Aplikácia 8. kapitoly "Amoris laetitia" odobrená pápežom Františkom

Aj keď táto otázka riešená v 8. kapitole exhortácie Amoris laetitia, nie je stredobodom ani jedinou otázkou, ktorou sa exhortácia zaoberá, pritiahla veľkú pozornosť médií. Niektorí sa poponáhľali so svojským výkladom, že exhortácia v tomto ohľade neprináša nič nové v porovnaní s predošlou disciplínou. Prináša teda, či neprináša?

Odpovedal sám pápež František počas letu z ostrova Lesbos 16. apríla 2016: Mohol by som povedať ‚áno’, a bodka. Bola by to však primalá odpoveď. Všetkým odporúčam, aby si prečítali prezentáciu, ktorú urobil kardinál Schönborn, ktorý je veľký teológ.[1]

5. septembra 2016 sa pápež František vyjadril ohľadom aplikovania 8. kapitoly Amoris laetita do cirkevnej praxe. Slovami: Tento text dokonale (cabalmente) vyjadruje zmysel 8. kapitoly Amoris laetitia. Nejestvujú iné výklady, odobril Základné kritéria pre aplikáciu 8. kapitoly Amoris laetitia, ktoré v ten istý deň, 5. septembra 2016, rozoslali svojim kňazom biskupi jedenástich diecéz Pastoračného regiónu Buenos Aires[2].

Zastavíme sa iba pri 8. kapitole, keďže odkazuje na „smernice biskupa“ (300) – poznamenávajú biskupi regiónu Buenos Aires vo svojom liste a kňazom predkladajú tieto smernice:

1) Predovšetkým chceme pripomenúť, že nie je vhodné hovoriť o „dovolení“ pre pristupovanie k sviatostiam, ale o procese rozlišovania sprevádzaného pastierom. Toto rozlišovanie je „osobné a pastoračné“ (300).

2) Na tejto ceste pastier má dať dôraz na podstatné ohlasovanie, kerygmu, ktorá stimuluje k osobnému stretnutiu či jeho obnove so živým Ježišom Kristom (porov. 58).

3) Pastoračné sprevádzanie je precvičovaním „via caritatis“ (cesty lásky). Je pozvaním ísť „Ježišovou cestou: cestou milosrdenstva a včleňovania“ (296). Táto cesta volá po pastoračnej láske kňaza, ktorý prijíma penitenta, pozorne ho počúva a ukazuje mu materskú tvár Cirkvi a súčasne prijíma jeho priamy úmysel a jeho úprimné predsavzatie umiestniť svoj život do svetla evanjelia a konať skutky lásky (porov. 306).

4) Táto cesta nekončí nevyhnutne pristupovaním k sviatostiam, ale môže sa orientovať tiež k iným formám včleňovania do života Cirkvi: väčšia prítomnosť v spoločenstve, účasť v modlitbových alebo meditačných skupinách, záväzok v nejakej cirkevnej službe atď. (porov. 299).

5) Keď to konkrétne okolnosti dvojice robia uskutočniteľným, osobitne keď sú obaja kresťanmi s cestou viery, môže sa navrhnúť záväzok žiť v zdržanlivosti. Amoris laetitia neignoruje ťažkosti tejto eventuality (porov. poznámka 329) a necháva otvorenú možnosť pristupovania k sviatosti zmierenia, keď sa zlyháva v tomto zámere (porov. poznámku 364, podľa učenia sv. Jána Pavla II. v liste kardinálovi W. Baumovi z 22. 3. 1996).

6) V iných situáciách, ktoré sú zložitejšie a keď sa nedalo získať vyhlásenie o nulite, spomenutá eventualita môže byť naozaj neuskutočniteľná. Napriek tomu je jednako možná cesta rozlišovania. Ak sa dospeje k poznaniu, že v danom prípade jestvujú osobné ohraničenia, ktoré oslabujú zodpovednosť a vinu (porov. 301-302), zvlášť ak sa osoba domnieva, že by upadla do ďalšej chyby škodiac deťom nového zväzku, Amoris laetitia otvára možnosť pristupovania k sviatostiam zmierenia a eucharistie (porov. poznámka 336 a 351). Tie zas vystroja osobu napredovať a takto dozrievať i rásť v sile milosti.

7) Treba sa však vyhnúť tomu, aby sa táto možnosť chápala ako bezuzdné pristupovanie k sviatostiam alebo ako opodstatnené hocakou situáciou. To, čo sa predkladá, je rozlišovanie, ktoré primerane rozlišuje každý prípad. Napríklad osobitnú pozornosť vyžaduje „nový zväzok uzatvorený krátko po rozvode“ alebo „situácia niekoho, kto opakovane zlyhal vo svojich rodinných povinnostiach“ (298). Alebo, ešte, keď ide o istý druh apológie alebo vystatovania sa vzhľadom na vlastnú situáciu „akoby bola súčasťou kresťanského ideálu“ (297). V týchto ťažších prípadoch majú pastieri sprevádzať osoby s trpezlivosťou hľadajúc nejakú cestu včlenenia (porov. 297, 299).

8) Vždy je dôležité orientovať osoby, aby sa vo svedomí postavili pred Boha a pre tento cieľ je užitočné „spytovanie svedomia“, ktoré predkladá Amoris laetitia 300, zvlášť vzhľadom na to „ako sa správali k deťom“ alebo k opustenému partnerovi. Ak jestvujú nevyriešené nespravodlivosti, pristupovanie k sviatostiam je osobitne škandalózne.

9) Môže byť vhodné, že eventuálne pristupovanie k sviatostiam sa uskutoční rezervovaným spôsobom, predovšetkým keď sa dajú predvídať konfliktné situácie. Zároveň však netreba ustať sprevádzať komunitu, aby rástla v duchu pochopenia a prijatia bez toho, aby to implikovalo vytváranie zmätku vzhľadom na učenie Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva. Komunita je nástroj milosrdenstva, ktoré je „nezaslúžené, bezpodmienečné a zdarma“ (297).

10) Rozlišovanie nekončí, pretože „je dynamické a musí vždy zostať otvorené pre nové etapy rastu a nové rozhodnutia, ktoré ideál umožnia uskutočniť plnším spôsobom“ (303), podľa „zákona postupnosti“ (295) a dôverujúc v pomoc milosti.

Sme predovšetkým pastieri. Preto si chceme osvojiť tieto slová pápeža: „Pozývam pastierov, aby načúvali s láskou a pokojom, s úprimnou túžbou vstúpiť do srdca drámy týchto osôb a pochopiť ich uhol pohľadu, aby im pomohli lepšie žiť a spoznať ich miesto v Cirkvi“ (312).

Cieľom tohto listu biskupov Pastoračného regiónu Buenos Aires bolo poskytnúť ich kňazom najzákladnejšie kritériá ohľadom aplikovania 8. kapitoly exhortácie Amoris laetitia, no vďaka odobreniu pápežom Františkom sa význam dokumentu zmenil z "regionálneho na planetárny" - poznamenáva agentúra SIR (13. 9. 2016).[3]

Svätý otec vo svojom liste pripomína, že Amoris laetitia je ovocím práce a modlitby celej Cirkvi so sprostredkovaním dvoch synod a pápeža.

Washingtonský kardinál Donald William Wuerl reagoval na hlasy spochybňujúce exhortáciu Amoris laetitia zdôraznením, že sme absolvovali dvojročný proces a ten vyústil do dokumentu, ktorý je jasne dokumentom konsenzu a je jasne zakorenený v tradícii Cirkvi. Kardinál tiež parafrázoval riadky Lumen Gentium: Biskupi spolu s Petrom, a nikdy bez neho, sú zodpovední za Cirkev (National Catholic Reporter 4. 10. 2016).[4]

Podobne sa vyjadril novo menovaný kardinál Kevin Joseph Farrell, prefekt Dikastéria pre laikov, rodinu a život: Úprimne nechápem ako a prečo sa niektorým biskupom zdá, že musia preinterpretovať tento dokument ... Ozaj si myslíme, že Duch Svätý nebol na prvej synode? Myslíme si, že nebol na druhej synode? Myslíme si, že neinšpiroval Svätého Otca Pápeža Františka, keď písal tento dokument? V tomto potrebujeme byť dôslední. Ja pevne verím, že toto je učenie Cirkvi. Toto je pastoračný dokument, ktorý nám hovorí ako máme postupovať. Verím, že ho máme zobrať tak ako je (National Catholic Reporter 14. 10. 2016).[5]

Ďalší novo menovaný kardinál, Blase Joseph Cupich, arcibiskup Chicaga, dostal otázku: Niekto hovorí, že nič sa nezmenilo (s Amoris laetitia pre rozvedených a znovuzosobášených), niekto zas hovorí, že dačo sa zmenilo. Aká je vaša pozícia v tomto ohľade? Kardinál odpovedá: Moja pozícia je tá istá ako pozícia Pápeža Františka, ktorý dal najavo, že správny výklad Amoris laetitia ponúkol kardinál Christoph Schönborn. A ešte argentínski biskupi, o ktorých výklade Pápež povedal, že netreba ďalší. Keď teda chce niekto vedieť, čo si myslím, musí siahnuť po týchto zdrojoch.[6]