Je naša viera pravdivá?

V „Silnej zostave“ aj z novinárskeho hľadiska v rámci Slovenka na veľmi vysokej profesionálnej úrovni, bez cenzúry (aj tej svojej osobnej), päť žien – moderátorka Oľga Baková, religionistka Tatiana Podolínska, blogerka Janetta Motlová, sociologička Silvia Porubänová, herečka Anna Šišková (poznám osud jej brata) – bez toho, žeby polemizovali  alebo sa navzájom dopĺňali, úprimne, otvorene hovorili o viere a nevere, o postoji k životu, ktorý vyviera z viery, o subtílnych záležitostiach v našom dnešnom veľkom a v ich malom svete. Všetko so všetkým navzájom súviselo. Táto debata by mohla otvoriť väčšiu,  celoslovenskú, keby mal o to niekto záujem.

Keď som sa v mojom okolí pýtal, kto túto reláciu videl, nikto z tých, od ktorých by som to očakával. Prihlásila sa jedna žena, ktorá v otázkach viery prišla na koniec duchovnej cesty, a tá vyhlásila: Hlúposť, tie ženy nemajú ani šajnu o tom, čo je krst, že krst je otvorenou priamou bránou do neba. Jedna povedala, mama jej odporúčala pokrstiť dieťa, že inak ochorie, hlúposti. Táto kresťanka katolíčka, ako na bežiacom páse, opakuje neustále len to naučené a všetko, čo sa v jej okolí deje, musí zodpovedať jej predstavám, jej presvedčeniu.

Tie ženy aj pomerne kriticky hovorili o sebe, o svojich pocitoch, o svojej viere a nevere, a to pred celým Slovenskom. O tom by bolo treba hovoriť spoločne. Veriaci s neveriacimi, katolíci s evanjelikmi, židmi, moslimami, s členmi iných náboženstiev, s neistými, s váhajúcimi a pochybovačmi by sme mali hovoriť napríklad aj o tom, ako mladá žena  udivene povedala, čo cítila, že nechápe, ako môže jeden kňaz slúžiť omšu za Tisa. Položil si niekto z tých, čo sa podobne pýtajú, túto otázku na verejnosti? Alebo je každému na Slovensku toto všetko jasné? Ja ju chápem. Či sa Ježišovi učeníci aj ľud nedivili nad všetkým, čo kázal a robil? Oslavovali ho. A mnohí neverili. Iní ho za to chceli odstrániť. On poučoval. Každý sa musí sám učiť, ako nestrácať vieru. Viera je z počutia. Nie všetci, čo chodia do kostola, prídu do neba, povedal pápež František. Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7,21).

V roku 1969, v lete, v parku vedľa našej jezuitskej vily , neďaleko vily Wesendonck, kde Wagner začal komponovať „Tristan a Isolde“, na „Zelenom vŕšku“ bolo každý večer predstavenie „Anatevky“. Vtedy ako novic Spoločnosti Ježišovej so spolubratom pátrom Mario von Galli SJ som sedával v jeho podkrovnej izbe. P. Galli bol prenasledovaný nacistami, cez vojnu mal politický azyl vo Švajčiarsku, po nej bol na základe článku ústavy o zákaze jezuitov (platil ešte do r. 1973) aj zo Švajčiarska vypovedaný. Žil v Stuttgarte, potom znovu na „Zelenom vŕšku“ v Zürichu. Keď si uvedomil, že som Slovák – čo tam trvá trocha dlhšie – človek z východnej Európy je alebo Čech, alebo Slovinec, niekedy „jugoš“, to je tam jedno, povedal mi: Vatikán ma poveril, aby som doktora Jozefa Tisu, ktorý sa skrýval v nemeckom Altöttingu, v kláštore kapucínov, previedol cez hranice do Švajčiarska, a potom do Ríma. Všetko bolo pripravené. Americkí agenti ho našli skôr a vydali do Československa.

V Starom zákone vyvolení z ľudu, otcovia národov, muži svätí, králi, panovníci, ktorým Boh zveril svoj ľud, zrádzali Božiu lásku. Boh odpúšťal. Božie zámery nie sú ako zámery človeka, lebo človek hľadí na výzor, ale Boh hľadí do srdca (1 Sam 16, 7b). Aj pastier Dávid, keď sa stal kráľom, uvalil na seba vinu. Boh mu odpustil a kráľovstvo mu neodňal. Je teda Boh nespravodlivý, stranícky? Ľud zrádzal ďalej. Vyvraždil prorokov, nakoniec zabili aj Syna, ktorý svojou krvou na kríži spasil všetkých ľudí. Tam odpustil aj svojím vrahom. Jeho posolstvo je: Neodpustené zlo je jed. Kresťan, ktorý neodpustí, sa nesmie volať kresťanom. Pomsta a hnev sú ohavnosti a len hriešny človek ich nosí v srdci. V kom pretrváva pocit krivdy, trápi predovšetkým sám seba. Ak neodpustím zlo, dávam druhému človekovi moc, aby kontroloval moje emócie, myšlienky, konanie, môj život. Kto nechce odpustiť, podobá sa človekovi, ktorý pije jed a myslí si, že ten druhý kvôli tomu zomrie. Keď zlo, čo mi urobili, neodpustím, nechám ho v sebe kvasiť. Pýtam sa: Podarilo sa niekedy niekomu zlom dosiahnuť dobro? Odpustením svojmu protivníkovi otváram novú budúcnosť.

Poznáme všetky tie najrozmanitejšie verzie o osude prvého slovenského prezidenta monsignora Dr. Jozefa Tisa. Bol právoplatne povojnovým súdom odsúdený na smrť. Rozsudok bol vykonaný. Katolícky kňaz Dr. Jozef Tiso bol obesený. Mal 60 rokov. Ja som mal vtedy 8 rokov. Či sa štranok pretrhol, ako som počul, a mali ho nechať žiť, neverím, ale že ľudia okolo mňa viseli na rádiách a plakali, toho som bol svedkom. (V Chorvátsku nedávno išli do ulíc protestovať proti rozhodnutiu medzinárodného tribunálu).

O čom hovoríme? Nie je to prirodzené, že v „Silnej zostave“ sa mladá žena dnes s údivom pýta, či sa za takéhoto môže slúžiť omša? Dajme jej odpoveď. Hovorme spolu. Aj o tom, kde nie sme si istí v sebe samých, kde máme pochybnosti, tie sú u veriaceho legálne, kresťan nezúfa, neodsudzuje, neposudzuje, ako povedali tie ženy v „Silnej zostave“: Nechajme ľudí veriť, rešpektujme neveriacich, viac sa rozprávajme o tomto všetkom, aj o viere, o aplikácii viery, nikto nemá právo nikomu niečo vnucovať. Boh nikoho do svojej lásky a priateľstva nenúti, Boh volá a očakáva od nás odpoveď, je trpezlivý, hľadá, čaká, keď nájde, teší sa (Lk 15; stratená ovca, stratená drachma, stratený a verný syn). Už mi viac nehovorte, že zo Švajčiarska nepríde nič dobré. Ja som prišiel zo Švajčiarska, verte evanjeliu, Ježiš hovorí, že zlo neprichádza zo Švajčiarska ale zo srdca človeka, Šťastliví čistého srdca, lebo oni budú vidieť Boha (Mt 5,8.,15,19n., 23,1-12).

Boh pracuje a pôsobí v jeho stvoreniach. Preto by som rád pokračoval v debate aj o tom, či sa kresťan môže miešať do politiky. V „Silnej zostave“ som počul jednoznačné „nie“. Pre mňa viera je všetko vidieť a skúsiť v Božom svetle. Po kňazskej vysviacke, ktorú mi v kláštornom kostole Milosrdných sestier svätého Kríža vo švajčiarskom Ingenbohle, kanton Schwyz, 1. júna 1975 udelil môj spolubrat biskup Pavol Hnilica SJ, vrátil som sa do jezuitského kolégia v Innsbrucku, kde som, na teologickej fakulte univerzity, študoval  teológiu. Na chodbe ma stretol páter Karl Rahner SJ, jeden z najvýznamnejších teológov 20. storočia, u ktorého som študoval dogmatiku. Už sme sa dobre poznali. Za rukáv saka ma ťahal do kaplnky, kľakol si a poprosil ma, aby som mu dal primičné požehnanie, pre ktoré ako povedal, sa oplatí zodrať aj pár podošiev. Keď som mu udelil požehnanie a pomohol mu vstať, pokračoval: Timotej, dein Glaube ist, wie der Glaube deines Volkes, naiv aber wahr (Tvoja viera, ako aj viera tvojho ľudu, je naivná, ale pravdivá). Ja na to: A ktorá viera nie je naivná? Chytil ma pod pažu a išli sme do reštaurácie oproti, na Kaiserschmarren, po našom trhanec, podávali ho tam s vanilkovým krémom, miloval to. A nerád bol sám.

V tichu mojej cely uvažujem o naivnosti a pravdivosti mojej, našej viery. Ako prvé prichádzam k poznaniu, že pre veriaceho človeka veci nie sú ani profánne, ani sakrálne, ale jednoducho sakramentálne. Tak to cítim od detstva. To znamená, zjavujú Boha, poukazujú na Boha a sú preniknuté Božou skutočnosťou. Z toho dôvodu skúsenosť viery vytvára v živote jednotu a sprostredkuje istotu, že Bohom zjednotená skutočnosť je príčina a cieľ všetkých vecí. Ako povedala jedna zo „Silnej zostavy“: Skúsenosť viery aj lásku privedie do správneho smeru. To  je možné, lebo vo viere je obsiahnutý aj postoj kontemplácie, a tak veriaci človek vidí a nájde všade Božie stopy.

Viera musí byť nielen živá, musí byť aj pravdivá a takou je len vtedy, ak sa viac vkladá do skutkov ako do slov (DC 230), to znamená, ak dosiahne lásku a spravodlivosť. Nestačí Bohu iba povedať „áno“. Veriaci musí na Božom kráľovstve s Bohom spolupracovať. (II. vatikánsky koncil). Takáto viera je spásonosná a teda pravdivá. Viera bez skutkov je neplodná (Jak 2,20). Čistú pravdivú vieru majú aj démoni (Jak 2,18). Preto kontempláciu a akciu, modlitbu a prácu, mystiku a politiku nemožno oddeľovať. Keď v „Silnej zostave“ ešte bolo cítiť pochybnosti o tom, či sa Cirkev má miešať do politiky, odpoveď II. vatikánskeho koncilu je jasná. Cirkev sa musí, ak viera jej členov je autentická, pravdivá, miešať aj do politiky. A robí to vždy, keď pravdivo ohlasuje Božie slovo v duchu radostného posolstva Ježiša Krista. V spore s farizejmi, do ktorého sa Ježiš často dostal, vysvetľuje zmysel príkazov a zákazov, zmysel zákona. Najprv to bolo odpustenie hriechov – prečo ho napadli, potom spoločenstvo s colníkmi a hriešnikmi, pôst a dvojitý spor o sobote. Farizeji boli neistí, ba viac, cítili sa byť ohrození spôsobom, ako Ježiš vykladá zákon, ktorý je pre nich svätý.  Príkaz o sobotňajšom pokoji ohraničili plotom malých príkazov, ku ktorým okrem iného k zakázaným prácam v sobotu patrilo aj trhanie klasov. Klásť otázku o zmysle zákona je nepohodlné. Je omnoho pohodlnejšie pridŕžať sa slabiky, ako sa neustále pýtať na zmysel, a v dôsledku toho sa zodpovedne a slobodne rozhodovať. Nechať ľudí veriť, neopakovať stále to naučené, o viere sa viac rozprávať, aj o aplikácii viery; nikto nemá právo vnucovať, bolo počuť v „Silnej zostave“  v závere naozaj pravdivej debaty.

Ježiš búra plot, ktorý farizeji a zákonníci postavili okolo zákona. Boh urobil sobotu pre človeka. Nechce človeka, ktorý sa riadi slepými príkazmi. Ide na svadbu v Káne, hovoria, že pije; rozpráva sa s cudzinkou pri studni, hovoria, to sa nepatrí; za stolom sedí s colníkmi, hriešnica sa ho môže dotknúť, v sobotu uzdravuje chorých a v sobotu, keď s učeníkmi ide cez obilné pole, nemá nič proti tomu, keď hladní trhajú klasy. Ježiš sa často správal inak ako ľudia v jeho okolí. Pri tejto príležitosti a pri uzdraveniach, ktoré Ježiš vykonal v sobotu, tvrdí, že ani taká božská ustanovizeň ako sobotný odpočinok nemá absolútnu hodnotu, že musí ustúpiť pred potrebou alebo pred láskou a že on má moc s autoritou vysvetľovať Mojžišov zákon. Jeho protivníci myslia iba na jedno, ako ho odstrániť, nenávideli ho, lebo sa zastal chudobných, hriešnikov, colníkov, riadil sa podľa Boha, ktorému ide o človeka.

Ježiš vedel, že čo sám prežil, čaká aj jeho učeníkov. Ak ale budú prenasledovaní pre neho, tak to bude pravdivé len vtedy, keď naozaj budú stáť na strane biednych, trpiacich pre nespravodlivosť, na strane tých, ktorí v spoločnosti mnoho neznamenajú, ktorých nikto nechce, ak dobrote budú dôverovať viac ako spravodlivosti (Podobenstvo o robotníkoch poslaných do vinice s rovnakou mzdou Mt 20, 1-16), aj keď táto spravodlivosť neprevyšuje; keď budú dôverovať milosrdenstvu, pokore a slúžiacej láske viac ako úspechu, uznaniu a moci: Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne (Mt 25, 31-46).

Oslobodení sme boli milosťou. Ježiš nám daruje kresťanskú slobodu. Sme ľudia, ktorým bola darovaná sloboda Božích detí. Dostali sme neuveriteľne vzácny dar sily vôle, aby sme sa mohli slobodne rozhodovať pre dobro. Každý sa musí sám učiť a prísť na to, ako nestrácať vieru. Viera je z počutia. Nie všetci, čo chodia do kostola, prídu do neba (pápež František). Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7,21). Pri všetkej jeho slabosti Dávid bol spravodlivý muž, počúval Božie slovo a vždy bol ochotný vinu oľutovať a robiť pokánie.

Ježiš prišiel spasiť všetkých ľudí. Za všetkých zomrel na kríži. Odpustil a svojim tyranom a vrahom. To by bola jedna z veľkých tém, ktorú „Silná zostava“ tiež oslovila, o mučeníkoch totalitného systému, o mnohých z nich, ktorí si neuvedomujú, koho sa rozhodli nasledovať, aké radikálne podmienky dal svojim a v dôsledku čoho si neuvedomili ani jednu zo základných právd kresťanského učenia viery, že je len jeden spravodlivý trpiaci Boží sluha, ktorý trpel nevinne a zomrel na kríži, Ježiš Kristus. Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš. Ježiš mu povedal: Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť (Mt 8,20). My všetci sme hriešnici. Môžem sa za človeka, ktorý, podľa môjho ľudského úsudku v živote zlyhal, modliť? Ak som kňaz, môžem za neho slúžiť omšu? Z Biblie viem, že Božie zámery sú iné ako moje. Päť žien hľadá odpoveď. Kto je dobrý, nevinný? Len jeden je dobrý (Mt 19,17), hovorí svojim Ježiš. On neprišiel zmeniť systém. On prišiel zmeniť človeka. Mňa!

Ešte nikomu sa v živote nepodarilo zmeniť toho druhého, tú druhú, len seba. Prijmime výzvu „Silnej zostavy“, pohnime sa o krôčik ďalej aj v pokoncilovej obnove! V tej našej naivnej, ale pravdivej viere, ktorú nám potvrdil jeden z najväčších teológov 20. storočia, nábožný muž, môj spolubrat a priateľ, páter Karl Rahner SJ. O Duchovných cvičeniach sv. Ignáca Loyolského povedal, že mu do života dali omnoho viac ako všetky štúdia filozofie a teológie. Odvtedy, ako som po osemročnej službe v slovenskom programe Vatikánskeho rozhlasu (za totality, ako zvykneme hovoriť) opustil Rím a Vatikán, ich v duchu tejto mojej naivnej, ale pravdivej viery, kážem 35 rokov v nemecky hovoriacej oblasti a na Slovensku, oduševnený aj Švajčiarom, evanjelickým bratom, zavraždeným v chráme v jeho duchovnom stredisku Taizé, Rogerom Schützom, ktorý raz mladým povedal: Choď, choď ďalej, polož jednu nohu pred druhú, choď, od pochybnosti k viere, nestaraj sa o to, čo sa ti zdá byť nemožné, rozpáľ oheň lásky s tŕním, čo ťa pichá.

Ja verím, že viera je dar. Takisto verím, že krvou nášho Pána Ježiša Krista sme všetci boli oslobodení od našich nezriadených náklonností, všetci, zdarma, to je dar a Boh od nikoho za to nič nechce, milosť sa nedá získať, kúpiť, Boh chce len jedno, aby sme túto milosť prijali, padli na kolená, každý jeden, každá jedna, nie pred ľuďmi, pred ním Stvoriteľom zeme a človeka, a prosili o odpustenie. Potom bude naša viera pravdivá. Čo je pre mňa viera, náboženstvo, cirkev, aký je môj postoj k životu, ktorý vyviera z viery, cit pre to, čo je dobré, môže sa Cirkev miešať do politiky a kňaz slúžiť omšu za Tisa? O týchto a iných subtílnych záležitostiach odvážne slovenské ženy s novinárkou Oľgou Bakovou v „Silnej zostave“ otvorili veľkú nábožensko-spoločensko-politickú debatu, v ktorej by bolo dobré a užitočné pokračovať a neopakovať stále len to naučené. A to práve v našich časoch, keď Boh sa z nášho sveta stále viac vytráca, a žiaľ mnohým nechýba.