ľudia z cirkvi v dôležitých rozhodovaniach? Ste kňazmi pozývaní participovať na živote cirkvi? V prvom prípade je to 43,8 % jasné „nie“ a až 68,7 % „nie“. Pri druhej otázke je to 41,6 % „rozhodne nie“ a 60,0 % „nie“.[37]

7.    Záver

Pred rokom 1989 sa fronty zápasu o cirkev zdali byť jasné a jednoduché. Na jednej strane protikomunistickí kňazi a laici neochotní prispôsobiť sa režimu, na druhej kňazi a laici žijúci v oportunizme a kompromisoch, ba aj výslovní zradcovia. Tí, čo si uvedomovali hlbšie kritéria ortodoxie a ortopraxe, sa však vždy pomeriavali evanjeliom, Ježišovým prístupom k ľuďom, jeho osobným vzťahom k Bohu, jeho dôrazom na to, čo slúži a zachraňuje človeka, jeho otvorenosťou aj voči tým, čo „nie sú z Izraela“. Spomedzi týchto kňazov a laikov sa vytvorili spoločenstvá, v ktorých sa premýšľali texty II. vatikánskeho koncilu a kde sa čakalo na takého pápeža, akým je František.

Na rozdiel od krajín, kde cirkev zažila aspoň krátku koncilovú jar, v slovenských podmienkach nie sú teologické fakulty a inštitúty (okrem zriedkavých výnimiek), na ktorých by sa učila a rozvíjala koncilová teológia, nie sú katolícke médiá, v ktorých by sa otvorene hovorilo o „radostiach a nádejach, žalostiach a úzkostiach ľudí našej doby“ a ich očakávaniach voči cirkvi (GS, čl. 1). Okrem výnimiek nie sú ani kostoly a liturgie, kam by sa ľudia spontánne tešili a kde by boli naozaj oslovení Božím slovom.

Napriek všetkým zraneniam, ktoré ľudia na Slovensku utŕžili počas procesu spoločenskej transformácie a napriek všetkým sklamaniam, ktoré po roku 1989 zažili aj od vedenia vlastnej cirkvi, na Slovensku však stále žijú státisíce ľudí, ktorí snívajú o cirkvi, čo bude pri nich stáť v ich najvážnejších rozhodnutiach a bude ich sprevádzať na ich cestách. Snívajú o cirkvi, kde nik nie je hore ani dolu, ale v strede je Kristus a všetci sú ním pozvaní do spolupráce, uzdravovania a radosti.

Naša participácia na podpore pápeža Františka a jeho programu chce zastupovať všetkých ľudí, ktorí na Slovensku opatrujú plamienky týchto snov a nádejí.