Amoris laetitia a príprava na manželstvo

1.

Pápežskému dokumentu Amoris laetitia (AL) sa oplatí opakovane venovať pozornosť. Ako je známe, dokument sa stal pre verejnosť zaujímavým zvlášť v tých pasážach textu, ktoré sa týkajú možnosti rozvedených katolíkov prijímať sviatosti cirkvi, a to aj vtedy, ak uzákonili svoj nový vzťah len občianskym spôsobom. Za ostatné mesiace biskupské konferencie viacerých krajín pokladali za dôležité vydať presnejšie usmernenia, ako treba v týchto prípadoch duchovne sprevádzať ľudí a kedy je im možné udeliť sviatosti. Slovenskí biskupi zatiaľ podobné vyhlásenie neplánujú. Na verejnosti sa zatiaľ vyjadrujú tak, že sa pridržiavajú odporúčaní pápeža Jána Pavla II., pričom nechávajú nepovšimnutý ďalší vývoj v diskusii, modlitbe a teologickej reflexii cirkvi, ktorý sa realizoval v ostatných rokoch, osobitne prostredníctvom dvoch synod o rodine a odrazil sa aj v exhortácii AL.

Zdá sa, akoby na Slovensku jediným viditeľným výsledkom synody o rodine malo byť zavedenie prísnejších podmienok na cirkevné slávenie manželstva. Informáciu o tom priniesol list bratislavského arcibiskupa, ktorý sa čítal v kostoloch arcidiecézy na 1. pôstnu nedeľu. V liste sa spomína povinných 9 stretnutí počas prípravy na manželstvo. Bližšie informácie majú dostať záujemcovia vo svojich farnostiach. Za predstavou o 9 stretnutiach je predstava o 9 témach, ktoré treba prebrať so záujemcami o cirkevný sobáš.

2.

Otázok, ktoré vzbudzuje táto požiadavka, je viac. Prvá môže byť pastoračno-metodická: Je naozaj správny predpoklad, že masívnejšie školenie pred vstupom do manželstva sa pozitívne prejaví na stabilizácii lásky a vernosti v manželstve? Predstavy mladého človeka o manželstve či jeho motivácie k láske, partnerstvu a manželstvu sú ovplyvnené a spoluurčované dlhodobo vlastným rodinným zázemím, (ne)výchovou v rodine, osobným vývojom v dospievaní, skúsenosťami z rannej dospelosti, asi viacerými pokusmi (úspešnými i neúspešnými) o vzťahy, napokon samotným zoznámením a dlhším či kratším spolužitím s vyvoleným partnerom.

Navyše treba počítať s tým, že v súčasnosti idú ohlásiť sobáš do farskej kancelárie kandidáti, ktorí sú zväčša starší (majú bližšie k 30 ako 20, veľmi často po 30), väčšina žije niekoľko rokov v partnerstve, viacerí majú deti. Väčšina ľudí so záujmom o cirkevný sobáš má určitú väzbu na kresťanstvo a cirkev, ale zo skúsenosti je zrejmé, že ani nepatria k tým 5-10% členov farnosti, ktorí sú pravidelne prítomní na nedeľných bohoslužbách. V Bratislave (asi aj v iných väčších mestách) je navyše veľmi časté, že jeden z budúcich manželov nie je katolík, nebol vychovávaný vo viere alebo nie je ani pokrstený.

Toto všetko (a ďalšie dôvody) asi viedlo k predstave, že je treba zvýšiť „latku“ na vstup do manželstva, ktoré bude odobrené cirkvou. Na druhej strane, ak si predstavíme štatistickú väčšinu kandidátov na cirkevný sobáš, musíme prijať ako skutočnosť, že ide o ľudí stabilizovaných (aspoň v danom období ich života), s dlhoročnou skúsenosťou v osobnom vzťahu s partnerom, partnerkou, ako aj vo svojej morálnej, sociálnej a náboženskej orientácii. V tejto situácii nemožno počítať s tým, že masívnejšie školenie pred sobášom okrem úplných výnimiek odrazu odhalí nejaké veľké nedostatky a donúti záujemcov o sobáš, aby si ešte prehodnotili svoje rozhodnutie, alebo pozitívnejšie, aby kandidáti manželstva odrazu objavili niečo, o čom nikdy nepočuli, prípadne, to mali dávno zabudnuté.

3.

Iná otázka ohľadom prípravy na sobáš môže byť tematická: Čo všetko treba prebrať počas prípravného kurzu? Azda v stručnosti celý katechizmus? Alebo len témy morálne či ešte užšie tie, ktoré sa týkajú partnerstva medzi mužom a ženou, manželstva, sexuality, rodičovstva? Predpokladajme, že tie témy (9) sú už vytypované a obsahovo aj pripravené. Tu treba položiť však ďalšiu tematickú otázku: Aká teológia, aká spiritualita je za podkladmi navrhovanej prípravy na manželstvo? Ak si pripomenieme známe názory reprezentantov cirkvi na oboch synodách o rodine, ak si uvedomíme opakujúce sa spory medzi predstaviteľmi rôznych teológii manželstva a následne rôznych pastoračných prístupov a ešte ďalej aj rôznych morálnych a právnych aplikácií, tak sa treba pýtať, či podkladové materiály odporúčane KBS na prípravu k manželstvu odrážajú v úplnosti záväzný dokument cirkvi Amoris laetitia alebo za ním tematicky i metodicky ďaleko zaostávajú. V dokumente AL možno nájsť cenné podnety a reflexie, ktoré nemožno odbaviť tým, že cirkev má dávno svoju náuku o manželstve sformulovanú a s ničím novým už nemožno prísť.

4.

Ďalšia otázka sa týka vedúcich predmanželského kurzu: Kto bude viesť poučenia pred sobášom? Predpokladajme, že farári vo farnostiach zostanú zodpovednými osobami. Keďže však ide o dlhodobý kurz (9 stretnutí), treba predpokladať aj to, že farári poveria ďalšie osoby podľa vlastných možností či preferencií. Zaiste dobrým úmyslom navrhovaného kurzu je zapojenie skúsených manželov z farností a odborníkov na vzťahy (psychológov) do prípravy kandidátov manželstva. Otázkou je, či sa v jednotlivých farnostiach takí schopní ľudia nachádzajú. Ak áno, platí otázka vyššie, či farár dovolí viesť kurzy veriacim, ktorí sú ľudsky, teologicky a spirituálne zorientovaní tak, aby boli schopní porozumieť si s kandidátmi na manželstvo, alebo bude preferovať ľudí orientovaných tradicionalisticky až fundamentalisticky, prípadne naivno-romanticky. Povinnou skúškou na pripustenie za učiteľa kurzu by mohla byť skúška z porozumenia dokumentu Amoris laetitia.

5.

Poslednou (v realite však asi prvou) bude otázka termínová: Ako si kandidáti cirkevného sobáša dokážu v primeranom čase zariadiť účasť na stretnutiach? Predpokladajme, že pre zamestnaných (často v rôznych pracovných cykloch) a pre rodičov s deťmi (nie je ich málo) to bude veľmi náročné. Na druhej strane, ak majú farári dodržať poradie a počet tém, budú tlačení k tomu, aby stanovili striktné termíny, povedzme raz do mesiaca od januára do septembra alebo raz za týždeň počas deviatich týždňov, pričom je úplne nemožné, aby kandidáti sobáša s rôznymi povinnosťami dokázali si nájsť opakovane čas na stretnutie napríklad vždy v pondelok o 17.00 alebo 19.00 na príslušnej fare.

Nápomocná je skúsenosť z UPC (Univerzitného pastoračného centra) v Bratislave. Ani mladí ľudia, zväčša vysokoškoláci, prípadne tesne po skončení štúdií, si nedokázali opakovane nájsť čas na pravidelný termín. To viedlo k tomu, že sa zaviedol jeden prípravný víkend (celá sobota + nedeľa dopoludnia). Na ten si kandidáti dokázali nájsť čas. Nevýhodou je, že kňaz a katechéti nesprevádzajú záujemcov o manželstvo dlhší čas a že ide o masovú akciu, keď na stretnutí je sto i dvesto ľudí. Z tohto pohľadu menej stretnutí počas pol či štvrťroka, ale osobnejších, intenzívnejších a priateľskejších, je užitočnejšie ako striktné dodržanie nejakého predpísaného postupu. V praxi to skonči asi tak, že kandidátov budú farári posielať do nejakých prípravných stredísk (kde bude podobná ponuka ako v UPC). Tam by malo byť prvou podmienkou, aby za zodpovedné osoby neboli prijatí ľudia, čo majú ducha „farizejov a zákonníkov“. Ako viem od pátrov verbistov z UPC, ako prví sa im za spolupracovníkov hlásili ľudia práve takejto mentality. Kňaz sa poteší, že niekto z laikov má záujem o spoluprácu, ak sa ale včas nezorientuje (alebo mu na tom nezáleží), možno už len rátať následné ťažko napraviteľné škody. Z vlastnej skúsenosti viem, koľkokrát som s každým záujemcom musel opakovane telefonovať, esemeskovať a mailovať, kým sme si našli vzájomne vhodný termín. Ústretovosť v tomto ohľade však tiež patrí k ohlasovaniu evanjelia. Priateľstvo a radosť počas prípravy je na nezaplatenie. Ony štartujú možno zabudnutú vieru a vzťah s cirkvou i otvorenosť pre oslovenie.

6.

Osobne som v minulosti odporúčal najskôr zistiť, kto sa osvedčil v príprave mladých ľudí na manželstvo, vyhodnotiť, kde sú dobré skúsenosti, či máme kňazov, psychológov a skúsených manželov schopných prihovoriť sa snúbencom a manželom v období ich eufórie i prípadnej krízy. Pomocou týchto ľudí mohli následne vzniknúť poradenské cirkevné centrá, ktoré by si urobili dobré meno a boli vyhľadávané ľuďmi. S týmito centrami by mohli spolupracovať jednotlivé farnosti. Koľkokrát a ako často by sa mali udiať jednotlivé stretnutia počas bezprostrednej prípravy na manželstvo – to je praktická otázka, na ktorú si vedia najlepšie odpovedať priami aktéri, a to podľa svojich termínových, sociálnych a duchovných možností. V takýchto centrách, kam by sa nechodilo len povinne pred sobášom, ale boli by navštevované ľuďmi v dospievaní i staršími manželmi, by sa mohla diať pastorácia cirkvi v špecifickej oblasti vzťahov, rodiny, manželstva, sexuality. Opäť za vyššie splnených predpokladov, aby vedúcimi týchto poradenských centier boli ľudia pastoračne schopní, teologicky a psychologicky na úrovni doby, nie fundamentalisti, farizeji, moralisti a zákonníci.

Kódex cirkevného práva sa o príprave na manželstvo zmieňuje v kán. 1063, pričom sa spomínajú duchovní pastieri ako tí, ktorí sa majú postarať o to, aby „vlastné cirkevné spoločenstvo“ poskytovalo pomoc v príprave. Možno predpokladať, že za také spoločenstvo sa pokladá rodina, miestna veriaca komunita, farnosť. Teda nie iba kňaz, ani nejakí experti bez bližšieho vzťahu k snúbencom. Osobná (priama) príprava na manželstvo sa v CIC nijako presnejšie neurčuje. Zvlášť by sa nemala podceniť požiadavka kódexu, aby pomoc v príprave poskytovalo „vlastné cirkevné spoločenstvo“, inak príprava dostane podobu byrokratického zaobchádzania s kandidátmi, navyše v anonymnom prostredí a s otáznym myšlienkovým pozadím. Výsledkom by neboli lepšie manželstvá, ale jednoducho menej cirkevne požehnaných manželstiev.