Trpezlivosť má hranice, láska nie

V každom veľkodušnom odpustení je zjavné, že logika „oko za oko“ je zlomená. V tomto zmysle môžeme hovoriť o asymetrii odpustenia. Odpúšťajúci sa vzdá svojho nároku voči nespravodlivo konajúcemu a „zničí dlžobný úpis“. Nejde len o vymazanie dlžobného konta, takzvané očistenie pamäti, ale aj o pozitívny postoj voči nespravodlivo konajúcemu. Namiesto toho, aby na spôsobené objektívne zlo odpovedal iným zlom, odpúšťajúci sa povznesie nad svojou spornou vôľou a zlo porazí dobrom. Odpustenie nie je kapitulácia pred zlom, ale jeho spoznanie a odmietnutie. (Mariano Crespo, Odpustenie, UNI Navarra.)

Je zle, keď sa ľudia vadia. Nezahojiteľná ale môže byť situácia, keď jeden z nich vzťah skončí a toho, ktorý ten vzťah chce zachrániť, navždy odmietne. Nechce ho vypočuť, nerešpektuje jeho ochotu zmieriť sa, nechce si vypočuť ani jeho priateľov, jednoducho povie: Ja som s tebou skončil, nič viac s tebou nechcem mať, strať sa mi z očí. To je ako niekoho poslať na smrť! Smrť znamená koniec všetkých vzťahov, totálne odmlčanie. Voči takejto izolácii aj sám Boh stojí pred neprekonateľnou hranicou.

Prorok Jeremiáš sa vo svojich tvrdých slovách pripája k prorockému prúdu, pre ktorý podstatou náboženstva nie je bohoslužba, ale vernosť Bohu. Inými slovami to nedávno povedal pápež František: Nie všetci, čo navštevujú bohoslužby, prídu do neba. Kto chce, aby sa mu vodilo dobre, nemá žiť podľa svojich rozmarov so zatvrdnutým srdcom, hľadieť stále naspäť a nie dopredu. Od Adama a Evy podnes ľud zrádzal Božiu lásku. Boh odpúšťa, je trpezlivý, odpúšťa, stále odpúšťa, Abrahámovi aj kráľom Dávidovi aj Šalamúnovi odpustil a obnovil zmluvu. Ľud zrádza Božiu lásku naďalej, vraždí prorokov a zavraždí aj Syna. Boh odpúšťa, hľadá, čaká, teší sa, keď sa márnotratný syn vráti domov. Je dobre, keď pozorne počúvame proroka Jeremiáša a nezatvrdíme sa, aby sme neboli horší ako naši otcovia, ktorí nechceli počúvať svojho Boha a nechceli prijať jeho poučenia. Či naozaj už zahynula vernosť, naozaj ju už nepočuť z našich úst (Jer 7,28b), pýta sa prorok. Ak kresťan nedokáže počúvať Božie slovo a podľa neho žiť, ak nedokáže odpustiť, nemôže sa volať kresťanom. Ako ľahko zabúdame, že aj na bohoslužbe sme sa zišli v mene toho, ktorý z kríža odpustil svojim vrahom.

Pápež František v Evangelii Gaudium píše: Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho, pretože „nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán“. Toho, kto je ochotný riskovať, Pán nesklame, a keď niekto čo len malým krôčikom vykročí ku Kristovi, zistí, že on ho už očakával s otvoreným náručím. Toto je ten okamih, keď Kristovi treba povedať: „Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia.“ Je nám len na osoh vrátiť sa k nemu, keď sme stratení. Ešte raz to musím zdôrazniť: Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním; to sa skôr my unavíme prosením o jeho milosrdenstvo. Ten, kto nás pozval odpúšťať „sedemdesiatsedemkrát“ (Mt 18, 22), dáva nám príklad: On sám odpúšťa sedemdesiatsedemkrát. Znovu a znovu sa vracia, aby si nás naložil na plecia. Nik nám nebude môcť zobrať dôstojnosť, ktorú nám dáva táto nekonečná, neustála láska. On nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť radosť. Neutekajme od Kristovho vzkriesenia, nepokladajme sa za porazených, nech už sa stane čokoľvek. Veď nič nie je mocnejšie ako jeho život, ktorý nás ženie vpred. (EG, Úvod, čl. 3.)

Zamyslime sa aj nad slovami evanjelia: Každé kráľovstvo rozvadené, vnútorne rozdelené spustne (Lk 11,17). Alebo: Žite jeden s druhým v pokoji (Lk 9,42); Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im (Mt 7,12). Možno si uvedomíme, ako ďaleko sme od Kristovho Ducha, hoci sa voláme kresťania.

Prijať človeka, s ktorým si nerozumiem, je ťažké. Najprv musím mať pod nohami základ, na ktorom môžem pevne stáť. Tento základ je Ježiš Kristus. Čo kázal, sám žil. Nikdy žiadneho človeka neodmietol. Nespravodlivosť, ktorá sa nám stala, zostane v pamäti. Nemôžeme ju vymazať ako z počítača. Človek nie je počítač, je živá bytosť. Spomienky sa nedajú v mozgu zničiť, ani chemicky ani operáciou. Čo nemôžem zabudnúť, môžem odpustiť. Odpustenie nie je žiadna naivnosť, ani ľahostajnosť. To by bol únik z reálneho života. Odpustenie je odvážny akt dospelého človeka, ktorý je presvedčený, že je lepšie neprávosť zniesť ako ju robiť, je lepšie neodplácať sa zlom za zlo. Odpustenie je slobodný akt. Kto odpustí, nenechá sa nakaziť zlom druhého. Odpustenie musí byť konkrétne. Len obeť môže odpustiť katovi. Odpustenie, ktoré Ježiš daruje svojim mučiteľom, je konkrétne. Nenávistná vôľa môže byť prekonaná len odpustením. Odpustenie dokáže vytvoriť nový vzťah a otvoriť novú budúcnosť. Preto odpusťme a druhému pomôžme z jeho izolácie.

Nikto nie je dokonalý. Prečo sa ma pýtaš na dobré. Len jeden je dobrý, Boh (Mt 19,17), povedal Ježiš bohatému mladíkovi. On chce, aby sme sa milovali, ako nás on miluje. Čo Ježiš kázal, sám žil. Každé kráľovstvo rozvadené, vnútorne rozdelené spustne a dom na dom sa zrúti; aj rodina, spoločenstvo, cirkev tiež. Kto nie je so mnou, je proti mne, kto nezhromažďuje, rozdeľuje (Lk 11,23).

Nezdá sa aj vám, že tí, čo sa nevadia, majú sa lepšie a majú aj viac zo života?