Púť k sestre Zdenke

Daj, nech nežijem ja, ale ty, ži vo mne! Táto prosebná modlitba vedie k prehĺbeniu lásky voči Ježišovej osobe a k túžbe pretvoriť sa v neho. Tak sa postupne pretvorí individuálny, sociálny, cirkevný a apoštolský život. Sr. Zdenka prosí o prenikavé poznanie Pána, ktorý sa pre ňu stal človekom, aby ho stále viac milovala a nasledovala. Daj, nech nežijem ja, ale ty sám ži vo mne! Naša blahoslavená vidí svet okolo seba, ktorý v toľkej zaslepenosti sa ženie do záhuby, uvedomuje si, čo počula a meditovala v Duchovných cvičeniach, ktoré formovali jej dušu, že bez Boha nemôže nič, aj keby chcela, on bez nej nič nechce, aj keby mohol, že spojená s Bohom všetko môže (sv. Ignác). Sr. Zdenka vidí, ako tri Božské osoby pozerajú na okruh zeme a všetky národy, chcú, aby sa druhá Osoba stala človekom a spasila ľudské pokolenie. Daj nech už nežijem ja, ale ty sám ži vo mne! V tejto modlitbe už aplikuje na seba slová anjela a rozhodnutie ženy, ktorá stojí na počiatku našej spásy, bez ktorej by vtelenie Slova nebolo možné. Sr. Zdenka aplikuje na seba rozhodnutie Panny Márie, a z tohto pohľadu chce vyťažiť osoh. Pozoruje ľudí okolo seba, vidí, ako bijú, zabíjajú, už nielen telo, aj ducha. Daj, nech nežijem ja, ale ty sám ži vo mne! Sr. Zdenka uskutočňuje najsvätejšie vtelenie, podobne ako anjeli a Panna Mária vzdáva vďaky božskej Velebnosti. Ako sa Panna Mária ponižuje a vzdáva vďaky  Bohu, aj ona, Bohu zasvätená, mladá žena, túži iba po jednom – nasledovať a napodobovať nášho Pána, ktorý sa stal človekom.

Akým pocitom radosti a vďaky musí zaliať naše srdce skutočnosť, ktorú práve ideme sláviť: Slovo sa telom stalo. Vidíme ho v jeho jednoduchých jasliach. Hľa, Boh, ktorý všetko môže, je povitý v plienkach. Boh, ktorý vie všetko, onemel, nehovorí. Boha, ktorý riadi všetko, treba nosiť v náručí. Kto ho viedol k tomu, aby opustil pravicu Otca a uložil  sa do jasieľ, aby prestal kraľovať na nebesiach a uložil sa na slamu? V nebi potešuje svätých a rozpaľuje serafínov a na zem prišiel triasť sa zimou!? Prečo to všetko? – Lebo nás miloval! Nože, milujme ho aj my. Nežiada nič iné, iba našu lásku. Prišiel, aby nám dal život, ktorým je len On. Boh sa stal schopným trpieť, a tým sa nám najviac priblížil. Prijmime ho preto s vďačným srdcom, plným lásky, potom aj on príde a narodí sa v ňom. (Vianočný pozdrav)

Daj, nech nežijem ja, ale ty sám ži vo mne! Je úžasné nechať sa v dnešnom svete inšpirovať príkladom života ženy, prvej blahoslavenej Slovenky, rehoľnej sestry z Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža, Zdenky Schelingovej, ktorá sa takto modlila k Božskému Srdcu Ježišovmu. Život obetovala za záchranu kňazov v ohrození ich života. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov (Jn 15,13).

Sestra Zdenka sa modlila ako rehoľníčka; v charizme kongregácie Milosrdných sestier Sv. Kríža sa rozprávala s nebeským Otcom i s Ježišom, pričom nikdy nezabudla na pomoc Svätého Ducha, ktorý má moc meniť naše životy. Chcela letieť na krídlach Božej lásky, vždy vyššie a vyššie, do konca: Môj milý Spasiteľ, nedopusť, aby som zľahostajnela vo vernom plnení povinností svojho povolania. Pozri, preto som si zvolila tvoje Srdce za príbytok, aby mi bolo posilou v boji, podporou v slabosti, svetlom a  vodcom v temnosti, zmierením za všetky moje chyby, posvätením všetkých mojich úmyslov a skutkov (Za verné plnenie povinností).

Modlitby sestry Zdenky sú blízke jej duševnému svetu, sú vyznaním lásky k Ježišovi, najmä k jeho Božskému Srdcu, ktorému od roku 1875 bola zasvätená celá Cirkev. V „zmluve“, ktorú s nim uzavrela, sa modlí : Môj predrahý Ježiš, horím túžbou stať sa dobrou rehoľníčkou. Preto ťa prosím, daj, aby môj život bol dokonale taký ako tvoj v Najsvätejšej sviatosti. Z lásky k tebe, môj Ježiš,  bezvýhradne obetujem tvojej najsvätejšej vôli svoju vlastnú vôľu a  svoju slobodu. Nech sa teda uzavrie, môj Ježiš, svätá zmluva medzi tvojim najsvätejším srdcom a mojim nehodným srdcom (Zmluva rehoľnej osoby s Ježišovým najsvätejším srdcom).

Neunikala od konkrétneho života do falošných idealizovaných foriem prežívania viery ako v oblakoch. Jej viera je konkrétna. Najsvätejšie Srdce môjho Ježiša, môjho najdrahšieho ženícha, prijmi ma znova a nehľaď na to, že som sa už tak často od teba odlúčila a vzdialila sa z cesty tvojej dokonalosti! (Zasvätenie najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.) Tieto slová sú preniknuté láskou a vernosťou; vernou láskou ženy, ktorá svoj život zasvätila Bohu až do konca. Láskavé srdce, hľa, padám pred tebou na kolená, klaniam sa ti a pritískam ťa vo svojej láske a vrúcnosti k svojmu úbohému srdcu. Daj nech sú naše srdcia navždy spojené vnútornou láskou (Zasvätenie Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu).

Bez lásky nemôžeme byť svedkami nádeje

Sr. Zdenka chce letieť a dnes nás na krídlach lásky priviesť k Bohu, ktorý sa z nášho sveta stále viac vytráca – čo je najsmutnejšie, mnohým už ani veľmi nechýba – aby sme svoje srdcia zasvätili Najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu, učili sa pokore a umeniu milovať.

Nám hrozí vždy nebezpečenstvo, že ovládame teóriu lásky, ale slabo ovládame jej umenie, podobne ako lekár, ktorý ovláda veľmi dobre znalosti z medicíny, dokáže urobiť geniálnu operáciu, ale neovláda  umenie priateľského a srdečného zaobchádzania s pacientom. Ježiš bol majster v umení milovať. Ako emigrant, ktorý odišiel do cudziny, sa prispôsobí novým podmienkam, ale zákony a zvyky svojej krajiny pôvodu navždy – prinajmenšom v srdci – nosí so sebou, tak aj náš Pán pri svojom príchode na zem ako pútnik Najsv. Trojice priniesol životný štýl svojej nebeskej domoviny, keď božské správanie Najsvätejšej Trojice vyjadril ľudsky.

Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť prijatá, nie zničená (assumpta, non perempta), priviedla cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna (516), ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí jednému z Trojice. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti (626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice: Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom (2599). Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu (Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 470).

Blahoslavená Sr. Zdenka slúžila v pokore až po mučenícku smrť. Srdcervúca je jej prosba o pokoru. Ó, Ježišu, keď si bol pozemským pútnikom, hovoril si: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom a nájdete pokoj pre svoje duše. Ty mocný panovník nebies, moja duša nachádza pokoj, keď ťa vidí odetého v rúchu služobníka znižujúceho sa až k umývaniu nôh svojich apoštolov. Tu si pripomínam slová, ktoré si raz povedal: Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja robil vám (Prosba o pokoru).

Milovať všetkých

Aké sú znaky kresťanskej lásky? Najprv milovať. Božia láska je milosť, je dar, miluje všetkých. Je bezpodmienečná nekonečná láska. Miluje nezištne, bezplatne. Nepozerá, či ten druhý je priateľský alebo nepriateľský, najprv miluje, prevezme iniciatívu. Dôkazom, že Boh nás miluje, je to, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnikmi (Rim 5,8). My milujeme, pretože on nás miloval prvý (1 Jn 4,19). Nečakaj, kým ťa bude druhý milovať, začni ty (Ján Chryzostomus v komentári k listu Rimanom).

Veď Boh dáva slnko vychádzať na zlých i na dobrých a dáva pršať na spravodlivých i nespravodlivých (Mt 5,45). Sme povolaní byť malými slnkami popri tom veľkom, milovanom slnku lásky, ktorým je Boh. Potom sú všetci ľudia adresátmi našej lásky. Všetci. Nie nejaké ideálni „všetci“, ale ľudia celého sveta, ktorých nikdy nestretneme. Aby človek mohol milovať, musí sa druhému priblížiť. Každý blížny mi ponúka príležitosť, milovať Krista, ktorý sa vtelením Božieho Slova  – keď sa stal človekom – spojil s každým z nás, solidarizuje sa s nami (Gaudium et spes, čl. 22). Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodiali ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne (Mt 25,35).

Milovať nepriateľov

Celkom mimoriadnym znakom kresťanskej lásky je láska k nepriateľovi, často nepochopiteľná pre neveriaceho. Ježiš veľmi trval na tomto znaku kresťanskej lásky a iba s takýmto postojom už v srdci môžeme budovať pokoj vo svete. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú (Mt 5,44). Ak milujete len tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici a pohania? (Mt 5,46).

Láska, keď človek obetuje svoj život

Ježiš je Boh a jeho láska nemôže byť iná – ako je Boh sám – nekonečná. To nie je láska, ktorá niečo dá, on daruje seba samého. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov (Jn 15, 13). Ježiš dal všetko. Svoj život na kríži, telo a krv v eucharistii. To je miera, akou máme milovať.

Slúžiaca láska

Pre väčšiu časť ľudí sa to „obetovať život“ naplní bez krviprelievania, v každodennom živote. V nespočetných skutkoch, veciach, v tom, že slúžime druhým, podľa okolností aj tým, ktorí z najrozličnejších príčin sú nižšie postavení; obetujeme život za tých, ktorí sú s nami, s ktorými si navzájom slúžime v láske. Ak niektorý z tvojich bratov čo bývajú v niektorom tvojom meste, schudobnie, nezatvrď si srdce, ani ruku nezatvor, ale ju otvor svojmu chudobnému bratovi, požičaj mu, čo potrebuje (Dt 15,7-8).

Je známe, že evanjelista Ján – inak ako Lukáš, Marek a Matúš – opisuje slávnostnú hodinu poslednej večere, keď nehovorí o  ustanovení Oltárnej sviatosti, ale rozpráva ako Ježiš umýva učeníkom nohy: Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som urobil vám (Ján 13,15). Ty mocný panovník nebies, moja duša nachádza pokoj, keď ťa vidí odetého v rúchu služobníka znižujúceho sa až k umývaniu nôh svojich apoštolov (Prosba o pokoru).

Len kresťanská láska môže zmeniť ľudské srdcia, žiadne zbrane, žiadne násilie, ani hrozby... a už vôbec nie média. Odpoveď na úprimnú lásku je vždy láska. Potom človek miluje a je milovaný. A nakoniec Ježišovo slová Milujte sa navzájom, ako som Vás miloval ja (Ján 15,12) dostanú tvár, stanú sa skutočnosťou. Lebo je to láska, ktorá pripravuje cestu ohlasovaniu evanjelia. To ale vyžaduje srdce, ktoré žije z viery. Ak sa človek postaví na miesto Boha, čo sa vždy nedeje zo zlej vôle, skôr z ľahostajnosti, potom človek, ktorý zabudne na Boha, zabudne seba, odrazu nevie viac ani o svojej veľkosti, dôstojnosti a nakoniec zabudne aj to, že je človek.

Blahoslavená sestra Zdenka v modlitbe za svätú smrť a v prosebnom volaní k Božskému Srdcu, myslí aj na svoju smrť: Pane, Bože môj, už teraz prijímam celkom odovzdane a ochotne z tvojich rúk každý spôsob smrti so všetkými úzkosťami, mukami a bolesťami, ako a kedy sa to tebe zaľúbi (Modlitba za svätú smrť). V tvojom srdci, ó, Ježišu, daj mi žiť i zomrieť. Najsladšie Srdce Ježišovo, šťastnou učiň ma, a daj mi v tebe bývať tu časne a tam večne (Prosebné volanie k Srdcu Ježišovmu).

Blahoslavená Sr. Zdenka je aj úprimnou a vrúcnou ctiteľkou Panny Márie, ku ktorej chcem teraz obrátiť nášho ducha a srdce, k Bohorodičke, ktorá, ako mesiac reflektuje celú nádheru milovaného slnka za mrakmi v Synovom najsvätejšom srdci; všetky jeho pocity, a nadovšetko jeho lásku. Mária, Matka krásneho milovania, nauč nás milovať Ježiša (Prosba o lásku). Okrem Najsvätejšej Trojice, nikde nenájdeme lásku, ktorá by sa vyrovnala láske Ježišovej Matky, ktorá miluje ako jej Syn celé ľudstvo. Mária je Matka krásneho milovania. To je aj dôvod, prečo ju kresťanský ľud tak miluje. My nemôžeme milovať lepšie ako v láske vteleného Božieho Slova, Ježiša Krista, nášho Pána a Vykupiteľa, zjednotení v najnežnejšej a najčistejšej láske Panny Márie, Ježišovej Matky, ktorá najdokonalejšie ovládala  umenie krásneho milovania.

Srdce plné zmilovania, na príhovor bl. Sr. Zdenky Schelingovej z kongregácie Milosrdných sestier Sv. Kríža, ktorá odpustila svojim mučiteľom, a odpustenie pre ňu bolo najväčšou vecou na svete, obmäkči naše srdcia, poteš úbohé duše v očistci, buď útočiskom umierajúcim, potechou všetkým zarmúteným a trpiacim núdzu. Amen

P. S.

Moja teta, otcova sestra Anna, z kongregácie Milosrdných sestier Svätého Kríža, rehoľným menom Sr. Dobroslava, keď prišli k bratovi na dovolenku, odvtedy bude pomaly osem desaťročí, sklonili sa ku mne a povedali: Timenko, a čím budeš, keď budeš veľký? Farárko, pravda?! Dali si sama odpoveď. 1. júna 1975, vyhnanec, v kláštornom kostole Milosrdných sestier Svätého Kríža, v Maternici, ako sestry s láskou nazývajú svoj generálny dom vo švajčiarskom Ingenbohle, som bol biskupom Pavlom Hnilicom vysvätený za kňaza. Čím len bude tento chlapec, pýtal sa udivený zástup, keď rodičia Jána Krstiteľa obetovali Bohu svojho syna, ktorého narodenie dnes slávime. Čím bude toto dievča, tento chlapec, vravíme aj dnes. Kto ale vo svete, ktorý Bohu nenecháva žiadne miesto a Boha vylučuje z verejného myslenia, kto dnes počíta s tým, že Pánova ruka bude s ňou a s ním? 

O tom som chcel dnes s Vami uvažovať na pozadí úcty Najsvätejšieho Srdca Ježišovho  a s bl. Sr. Zdenkou Schelingovou z kongregácie Milosrdných sestier Sv. Kríža, ktorá útočí na našu dušu a svedomie – už nie je viac prenasledovaných pre vieru ako bola ona – aby sme sa s ňou, pri nej, putujúci do večnej vlasti pozastavili, upevnili sa vo viere v Trojjediného, uvedomili si, že bez Boha nemôžem nič, aj keby sme chceli. Boh bez nás nič nechce, aj keby mohol, s Bohom všetko môžeme (sv. Ignác).