Žijeme vo svete veľkých slov. Zadarmo sú len sľuby. Viete, drahí moji, čo je dnes dôležité? Aby sa naše predsavzatia zmenili na skutky, ktoré hovoria jasnou rečou. Aby sme mali silu navzájom sa podporovať, podieľať na živote druhých, nemlčať, hovoriť spolu. Aby sme bolesť a utrpenie druhých neignorovali, mali pre nich otvorené srdce. Aby tí, čo žijú v hneve a nepokoji, v tom večne nezotrvali, ale dokázali vysloviť slovo odpustenia a zmierenia. Aby v našej Cirkvi bolo cítiť ten úžasný prísľub, ktorý Boh v Ježišovi Kristovi povedal každému človekovi. O tomto je dnešné evanjelium. O nebojácnom vyznaní, ktoré od nás vyžaduje Ježiš na ceste do Jeruzalema.
Je mnoho ciest ako ho nasledovať, ale žiadna bez kríža. Ľudská prirodzenosť túži viac po sláve, moci, uznaní, bohatstve a pohodlnom živote, hovorí sv. Ignác Loyolský, ktorý nás v Duchovných cvičeniach, v exercíciách (ako si usporiadať svoj život), sprevádza pri rozlišovaní a vedie k správnej integrácii našich rozhodnutí do života. Aby sme dosiahli životnú rovnováhu, odporúča, aby sme na druhú misku váh položili lásku k službe, k pokore.
Dnešné evanjelium hovorí aj o bdelosti a vernosti vzhľadom k druhému
príchodu Pána, o ktorom nevieme ani deň ani hodinu. Božie slovo nás núti k
rozhodnutiu. Na ceste do Jeruzalema Pán Ježiš svojich učeníkov poučuje a
vyžaduje nebojácne vyznanie. Núti ich k rozhodnutiu: Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale
rozdelenie. Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už
vzplanul (Lk 12,49-51). Keď horí,
každý človek vie, čo treba robiť. Rozhodovať sa. Vezmem ešte niečo so sebou? Požiar
všetko zničí. Čo zničí, to je to zdanlivé, to iluzórne.
Oheň, o ktorom hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu, má očisťujúcu funkciu. Slúži rozhodnutiu a naplneniu. Že to platí preňho a jeho učeníkov (a dnes pre nás) si uvedomí ešte raz, zvlášť dôsledne, na ceste do Jeruzalema – on sám, náš Pán Ježiš Kristus, ktorý nás smrťou vykúpil a zmŕtvychvstaním nám daroval nádej.