Poklad a celý balík

Všetci o ňom snívame. O poklade. V každom z nás je skrytá túžba nájsť niečo vzácne, čo by zmenilo náš život, čo ho urobí šťastnejším a hodnotnejším.

V evanjeliu sme počuli o poklade. Človek ho našiel v strede celkom obyčajného poľa. Keď chcel získať poklad, musel kúpiť celé pole – aj s kameňmi, s balastom, so všetkým, čo na poli bolo, čo k poľu patrilo. Bez toho poklad získať nemohol. Musel kúpiť celý balík!

Práve toto nám dnes, na 17. nedeľu v cezročnom období, Ježiš predkladá na zamyslenie ako obraz životného ideálu, životného cieľa, ako obraz nebeského kráľovstva. Ideálne nebeské kráľovstvo, o ktorom mnohí snívajú, na zemi nejestvuje. Na našej ceste s Kristom nie sú obchádzky, ani skratky, žiaden únik z konkrétneho života do falošných, idealizovaných foriem prežívania viery v oblakoch. Nebeské kráľovstvo je konkrétne, reálne, povedal by som domajšie nebeské kráľovstvo, so vzťahom k hrudi; nebeské kráľovstvo živé, na ktorého budovaní spolupracujem, tu a teraz, v mojom celkom normálnom všednom dni.

Ježiš vedel o dobrovoľnej a hriešnej zatvrdnutosti svojich poslucháčov, ktorá im bránila prijať jeho učenie. Hovoril o nich: Hľadia a nevidia, počúvajú a nepočujú, ani nechápu... Lebo otupel duch toho ľudu (Mt 13,13-14). Týmto ľuďom so zatemneným duchom, týmto ťažkopádnym ľuďom, mohol Ježiš vyjadriť svetlo pravdy iba symbolmi, ako polosvetlo, aby Božie slovo pozorne počúvali, uvažovali o ňom; Ježiš chce, aby žiadali ešte niečo lepšie a mohli dostať ešte viac. Aby hľadali, čo je pre ich život podstatné. Preto k nim hovorí v podobenstvách. Nie je to niekedy aj s nami tak, že počúvame a nechápeme, hľadíme a nevidíme to neslýchané, čo prišlo s Ježišom na svet, a že Boh chce tento náš svet zmeniť k dobru?

Pole v evanjeliu je obraz pre náš život; niekedy šedý, namáhavý, plný kameňov; všedný deň, viac alebo menej úspešný. V strede medzi všetkým tým je skrytý poklad, ktorý by mohol zmeniť môj život. Poklad možno ale získať len s celým poľom. Len ako balík. Malé stretnutia a  objavy sú ako najvzácnejšie poklady roztratené v poli všedného dňa: neočakávaný list alebo telefonát, úsmev, vystretá ruka, žiariaca detská tvár, kvet, to všetko sú malé poklady, ktoré obohacujú a niekedy aj menia náš život.

Šéfa alebo šéfku, spolupracovníkov, kolegov, priateľov, partnerov v manželstve, aj rodičov, súrodencov a príbuzných môžeme prijať len ako „balík“, ako celé bytosti, ako osoby s ich tienistými stránkami a ťažkosťami, problémami. Len vtedy budeme môcť v nich objaviť aj ich životodarné a obohacujúce  stránky. V každom človekovi je skrytý takýto poklad; niekedy úplne zasypaný. Treba ho hľadať, vyhrabať, niekedy ho treba aj vymilovať.

V každom jednom z nás je poklad, štipka dobra; s odvahou ho treba trpezlivo  hľadať. A keď nájdem, tešiť sa. Podobenstvá o stratenej ovci, o stratenej drachme a márnotratnom synovi z 15. kapitoly Lukášovho evanjelia hovoria práve o tom, ako Boh trpezlivo hľadá, čaká, nájde a raduje sa. My by sme najradšej chceli, aby bolo všetko hneď v poriadku. Jasné pomery chceme, jasné vzťahy. Boh, ktorý až do zberu úrody nechá rásť s pšenicou aj kúkoľ, je trpezlivý. Nechajte oboje rásť až do žatvy (Mt 13,30). Nikoho nenúti do svojho priateľstva, do svojej lásky. On volá a čaká, kým pochopím. 

Koľko utrpenia a hádok, koľko nepríjemností a zla by sa dalo z nášho života odstrániť, keby sme si uvedomili, že bez poľa, hliny, kamenia a špiny žiaden poklad získať nemôžem; keby sme si uvedomili, že pole je veľké a poklad malý, že ho môžem mať len ako balík!

Poklad v poli použil Ježiš ako obraz nebeského kráľovstva. To nie je žiadne vzdialené nebeské kráľovstvo, niekde na konci časov, ale dnes a tu medzi nami, živé nebeské kráľovstvo, na ktorého budovaní všetci spolupracujeme. V ňom nájdeme silu a odvahu, keď prídu ťažkosti, keď stratíme trpezlivosť a životnú rovnováhu. Želám Vám, aby ste zo životnej reality, nech je akokoľvek tvrdá, nikdy neunikali do falošných, idealizovaných foriem prežívania viery ako v oblakoch. Žiadne ideálne nebeské kráľovstve na tejto zemi nie je. Nebeské kráľovstvo je konkrétne, reálne, povedal by som, domajšie, dedičstvo našich otcov a matiek, so vzťahom k hrudi. Len ľudia, ktorí majú schopnosť vidieť a počuť, skúsia, čo pre pre náš život znamená Ježiš a jeho posolstvo.

Šťastné sú vaše oči, že vidia a šťastné sú vaše uši, že počujú (Mt 13,16), povedal Ježiš učeníkom. A poslucháčom, ktorých duch otupel voči tomu, čo by mohlo zmeniť ich život, čo by ho mohlo urobiť šťastnejším a hodnotnejším, učiteľ Ježiš Kristus, geniálny pedagóg,  hovoril v podobenstvách.