Od konfliktu k spoločenstvu

S blížiacim sa 500. výročím Reformácie v roku 2017 sa v katolíckej ako aj evanjelickej cirkvi nástojčivo kládla otázka, či je správne oslavovať udalosti, ktoré nadlho rozdelili až znepriatelili kresťanov v západnej a strednej Európe. Za základné dátum Reformácie sa tradične považuje 31. október 1517. Niektorí historici pochybujú o tom, či Martin Luther v ten deň skutočne zverejnil svojich 95 téz proti odpustkom takým dramatickým spôsobom, ako sa traduje – že ich pribil na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu. Isté je, že tézy sa rýchlo rozšírili a dostali na verejnosť. Za skutočný deň zlomu sa považuje rok 1520, keď Luther spálil kópiu pápežskej buly a následne bol exkomunikovaný. Postupne sa spustil celý reťazec ďalších udalostí, sporov, obnovy i rozdelenia kresťanstva v Európe.

Výsledkom uvažovania evanjelikov a katolíkov po 500 rokoch sa stal dokument: Od konfliktu k spoločenstvu: Spoločná evanjelicko-rímskokatolícka pamiatka reformácie v roku 2017. Tento text, ktorý bol zverejnený ešte v roku 2013, sa odlišuje od iných textov venovaných ekuméne tým, že sa usiluje jednoducho a stručne sprostredkovať najdôležitejšie výsledky evanjelicko-katolíckeho dialógu. V prvej kapitole dokumentu sa spomínajú tri základné výzvy, ktoré by mali ovplyvniť reformačné jubileum: skúsenosť ekumenického hnutia; existencia kresťanstva v globalizovanom svete; potreba novej evanjelizácie v čase sekularizmu.

II. Deklarácia z Lundu

Dokument Od konfliktu k spoločenstvu z júna 2013 bol potvrdený deklaráciou, ktorú podpísali pápež František a biskup Mounib Younan, predseda Svetového luteránskeho zväzu, dňa 31. 10. 2016 vo švédskom Lunde (oficiálny názov deklarácie: Spoločné vyhlásenie pri príležitosti spoločnej katolícko-luteránskej pripomienky reformácie). Text má 5 častí. V prvom bode sa vyjadruje vďačnosť Bohu za cestu dialógu a zbližovania medzi katolíkmi a evanjelikmi: Vďaka dialógu a zdieľanému svedectvu nie sme si viac cudzími. Skôr sme sa naučili, že to, čo nás spája, je väčšie než to, čo nás rozdeľuje. Druhý bod prináša prosbu za uzdravenie rán: Hoci minulosť zmeniť nemožno, to, na čo sa spomína, a spôsob, akým sa to pripomína, zmeniť možno. Tretí najrozsiahlejší bod hovorí o úsilí o spoločné svedectvo a obsahuje túžbu po spoločnom eucharistickom stole. Na záver katolíci a luteráni pozývajú na spoločnú cestu k jednote aj ďalších ekumenických partnerov.[1]

Niektorí komentátori napriek optimizmu, ktorý vzbudila návšteva pápeža Františka vo Švédsku, poukazujú na pretrvávajúce resp. nové problémy. Katolícka cirkev získala v roku 2000 vo Švédsku plnú náboženskú slobodu. Odvtedy pribudli konverzie ku katolíckej cirkvi. Od roku 1998 je katolíckym biskupom Štokholmu Anders Arborelius, prvý rodený Švéd od čias reformácie, konvertita z luteranismu. Veľkým problémom v ekumenickom dialógu zostáva téma pápežského primátu a pribudla otázka biskupského svätenia žien. V niektorých krajinách s problematické rozdielne postoje k takým etickým otázkam, ako sú homosexuálne manželstvá (vo Švédsku od roku 2009 zrovnoprávnené s tradičným manželstvom) a interrupcie. Nedoriešené zostávajú vzťahy v interkonfesijných manželstvách. Práve tieto rodiny najťažšie znášajú dôsledky doterajšej neschopnosti cirkví dohodnúť sa na realizácii spoločného eucharistického slávenia alebo aspoň vzájomnej eucharistickej pohostinnosti.

III. Katolícka informácia o ekuméne na Slovensku

Rada pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy s potvrdením arcibiskupa S. Zvolenského vydala 26. 4. 2016 informačný letáčik pod názvom: Od konfliktu k spoločenstvu. Na titulnej strane sa pripomína dátum 31. október 1517, o ktorom sa traduje, že vtedy Martin Luther zverejnil svojich 95 téz. Na úvodnej strane sa uvádza: V priebehu stáročí sa spolu s touto udalosťou oslavoval rozkol v Cirkvi, ale dnes to už tak nie je. Cirkvi sa spoločne zamysleli a vykročili, aby si v roku 2017 spoločne pripomenuli 500. výročie Reformácie.

Na druhej strane letáčika sa kladie otázka: Ako bolo možné „uzdravenie spomienok“? a pripomína sa dokument zverejnený 17. 6. 2013 pod názvom: Od konfliktu k spoločenstvu. Spoločná evanjelicko-katolícka spomienka na Reformáciu v roku 2017. Text sa krátko charakterizuje ako vyrozprávanie príbehu rozdelenia západnej Cirkvi. Na letáčiku sa cituje vyhlásenie zo záveru dokumentu: Konflikt XVI. storočia skončil. Dôvody vzájomného odsúdenia viery jedných druhými zanikli (bod 238).

Súčasne sa zdôrazňuje 5 imperatív: 1. Rozdiely sa síce vnímajú ľahšie, ale katolíci a evanjelici majú začínať z perspektívy jednoty, aby posilnili to, čo majú spoločné. 2. Musia sa nechať neustále premieňať pri vzájomnom stretávaní sa a vo svedectve viery. 3. Majú sa angažovať v hľadaní viditeľnej jednoty a tiež rozpracovať, čo znamená toto úsilie konkrétne. 4. Majú spoločne objavovať silu Ježišovho evanjelia pre naše časy. 5. Katolíci a evanjelici majú spoločne svedčiť o Božom milosrdenstve ohlasovaním evanjelia a službou svetu.

Ako jediné správne kritérium pre autentickú oslavu Reformácie je uvedené počúvanie evanjelia a ochota nechať sa osloviť Pánom:

Počiatky Reformácie budú patrične a riadne pripomenuté len vtedy, keď evanjelici a katolíci budú spoločne načúvať evanjeliu Ježiša Krista a nechajú sa opäť povolať, aby vytvorili komunitu spolu s Pánom. Potom budú zjednotení v spoločnom poslaní, ktoré Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravodlivení opisuje takto: Evanjelici aj katolíci majú spoločný cieľ: vo všetkom vyznávať Krista, ktorému treba nadovšetko dôverovať ako jedinému prostredníkovi (1 Tim 2,5n), skrze ktorého Boh v Duchu Svätom dáva samého seba a vylieva svoje obnovujúce dary (bod 245).

Za aktuálnu úlohu sa na letáčiku označuje vytváranie spoločenstva s Ježišom Kristom uprostred kresťanov. Vtedy sa rozdiely stanú navzájom sa doplňujúcimi charizmami, ktoré napomôžu napredovanie Božieho slova v dejinách. Ako kroky k spoločnej spomienke na Reformáciu sa uvádzajú tieto očakávania: Zamerať sa na radosť zdieľanú v evanjeliu, pomenovať príčiny lamentácií a bolestí, spoločne sa modliť za jednotu, doceniť minulosť vo svetle Božieho slova, a napokon z katolíckej i evanjelickej strany vyznať sa z hriechov proti jednote. Letáčik na poslednej strane uzatvára text Ježišovej modlitby za jednotu podľa 17. kapitoly Jánovho evanjelia.

IV. Walter Kasper o Lutherovi

Po česky nedávno vyšla kniha kardinála W. Kaspera: Martin Luther / Ekumenická perspektíva (Vyšehrad Praha 2017). Kniha vychádza z prednášky, ktorú Kasper predniesol 18. 1. 2016 na Humboldtovej univerzite v Berlíne. V úvode svojej knihy upozorňuje, že otázky, ktoré si Luther na začiatku 16. stor. kládol, sú dnes pre väčšinu kresťanov celkom nezrozumiteľné (odpustky, ospravedlnenie pred Bohom, úloha cirkvi).

Z historického pohľadu Kasper pripomína, že Luther neprišiel prvý s požiadavkou reformy cirkvi. Táto požiadavka zaznievala dlho v celej spoločnosti. Čiastočne to bolo dôsledkom tzv. pápežskej schizmy (1378-1417), keď proti sebe stáli a vzájomne sa exkomunikovali až traja pápeži. Koncom stredoveku sa teológia tiež dostala do úpadku. V Ríme počas 15. stor. vládli pápeži renesančného Talianska, ktorí politicky a vojensky chránili svoj pápežský štát, Rím ozdobovali dielami špičkových renesančných umelcov a viedli veľmi nákladný život. Luther v tomto svete naštartoval svoju reformnú cestu obrátenia k Božiemu slovu, k Biblii, a nechal sa inšpirovať mystickou zbožnosťou, ktorá mala svoje korene v stredovekom Nemecku.

Kasper pripomína, že Luthera možno na počiatku jeho verejného vystúpenia jednoznačne hodnotiť ako reformného katolíka. Jeho základná otázka bola úplne zbožná: Ako dosiahnem spásu a Božiu milosť? Otázkou reagoval na kázne hlásateľov odpustkov, ktoré budili dojem, že spásu pred Bohom si možno kúpiť prostredníctvom odpustkov. Ako učiteľ biblickej teológie vykladal List Rimanom, kde sa zdôrazňuje: Spravodlivý žije z viery (Rim 1,17). Spravodlivosť Božiu nechápal ako narovnanie toho, čo je nespravodlivé, ale ako spravodlivosť odpúšťajúcu a utešujúcu, ktorú dostávame na základe Božieho milosrdenstva, nie na základe svojich skutkov. Kasper tu uvádza, že Luther v odpore voči ockhamizmu a v nadväznosti na Augustína porazil v sebe samom typ katolicizmu, ktorý vlastne nebol katolícky. Známych 95 téz Kasper pokladá za dokument reformy, nie reformácie, neprekračovali rámec vtedajšej teológie. Lutherovým ideálom bolo evanjelium o sláve Božej milosti, živé posolstvo, ktoré pôsobí ako pozývajúce povzbudenie. Určite z dnešného katolíckeho pohľadu sa dá povedať, že Lutherovi nešlo o vznik novej cirkvi, ale obnovu katolíckej cirkvi z ducha evanjelia. Jeho pôvodným cieľom bola vernosť evanjeliu a katolicite (s. 26).

Kasper cituje evanjelického teológa W. Pannenberga: Vznik samostatnej luteránskej cirkvi nie je úspech, ale nezdar reformácie. Vznik tejto cirkvi bol odôvodnený tým, že na výzvu k pokániu Rím a vtedajší biskupi nereagovali. Tak sa pokus o reformu stal reformáciou. Po r. 1521 Luther prepadol predstave, že pápež (vtedy Leo X.), ktorý sa vzpiera evanjeliu, je Antikrist. Tak sa z reformného katolíka stal reformátor. Keďže biskupi sa nemienili pridať k reforme, inšpirovaný čítaním 1. Petrovho listu o kňazstve všetkých pokrstených v spise Kresťanskej šľachte nemeckého národa o zlepšení stavu kresťanstva rozvinul Luther svoje učenie o všeobecnom kňazstve. V spise O babylonskom zajatí cirkvi z r. 1520 zavrhuje sviatostný poriadok katolíckej cirkvi.

Kasper pripomína, že Luther v neskorších rokoch chápal úrad v cirkvi ako znamenie pravej cirkvi, tiež uznával ustanovenie úradu Kristom a význam ordinácie. Po počiatočných prudkých konfliktoch prišlo k pokusu o zmierenie. Na tom pracoval aj Philipp Melanchthon, jeden z hlavných autorov Augsburgského vyznania (1530). Luther bol ochotný uznať právomoc úradu biskupa v cirkvi, ak dá priestor evanjeliu. To, že reformu Luther vložil do rúk šľachty, považoval za dočasné núdzové riešenie, ktoré sa však stalo trvalým (právo šľachty nad vierou). Pápež a cisár v novom chápaní cirkvi stratili svoju pozíciu, nastúpil partikularizmus a nacionalizmus. Rýchlo sa rozpadla aj jednota reformačného tábora. Jednotlivé cirkvi sa začali definovať na základe konfesie. Podľa Kaspera katolícku cirkev uchránilo pred nebezpečenstvom, že bude len partikulárnou cirkvou, preniknutie do Ameriky, Afriky a Ázie. Luteránske krajinské cirkvi zostali prepojené s daným štátom až do konca obdobia monarchií v Európe (do r. 1918, niekde aj naďalej). V súčasnosti konfesijné rozdiely nemajú pre ľudí veľký význam.

Lutherova osobnosť bola neskôr rôzne interpretovaná. Niektorí ho vnímali ako jedného z veľkých inšpirátorov novoveku s jeho dôrazom na autonómnu subjektivitu. Pritom sa prehliada, že Luther nechápal svedomie autonómne, ale ako zaviazané Božiemu slovu. Nikdy neobhajoval tzv. subjektívne svedomie. Erazmovi Roterdamskému, poprednému humanistickému intelektuálovi, na jeho výčitky odpovedal, že slobodu svedomia nevníma ako slobodu, ktorá sa určuje sama od seba.

Na druhej strane platí, že katolícka reforma nebola len protireformáciou. Baroková kultúra, ktorá vznikla v katolíckych krajinách, tiež vyjadrovala novovekú subjektivitu. Exercície sv. Ignáca z Loyoly bazírovali na existenciálnom rozhodnutí, subjektívna bola aj španielska mystika a zbožnosť Františka Saleského. Americká deklarácia nezávislosti  bola inšpirovaná kalvínskym poňatím Bohom daných ľudských práv. Ešte predtým (po roku 1500) však základy novovekého poňatia ľudských práv položili dominikáni na univerzite v Salamanke a biskup Bartolomeo Las Casas, keď na základe skúsenosti z Ameriky formulovali práva nekresťanov (Indiánov). V súčasnosti oproti postmodernému relativizmu by Luther určite hlásal teonómiu čiže slobodu kresťana založenú na Božom slove.

Podľa Kaspera je súčasná ekuména objavením pôvodnej katolicity. Katolícka i evanjelická cirkev sa naučili uskutočňovať svoje kresťanstvo ako misiu, ako diakóniu a zodpovednosť za svet a chápať svoju vieru ako dar. Katolíci sa naučili od evanjelikov chápať dôležitosť Božieho slova a Biblie a evanjelici od katolíkov sa učia chápať dôležitosť symboliky sviatostí a liturgie. Rozdielnosti pretrvávajú v chápaní cirkevného úradu. Zostáva otázkou, čo si presne predstavovať pod jednotou, návrat ku konfesionalizmu je však nemožný.

Pápež František rád používa obraz polyadru, mnohostenu, ktorý vo svojej rozmanitosti tvorí ako drahokam jeden celok. V Evangelii gaudium žiada obrátenie nielen jednotlivého kresťana, ale aj episkopátu (úradu biskupov) a primátu (úradu pápeža). Tým kladie do centra Lutherovu tému evanjelia milosti a milosrdenstva a výzvu na obnovu. Od evanjelikov sa čaká, že sa vrátia k pôvodnému Lutherovi, ktorý trval na realistickom chápaní Večere Pánovej, a že vyvodia dôsledky z Lutherovho výroku, že pápeža, ktorý by pripustil a uznal jeho evanjelium, nosil by na rukách a bozkával mu nohy.

Kasper za najdôležitejší príspevok M. Luthera k ekuméne pokladá to, že vychádzal z evanjelia o Božej milosti a milosrdenstve a vyzýval na obrátenie. Jednota už začala. Dnes nekráčame k rozdeleniu ako v roku 1517, ale k jednote, optimisticky konštatuje W. Kasper.

V. Hans Küng o stave ekumény

K ostatnému vývoju v ekuméne sa nedávno verejne vyslovil aj katolícky teológ Hans Küng (3. 3. 2017). Hans Küng (nar. 1928) sa od svojej dizertácie Ospravedlnenie. Učenie Karla Bartha a jeho katolická reflexia (1957) intenzívne zasadzoval za ukončenie rozdelenia cirkvi. Ako mladého teológa ho povolal za poradcu na II. vatikánsky koncil pápež Ján XXIII. Ak sa v kľúčových sporných otázkach medzi evanjelikmi a katolíkmi dosiahol momentálny konsenzus, treba to vo veľkej miere pripísať práve teologickej práci H. Künga.

Hans Küng v publikovanom texte z marca tohto roku vyslovil potešenie nad návštevou, ktorá sa 6. 2. 2017 udiala v Ríme, keď pápeža z príležitosti reformačného jubilea navštívili predseda Rady Nemeckej evanjelickej cirkvi, krajinský biskup Heinrich Bedford-Strohm, a predseda Nemeckej biskupskej konferencie, kardinál Reinhard Marx. Pápež hovoril o „zmierenej rozdielnosti“. Tiež povedal, že oceňuje duchovné a teologické dary, ktoré sme od reformácie prijali, a chce sa všetkými silami usilovať, aby sa prekonali doteraz jestvujúce prekážky.

H. Küng oceňuje, že po 500 rokoch vzájomného odmietania chcú obe veľké nemecké cirkvi osláviť pamiatku reformácie ako „sviatok Krista“. H. Küng však pripomína, že memoránd a výziev na pokánie či zmierenie bolo z rímskej strany prednesených už dosť. Ekumenicky angažovaní kresťania očakávajú činy. H. Küngovi v Spoločnom vyhlásení chýba vyjadrenie k nečinnosti oficiálnych cirkevných predstaviteľov v rozhodujúcich otázkach, pričom sa podľa neho ignoruje praktická ekuména v mnohých evanjelických a katolíckych obciach, kde vzájomné uznávanie cirkevných úradov a eucharistické spoločenstvo už dávno pre veriacich nepredstavuje problém.

Preto by mali v jubilejnom roku 2017 zodpovední cirkevní predstavitelia dôsledne uskutočňovať uzávery komisie pre ekumenický dialóg. Pre katolícku cirkev to podľa H. Künga znamená:

1) rehabilitácia Martina Luthera

2) zrušenie všetkých exkomunikácií z obdobia reformácie

3) uznanie protestantských a anglikánskych cirkevných úradov

4) vzájomná eucharistická pohostinnosť

H. Küng očakáva podobné postuláty aj z evanjelickej strany, ktoré bude sprevádzať aj žiaduca sebakritika. Oslavovať len 500 rokov reformácie bez skutočného ukončenia rozdelenia cirkvi znamená uvrhnúť na seba novú vinu. Tlak zo strany teológie a cirkevnej základne, obcí a mnohých angažovaných žien a mužov by mohol napomôcť tomu, aby často úzkostlivé a váhavé cirkevné vedenia v Ríme a inde nepremeškali historickú príležitosť a zobudili sa. Inak sa ešte viac ľudí odvráti od cirkvi a ešte viac cirkevných obcí a spoločenstiev pôjde svojou vlastnou cestou. V dnešnom globalizovanom a sekularizovanom svete bude kresťanstvo pôsobiť dôveryhodne len vtedy, ak sa bude prezentovať ako spoločenstvo v skutočne zmierenej rôznorodosti.