Znovu obnoviť človeka so srdcom a rozumom

Keď 3. mája 1987 môj spolubrat P. Rupert Mayer SJ, ktorého spomienku dnes slávime, bol na mníchovskom olympijskom štadióne pápežom Jánom Pavlom II. blahorečený, bol som na hracej ploche pri oltári, a do sveta sa nieslo posolstvo neotrasného svedka viery: „Bez Boha to nejde!“. P. Rupert Mayer SJ, nemecký jezuita, sa narodil v Stuttgarte v roku 1876. Za kňaza bol vysvätený v roku 1899 a rok na to vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Pracoval ako ľudový misionár. V prvej svetovej vojne bol duchovným na fronte. V decembri 1916, v Rumunsku, bol ťažko zranený a amputovali mu pravú nohu.

Keď sa vrátil do Mníchova, viedol Mariánsku kongregáciu, ktorej počet členov z 2500 zakrátko stúpol na 8000. P. Rupert Mayer SJ bol považovaný za 15. pomocníka v núdzi. Spovedník, poradca, veľký kazateľ. Mníchovským arcibiskupom bol poverený aj starostlivosťou o cudzích robotníkov, s ktorými na železničnej stanici slávil eucharistiu. Navštevoval zhromaždenia fašizoidných národných socialistov aj komunistov, v kázňach potom vysvetľoval ich hrozné dôsledky a ohlasoval základy katolíckej viery. V roku 1935 bol po prvýkrát ohrozovaný. Právo kázať si nenechal vziať. Napriek tomu bol už v tom roku šesť mesiacov väznený, druhýkrát v roku 1938 a v roku 1939 tretíkrát, šesť týždňov v mníchovskom väzení gestapa, potom v KZ. Nacisti nechceli mučeníka, internovali ho do skončenia Druhej svetovej vojny v benediktínskom opátstve Ettal.

11. mája 1945 sa vracia do Mníchova, kde 1. novembra 1945 v kaplnke jezuitského kostola sv. Michala, počas slávenia svätej omše dostal porážku a pri oltári zomrel, opretý o oltár a drevenú protézu... Ľud zhromaždený v kaplnke volal: Toho ani smrť nepoloží. O tom, čo precítil v gestapáckej väznici napísal: Keď pribuchli dvere väzenskej cely, a ja sám som tam stál, kde som už strávil toľko hodín, do očí sa mi tlačili slzy, avšak boli to slzy radosti, že som bol hodný len kvôli môjmu povolaniu byť väznený a ísť oproti neznámej budúcnosti.

V strede utrpenia zostáva plný radosti. Prečo? Lebo žije úplne s Bohom. Keby to len ľudia dokázali pochopiť, bolo by omnoho viac šťastnejších na zemi. V januári 1940 z koncentračného tábora píše matke. Teraz už naozaj nemám nič a nikoho viac okrem milého Boha. A to je dosť. To je viac ako dosť. Keby to len ľudia dokázali pochopiť, bolo by omnoho viac šťastnejších na zemi. V týchto jednoduchých slovách, ktoré uväznený syn píše svojej matke, cítiť, čo bolo tajomstvom života blahoslaveného jezuitu, P. Ruperta Mayera SJ. Spojenie s Bohom. Boh pre neho bolo stred, z tohto stredu stvárňoval svoj život. Preto bol radostný, spokojný, dobrý človek. Pretože jeho radosť bola hlboko zakorenená v Bohu, obstála aj vo všetkom jeho utrpení, keď znášal nespravodlivosť.

Keď už hrozila Druhá svetová vojna, napísal: Národy Európy sa prakticky stále viac a viac odvracajú od Boha. A ľudia zreteľne vidia, do akej slepej uličky sa dostali. Človek naozaj nevidí ako ďalej. Kto má oči, dobre vidí, že to bez Boha nejde... Dnešný čas je veľmi vážnym napomenutím pre ľudí zeme, aby sa vrátili k Bohu, na ktorého teoreticky aj prakticky zabudli. Bez Boha to nejde. Túžba po bohatstve, sláve a moci, po úspechu, v bezohľadnom hnaní sa po uznaní, ako aj bezbožné politické režimy viedli k strašnej Druhej svetovej vojne. To bol výsledok bezbožnej moci. Ľudské srdce je vo svojej hĺbke a šírke príliš veľké, len Boh ho môže celkom naplniť. Obnovme znovu človeka so srdcom a rozumom.