Tí, čo predbiehali dobu - František a António

Milosrdenstvo je najsilnejšou témou pápeža

Aj Anton Srholec sa menil: Voľakedy tvrdo kritizoval „jednoročákov“ (ľudia, čo prídu do kostola, len raz v roku). Potom bol k nim milosrdný. Ale diktátorom a hlupákom nedal spokojne spávať.

V Blumentáli o „jednoročákoch“: Myslíte si, že Pán Ježiš je menej než vaša žena alebo kamarát... že vaša pozornosť, keď prídete na Vianoce do kostola, mu stačí, a vám zabezpečí miesto u neho. Jemu by stačilo, ale nestačí vám.

Môžem vám povedať, ako skončíte. Dnes ste na okraji a zajtra cirkev opustíte. Okradli ste deti o Ježiša, zobrali ste im radosť a sami máte prázdne ruky a srdce. Stali ste sa papierovými kresťanmi a zhoríte ako papieroví čerti... Je mi vás ľúto. Tak ste čistili Vianoce, tak ste kúpali to Dieťa, že ste ho vyliali so špinavou vodou. Dnes ste si prišli vypočuť Tichú noc, svätú noc, všetko spí, sní... A zatiaľ tu nikto nespí. My vám ani tu nedovolíme driemať. Musíme uvažovať a myslieť...

Neskoršie ich už nekritizoval. Ocenil aspoň to trošku, k čomu sa dopracovali a pozýval ich ďalej.

Nové postoje pápeža nerobia liberálnym, ale radikálnym

nová reč.

Aké sú nové kritéria našej lásky?... v minulosti sa hovorilo: treba opustiť, zanechať, rozdať, odísť, pohrdnúť, dištancovať sa, hľadať spásu duše, myslieť na Boha, všetko ostatné je nič. Často až hriešne sa ignorovali isté vývojové životné fázy, medzistupne, nebezpečne sa skracovali cesty a zjednodušovali problémy. Naše manká v konkrétnom každodennom živote sme suplovali idealistickou abstraktnou láskou k Pánu Bohu a na konto plnenia povinností v občianskom živote a ľudských vzťahoch...

Na pripomienku, že mnohí kňazi už nemajú čo povedať, António hovorí:

To je jeden z prejavov krízy – kríza reči. Naučia sa v seminári starou rečou interpretovať Ježišove evanjelium... Veriaci – naše deti majú inú reč. Tej reči už prestávame rozumieť... Je to úloha naučiť sa rozprávať o evanjeliu, o Ježišovej Božej veci prirodzene... tak aby nám ľudia rozumeli.

evanjeliové pravdy v klasickej sekulárnej literatúre.

Napr. keď hovorí o smrti: Filozofia, ktorá chce úprimne poznať hĺbky, obzory a možnosť ľudského života, nemôže na problematiku bolesti a smrti odpovedať len povrchnými slovami... Heidegger chce pochopiť a vysvetliť ľudský život len v pozemskej rovine... Albert Camus prijíma svoj ťažký ľudský osud a zároveň sa búri... To sú veľkí duchovia. V nížinách to vyzerá inakšie. Remarque v knihe ,Nebo nepozná obľúbencov“ hovorí o živote len ako o zúfalom úteku z väzenia a priemernosti. .... Hemingway „Starec a more“ ...- Život je len zápas a zmysel má len vtedy, ak máš šťastie a sa ti darí....  Thomas Merton sa stáva kresťanským bojovníkom a mníchom.... múdrejšie gesto a voľba, než zabiť život v prázdnom hýrení a rozbitej láske...  Teilhard de Chardin... každý kresťan vie, že pozemský život nie je cieľom samým o sebe, ale že má svoje predĺženie. Dostojevskij: Aký som ja, keď nieto Boha? Bez Boha padá každá autorita...

rešpekt pred novým, moderným svetom:

Dnes neveríme tradične. Nikto sa nemôže vyhovárať na rodičov, že ho tak vychovali. Hľadáme zmysel, cieľ cesty, ako mudrci...

rešpekt pre inými náboženstvami.

František: Keby sa narodil ako mohamedán, snažil by sa byť dobrým moslimom. Kardinál Ch. Schönborn: Nie natoľko kritizovať a bojovať proti moslimom, ako viac sa starať o to, aby sme boli kvalitní kresťania...  

Na Troch kráľov António hovorí ... Ľudstvo od prvopočiatku túžilo po nekonečnom, večnom, nesmrteľnom Bohu... S náboženstvom sa stretneme u všetkých národov... Okrem kresťanstva a židovstva existujú súčasne tri veľké náboženstvá, ktoré si zaslúžia obdiv – hinduizmus, budhizmus a islam. Iskra pravdy v inom náboženstve alebo názore môže byť príležitosťou, aby sme hlbšie pochopili pravdy Kristove... Sv. Ambróz vo 4. stor. hovorí: Každá pravda, nech ju hlása ktokoľvek, prichádza od Ducha Svätého... My sa máme snažiť modlitbami a úsilím o vyššiu  kvalitu našej pravej viery, ktorá spočíva v láske.

Ja sa viem zúčastniť na chanuke u židov i na bohoslužbe u evanjelikov.

Kto má srdce otvorené, Pán Boh sa ho môže dotknúť kdekoľvek... čo nás rozdeľuje je viac menej v tradícii, ktorú slepo odovzdávame a ktorej dnešný svet už nerozumie. Spájať by nás mohlo oveľa silnejšie puto. To je veľký odkaz II. vat. koncilu, že sa musíme učiť prijať inakosť. Akceptovať inakosť druhých ľudí alebo iných tradícií. Nesmieme sa posmievať ani šamanovi. On sa to tak naučil... Ja mu môžem len povedať, že to podstatné je ešte hlbšie.

Jasný a vyhranený postoj voči komunistickej totalite a ideológii

Po zvolení J. M. Bergoglia ho obvinili z kolaborácie s argentínskou vojenskou vládou.

P. M. Zulehner: Po problémoch v argentínskej jezuitskej reholi musel Bergoglio pretrpieť hlbokú osobnú premenu. Napr. z odporcu II. vat. koncilu k zástancovi, od odmietania teológie oslobodenia k energetickému angažovaniu sa za chudobných, od autoritárskeho jednania ku kolegiálnemu a ku schopnosti počúvať.

Anton Srholec sa nedal ani oklamať, ani zlomiť, ani získať ku kolaborácii. Bol tvrdý apologéta kresťanstva. A to aj za cenu vlastnej likvidácie. Jeho presvedčenie dozrelo iste najviac v utrpení väzenia a pracovných táborov. Mnohí sa dali pomýliť. Napr. členovia tzv. PIT.

Po 1989 na základe dokumentácie z ÚPN, tzv. zväzky ŠtB, Antona Srholca niektorí podozrievali z kolaborácie. Jeho kritikom a odporcom by to vyhovovalo. Strom ale poznať po ovocí. (Pápež František má nepriateľov vo vnútri cirkvi aj mimo nej (napr. mafiu ).

V otvorenej opozícii voči totalite bol až do konca. V r. 1969 pri oslave 1100. výročia smrti sv. Cyrila sa dostal na oslavy do Ríma, ale napriek prehováraniam sa vrátil. Potápajúca loď sa nezachraňuje z brehu.  

V 80. rokoch mala opozícia dobrodružný i humorný charakter. Pri oslave 1100 rokov od úmrtia sv. Metoda sa Srholec preslávil nočným programom pre mládež na Velehrade. Vedel, že mu to komunisti zrátajú. V Záhorskej Vsi ho chceli doživotne poznačiť morálnym deliktom. Zachránila ho rómska rodina. A po r. 1989, keď mu vzal súhlas na pastoráciu vlastný biskup, ho zachránili bezdomovci. Stali sa jeho domovom a novou školou života.

Ako František vykračuje nielen do moderného sveta, ale najmä k ľuďom na okraji

Srholec už dávno kritizoval hrozbu konzumnej kultúry... Už viac ako 10 rokov

sa hlása materializmus teoreticky i prakticky, a nikto nevaruje ani pred vulgárnym materializmom, podľa ktorého jediným zmyslom ľudského života je uspokojenie žalúdka, sexu a slávománie. Preceňuje sa materiálne na úkor duchovného. Podceňuje sa význam náboženstva, ktoré bolo vždy strážcom duchovných hodnôt. J. P. Sartre: človek vlastne neexistuje. Je to len živočích, ktorý žije v zhone za peniazmi, senzáciou, chlebom, pohodlím, vášňami a drogami. Je to bytosť, ktorú zaujíma len jedna časť života, tá materiálna. Človek okyptený, zredukovaný len na fyzický rozmer. Sv. Terézia z Avilly by povedala: „Plný žalúdok a duša prázdna.“ Nové kulty – kult tela, športu, maximálneho zárobku, kult techniky, vedy. V tomto vykradnutom svete konzumnej spoločnosti nakoniec dominuje úzkosť, nuda, strach a osamelosť... ( Svet mal rád, preto staral, neutiekol – ani kláštor, ani samota.)

Ľuďom na okraji sa A. Srholec venoval v známych Resotách. Za vyše 10 rokov prijal okolo 900 chlapov. Vtedy v r. 1991 nebolo nikoho, kto by sa tých ľudí ujal... Išiel som do Rakúska a videl som niektoré také domy. Povedal som si, že to bude akurát pre mňa, pretože ja sám som takmer po celý život taký bezdomovec... Kňaz je svojím spôsobom bezdomovec. Všade je dočasne. Býva v cudzom, je mobilný a troška kočovník. To biblické, že tu nemáme trvalého bývania, som prežíval celý život.

Pápež sa paktu nezúčastnil, ale podľa neho žije aj dnes.

António: Celé roky býval v malom jednoizbovom byte na Nezabúdkovej v Bratislave. Zaujímavé, že sa tam zmestili hostia, študenti, disidentské skupiny a skoro vždy nejaký dlhodobí podnájomníci. Nikdy nepotreboval viac. Zaujímavé, že z toho mála, čo mal a zarobil, vedel ešte štedro rozdávať a podporovať ostatných. Autá mal najčastejšie len také, ktoré mu niekto daroval. Podobne aj šaty. Mal len jeden titul, od najmladších až po najstarších: António!

A. S.: Čím som starší... som bližšie k univerzálnemu kňazstvu, kňazstvu pokrstených. Je to úloha, ktorú máme všetci. Máme hlásať evanjelium. Je to niečo, ako proces deklerikalizácie inštitúcie, ktorá slabne a má veľa problémov... Človek má prednosť pred inštitúciou...  Paradoxné je, že čím som starší, tým viac sa z tohto povolania teším. Aj keď ho v tom starom zmysle využívam a používam stále menej... Stále som slobodný a kňazstvo teraz užívam už viac ako veriaci človek...

O ruskej pravoslávnej cirkvi hovorí kriticky, že si zachovala čisté ruky, čisté šaty, ale bola ďaleko od konkrétneho človeka.

Don Bosco pracoval pre chudobnú mládež. Tam si špiníme ruky a rúcha, tam sa ponárame do tohto sveta. Kresťanstvo nemôže ostať ako niečo abstraktné, nebeské, importované na zem. Musíme sa zamiešať medzi ľudí, ako nás to učil Ježiš... a ako to hlása aj pápež František.

Keď pred vysviackou študoval krátko v Taliansku, boli mu jasné pokoncilové zmeny, ktorým sa tešil a s nimi súhlasil: ...bolo cítiť ten zápas o novú tvár cirkvi. Zápas o kňaza, ktorý nemôže byť len vysokodôstojný, veľavážený a izolovaný od spoločnosti. Kňaz má byť v službách spoločnosti, v ktorej sa nachádza. Nová ekleziológia, nový obraz kňaza...U nás ešte dožíval model cirkvi, v ktorej všetko funguje a je v poriadku, čo nebola vôbec pravda. Podstatou bolo žiť uprostred sveta...

Je reformátorom cirkvi. Je za novú kultúru organizácie a pastorácie

Vzťahy majú byť ľudské, otvorené a ústretové. Voči všetkým (Pakt 12)

A. S.: Pre mňa sú kresťanskí aj tí, ktorí z rozličných dôvodov nechodili, alebo nechodia do kostola, ale vedia kde majú domov, a potom aj spoločenstvo pre tých ľudí, ktorí veria v dobro. Je  veľa ciest a veľa spôsobov vyjadrenia tejto viery... Nemusíme označovať všetko za zlé,  čo nie je kostolné alebo tymiánové.

Priatelia z Münsteru prof. Paul Schladoth a Maria Berief o Antóniovi píšu: Ľudia cítia jeho otvorenosť pre pastorálny a teologický vývoj. António ich totiž oslovuje, lebo mu je cudzie každé konfesionalistické zmýšľanie. Hovorí s komunistami, skeptikmi, ateistami. Vie počúvať, priblížiť sa k spôsobu ich myslenia, rešpektuje ľudskú dôstojnosť všetkých a rozumie ich obavám a nádejam, iste aj preto, lebo roky svojho väzenia s nimi spolu žil a trpel. Preto sa vie zasadzovať za ľudskú slobodu, proti každej forme utláčania a oberania človeka o dôstojnosť.

Mať ľudské vzťahy voči všetkým. Že je to správne mu potvrdila udalosť zo Záhorskej Vsi. Komunisti nahovárali rómsku rodinu, aby podpísali falošné obvinenie proti nemu. Toto falošné obvinenie by sa so mnou tiahlo po celý život. A práve rómsky človek ma od toho ochránil. Preto som vždy mal rád všetkých ľudí. Nesmieme robiť rozdiel medzi chudobnými a bohatými, alebo rozličnými etnickými skupinami...

Je za nový štýl pastorácie: treba hľadať a prijímať stratené ovečky. Majú za nimi ísť a ich vyhľadávať.

A. S.: Kázne o spovedi. Má to byť radostné stretnutie s Kristom, nový začiatok.

Vyspovedal každého, hocikde a hocikedy. Bol to vždy rozhovor, kde bral druhého vážne a s úctou a pripomínal, že sa to deje pred tvárou Božou. (Rešpektoval princíp graduality, hoci sme to vtedy tak nevolali.) Oponenti ho obviňovali z laxnosti porušovania cirkevných a morálnych princípov. On len rešpektoval najprv človeka a jeho život, hľadal riešenie a ponúkal pomoc.

Pápež:  Sviatosti sú liekom pre zranených, aj „zranené“ rodiny.

António vysluhoval sviatosti stovkám žiadateľov. Sotva niekoho odmietol. Každá bola jedinečnou slávnosťou, ktorá oslovovala aj ľahostajných a cirkvi vzdialených. Zachraňoval obraz Boha Otca a Cirkvi u mnohých, ktorých inde odmietli. Pre neho bol prvoradý najprv človek, láska a spása, až potom cirkevné predpisy.

Pápež žije chudobu aj osobne, kvôli čomu ho považujú za „outsidera“ a „čudáka“. Pápež je zástanca farnosti ako miesta ľudskej blízkosti, v kontakte s rodinami a životom ľudí.

Antónia poznačila saleziánska výchova, čomu bol celý život vďačný a verný. Naučili ho stále študovať. Robil to až do smrti. A pracoval a žil so zmyslom pre duchovno a mystiku.

Z kritiky si veľa nerobil. Uznával každému právo na názor. Jeho zmysel pre chudobu, skromnosť a priateľský prístup ku každému malo ďaleko od „čudáka“.

Nakoľko nemal vlastnú farnosť, hoci po nej túžil, boli mu farnosťou Resoty a celá Bratislava. Niečo ako Charles de Foucauld. Ak nemal možnosť kázať a učiť, tak žil vedľa ľudí, ktorých počúval, snažil sa im rozumieť a zdieľať ich starosti a radosti. Foucaulda si za to Tuaregovia uctievali ako veľkého „Marabouta“ , islamského svätca.

Antónia si mnohí, aj málo cirkevní, vážia doteraz ako veľkú osobnosť, človeka, múdreho otca, brata, proroka, možno budúceho blahoslaveného alebo svätca. Minimálne jeden zázrak už spravil!

Hlavné tézy Antónia:

Odpúšťame, ale nezabúdame

Dva príklady od Antónia: Titus Zeman, ktorý organizoval útek, si to veľmi vyčítal. Keď sa stretli v Bratislave, pýtal sa: António, nehneváš sa na mňa, že som to tak pokazil? António: Naopak, som hrdý, že som to prežil... To kresťanské som vtedy bral až doslova. Že sa nemá hádzať svoj kríž na druhých a hľadať vinníka inde okrem seba. Bolo to moje rozhodnutie. Pokušenie obviňovať za svoj osud iných som nemal.

Odpustiť systému je zložitejšie. ...Bol to zločinecký režim... na hraniciach zastrelili 400 ľudí. Nikto sa k tomu neprihlásil... Režim, ktorý vtedy bol, musíme stále pripomínať a odsudzovať... Napokon komunisti neprosili o odpustenie, preto je im ťažko odpustiť. Môj osobný účet, ktorý som komunistom dal, je to, že som nezabudol... Dal som postaviť pomník zastreleným pod hradom Devín... ako vystavený účet. Kto tadiaľ pôjde a bude to čítať, nebude môcť nikdy chváliť komunizmus.

V knihe rozhovorov s Alenkou Čermákovou spomína viaceré formy odpúšťania:

Odpustiť Bohu to, akých nás stvoril... že sme, akí sme, a inakší nebudeme... Máme sa zmieriť s tým, čo máme – aké máme oči, postavu, nadanie...

Odpúšťať blížnym. Musíme si odpúšťať... Ale je tu priestor, nenechať ich pokojne robiť na nás násilie.

Pri násilí v manželstve chápe odpustenie ako pokus o zmierenie napr. formou poslať násilníka na liečenie... matka nemôže dovoliť dať sa ponižovať, alebo urážať deti... v mnohých prípadoch to znamená vziať deti a postarať sa sama o ne.

Odpustenie prehnanej náboženskej výchovy. Nemožno sa doživotne schovávať za sukne svojej matky... Dospelý človek musí zobrať svoj život do vlastných rúk.

Odpúšťať a nezabúdať. Aby bol človek slobodný, nezaťažený minulosťou a netrpel kvôli zlobe a vine iných, treba odpúšťať aj spoločenským systémom, cirkvám, organizáciám, ktoré nás využívali alebo zneužívali... ale nezabúdať.

       Slobodu si nedám nikým a ničím vziať

Kázeň v Blumentáli: Sme povinní byť slobodní! Dostojevskij vo Veľkom inkvizítorovi odsúdil Ježiša, lebo precenil človeka: „Človek je príliš slabý, aby sa mu mohlo dovoliť užívať slobodu. Ty si bol pre ľudí príliš dobrý. Preto si stroskotal. My sme tvoje dielo skorigovali. Naša láska je prezieravejšia, ako tvoja. V našich rukách sú ľudia poslušné stádo. Stačí im len poslúchať... Sú sýti, šťastní, lebo sme im odňali ťarchu slobody.“

Základné Kristovo tajomstvo spočíva v rešpektovaní slobody... Svedomie ostáva najvyšším sudcom, poslednou inštanciou, ktorú musí poslúchať každý človek, ak je toho mena hoden...

Aj v cirkvi tak často spomínaná poslušnosť neznamená slepú poslušnosť vojenského rázu... Keď kresťan poslúcha, riadi sa logikou svojej viery.. a svojim svedomím, preto je slobodný.

Sloboda je prirodzený stav človeka... treba si ju ctiť, ale aj chrániť, lebo je ohrozená.

Za všetko sa platí. Ježiš zaplatil za svoju slobodu tak, že ho ukrižovali. V dejinách boli a sú ľudia, ktorí tak milujú slobodu, že tým provokujú tých, ktorí uprednostňujú svet násilia... Tisíce ľudí, ktorí mali iný názor a povedali to mocným, zlikvidovali. To je aj môj prípad nielen za komunistov, ale aj v cirkvi, ktorej som verný... Ale sloboda je, keď mám názor a pokojne ho poviem, hlavne tým mocným. Posolstvo o slobode ľudí so zodpovednosťou za slobodu odovzdávame ďalej a v tom je zmysel nášho života.

Sloboda Antónia sa prejavovala voči:

Svetu:

Mohol byť hocijaký politický systém. Na otázku: Prečo ťa dali do korekcie? Odpovedá: Lebo som bol málo poslušný alebo som zasa raz neposlúchal vôbec. Keď bol v Taliansku, v slobodnom svete, ani tam si nedal vziať slobodu rozhodnúť sa pre návrat domov. Čo nikdy neľutoval. Keď pozorujem svojich spolužiakov emigrantov, väčšinou sú to smutní ľudia. Je to niečo ako smútok tých, čo odišli. Smútok z toho, že sme opustili ľudí, ktorí boli v ťažkej chvíli... Dávaš svoj prínos do jedného spoločného pokladu. Ako vklad do mlyna. Pre jeden národ... Som rád, že som neostal vonku.

            Voči ženám a kariére: Človek sa zaviazal, že nebude mať intímnejší alebo hlbší vzťah k žene a ostane slobodný. Kňaz musí nájsť tú hranicu, ako byť úctivý, slúžiaci, pozorný, citlivý na utrpenie ľudí, aj žien, a potom si udržať líniu slobody. Aby naplnil to, k čomu sa zaviazal.

Najväčšie pokušenie nie sú ženy, ale peniaze a moc... Mal som tú smolu, že som netúžil po nejakej kariére a ani som nijakú kariéru neurobil.

Cirkevnej hierarchii:

Najprv mi komunisti nedovolili kázať... a potom môj milovaný brat Sokol mi nedal súhlas a nezobral ma do hry, takže som ostal na pokraji... Kresťanstvo je omnoho širšie v povolaniach, charakteroch, talentoch... Nie sme priklincovaní na nejakú budovu alebo k nejakej dedine... máme osobitné poslanie...

Išiel som si svojou cestou. Kresťanská múdrosť nás učí, že treba slúžiť konkrétnym ľuďom. Nemám nič krajšie... kresťanské je to, čo sa prežíva vo vzťahoch... Presadzujem taký model kresťanstva, aby sme nenútili ľudí do jedného vzoru.

Známe gesto Antónia z kňazského stretnutia v Trnave, kde ho Sokol napadol, že pôsobí v Blumentáli s požehnaním ŠTB. António napísal ceduľku s textom, že sa zrieka miesta v Blumentáli, ak to nemá byť s jeho požehnaním. Sokol ju bez slova prijal a António sa večer rozlúčil a odišiel z Blumentálu. Slobodu si vziať nedal.

V roku 1996 dostal z Trnavy list z dvoma rozhodnutiami: Oznamujem Vám, že dňom 1.2.1996 končí Vám jurisdikcia pre výpomocnú pastoračnú činnosť na území našej arcidiecézy, o čom budú upovedomení zainteresovaní páni farári a správcovia kostolov...  A druhé rozhodnutie: Zároveň Vám odpovedám i na Vašu žiadosť o ustanovenie za farára v niektorej uprázdnenej farnosti. Neustanovil som Vás pre horeuvedené dôvody: V Kristu oddaný Ján Sokol.

Situácia so sťažnosťami a komunikáciou:

Odvolávanie Sokola: -bolo neúspešné a s vyhovárajúcimi odpoveďami Vatikánu

Zastanie sa Srholca zo strany Teofóra a jednotlivcov bolo bez účinkov

List farnosti Rusovce ohľadom odvolaného arcibiskupa Bezáka, do Vatikánu ostal bez odpovede

Voči tradíciám:

Tie vedel rešpektovať, ale aj inovatívne meniť. Napr. v liturgii: Texty pre neho nikdy neboli otrocky záväzné. Miešal do nich vždy niečo zo svojej srdečnosti, ľudskosti a aktuálnosti. Známe bolo slávenie narodenia Ježiša: zdravotné sestričky, plač novorodenca, siréna sanitky a vloženie novorodenca do jasličiek: Narodil sa Kristus Pán!

Alebo jeho krstná liturgia, do ktorej zapojil všetkých. Slávnosť, ktorá oslovovala aj studených agnostikov a najľahostajnejších prítomných. Pri pohrebe sa organista nemohol orientovať podľa pohrebného rituálu, keď pochovával António. Podobne bol vždy inovatívny voči liturgickému priestoru. Napr. z kostola pozbieral všetky sochy a obrazy duplikáty a vytvoril na vhodnom mieste reprezentačnú galériu. Všetci boli spokojní.

Nedovoľme, aby nám niekto pomútil zdravý rozum.

Ako veriaci sme vždy v dobrej spoločnosti