Spolupracujúca cirkev / Povzbudenia z Južnej Ameriky

Pojmom „spolupracujúca cirkev“ myslím cirkev, v ktorej je normálne, že dôležité rozhodnutia týkajúce sa všetkých, rodia sa (pokiaľ sa len dá) z dialógu so všetkými, z počúvania všetkých a z možnosti všetkých nejakým spôsobom zúčastniť sa na samotnom rozhodovaní. Spôsoby či postupy, ktorými sa dá so zainteresovanými ľuďmi komunikovať (ako vieme z histórie i zo súčasnosti), môžu byť rôzne. Pápež František od počiatku svojho pontifikátu prejavuje vôľu zatiahnuť do spolurozhodovania v cirkvi čo najširší okruh ľudí. Tak zriadil kolégium ôsmich kardinálov, s ktorými sa pravidelne radí a ktorí zastupujú všetky kontinenty, alebo pred synodami o rodine v rokoch 2014 a 2015 pomocou celosvetovej ankety pokúsil sa zatiahnuť do hľadania východísk a formulovania uzáverov k problematike rodín a manželstiev všetkých katolíkov i ďalších ľudí dobrej vôle.

1.

Za ideou spolupracujúcej cirkvi je teológia opierajúca sa o konštitúcie a dekréty II. vatikánskeho koncilu, pričom treba myslieť najmä na ideu cirkvi ako Božieho ľudu. Tejto téme sa zvlášť venuje II. kapitola koncilovej konštitúcie Lumen gentium (LG). Približne od roku 1985 sa však z viacerých príčin poňatie cirkvi ako Božieho ľudu z cirkevného diskurzu prakticky vytratilo. Pápež František sa výslovne hlási k tomuto poňatiu cirkvi, keď v exhortácii Evangelii Gaudium (EG) v čl. 119 odvoláva sa na LG čl. 12, kde sa hovorí, že ľud je subjektom konania cirkvi a cirkev je ľud Boží na ceste dejinami.

Carlos M. Galli, profesor teológie z Buenos Aires[1], poukazuje na skutočnosť, že vďaka Františkovi sa téma Božieho ľudu vracia do uprednostnenej pozície, do ktorej ju vyzdvihol II. vatikánsky koncil, a s ňou aj súvisiaca reforma cirkvi v „hlave a údoch“, ako aj ďalšie koncilom prejednávané otázky, ktoré s témou cirkvi ako Božieho ľudu úzko súvisia: sensus fidei (zmysel pre vieru a neomylnosť vo viere) všetkých veriacich, autorita miestnych cirkví, kolegiálne a synodálne usporiadanie cirkevných štruktúr, ekumenický a medzináboženský dialóg, trvalá misia na perifériách sveta, pozícia chudobných v cirkvi, obnovený pohľad na rodinu ako domácu cirkev, teológia ako prorocká úloha cirkvi, boj proti klerikalizmu a centralizmu, bratstvo medzi vysvätenými nositeľmi úradu a veriacimi (mužmi i ženami).[2]

Na Slovensku patrí k najväčším bolestiam cirkvi, že ľudia (kňazi bez vyššej funkcie, laici) majú skúsenosť, že o ich názor sa biskupi (farári) zaujímajú len výberovo a parciálne, takže dôležité rozhodnutia (duchovné, právne, ekonomické) sa málokedy rodia zo skutočnej komunikácie s bázou cirkvi, s Božím ľudom. Niekedy sa zdá, že túto situáciu je temer nemožné zmeniť, akoby na Slovensku mali navždy platiť staré „múdrosti“ ako: „psí hlas do neba nejde“ alebo „cisár ďaleko, Pán Boh vysoko“ a pod.

Južná Amerika sa tiež môže zdať ďaleko a príliš inde nato, aby sme odtiaľ čakali nejakú inšpiráciu. Predsa, mnohé zmeny, o ktorých sa v Európe len hovorí, sú v Južnej Amerike dávno skutočnosťou. Jorge Bergoglio pred začatím konkláve v kardinálskom kolégiu povedal: Cirkev je vyzvaná, aby vyšla zo seba. Jestvujú dva obrazy cirkvi – cirkev ohlasujúca, ktorá vychádza zo seba, a cirkev mondénna, ktorá žije v sebe, zo seba a pre seba. Kardináli vtedy pochopili, že sa im tu nepredkladá nejaká samozrejmosť, ale kontrast k súčasnej podobe cirkvi. A s dôverou, že Bergoglio má na to, aby tento program zrealizoval, zvolili ho za pápeža. Z Bergoglia hovorí skúsenosť latinskoamerickej cirkvi: Treba ísť za ľuďmi; inak sa cirkev s ľuďmi dneška vôbec nestretne.[3]

2.

Biskup Luis Flávio Cappio[4] je františkán a biskupom je v diecéze Barra v brazílskom štáte Bahia. Keď sa ho pýtali, kde vidí najväčšiu potrebu reformy, odpovedal: František to vyslovil hneď po svojej voľbe – „pastier musí páchnuť po ovciach“. Teda východiskovým bodom reformy cirkvi musí byť snaha o väčšiu blízkosť k ľuďom. Z pohľadu Latinskej Ameriky František odporúča celej cirkvi zmenu perspektívy. Čiže uvedomiť si a prijať to, že základom našej cirkvi sú bázové obce, jednoduché spoločenstvá veriacich. Teda cirkev musí svoje štruktúry budovať nie umelo „zvrchu“, ale zdola, od bázy, kde sa ľudia reálne nachádzajú. Zároveň, hovorí biskup Cappio, všetky reformy musia zohľadňovať sociálnu situáciu ľudí. Napríklad v Latinskej Amerike ide o otázku, komu bude patriť pôda a prístup k vode. Cirkev sa musí v týchto témach angažovať. (V našich podmienkach by sa cirkev mohla napr. viac angažovať za spravodlivý, solidárny a ekologický štát.) 

Cappio zdôrazňuje dôležitosť starosti o chudobných. Nejde však len o charitu. Cirkev musí dať najavo, s kým sa priatelí: či s bohatými alebo chudobnými. Svet túži po jednoduchej, skromnej a milosrdnej cirkvi, hovorí Cappio. Na margo situácie cirkvi v Európe Cappio hovorí, že cirkev je tu príliš blízko moci, preto nie je niečím, k čomu by ľudia vzťahovali svoj život. Cirkev pre ľudí málo reprezentuje evanjelium; v Európe predstavuje ešte stále skôr moc a bohatstvo. Biskupi, ako reprezentanti cirkvi, musia žiť chudobne, jednoducho, nemocensky, inak nemôžu prezentovať Krista. Cirkev (biskup, kňaz) nemôže mať autoritu na základe moci, ale len na tom základe, že koná ako Samaritán.

V západnej Európe sa narieka nad nedostatkom kňazov. Biskup Cappio má 1000 farností a 15 kňazov. Kňazi sú vo svojej práci úplne odkázaní na laikov, zvlášť na ženy. Cirkev len tam robí pokroky, kde laikov dáva do popredia, pripomína Cappio. Preto sa cirkev v Latinskej Amerike snaží dať aj laikom, nielen kňazom, kvalitné teologické a pastoračné vzdelanie. Keď na tisíc farností máte 15 kňazov, musíte samozrejme preniesť kompetencie na laikov... V Európe sa príliš často autorita chápe najmä formálne, preto sa diskutuje o tom, čo je možné dovoliť robiť laikom a čo nie, a občas sa pripomína, že posledné slovo má biskup a kňaz. V skutočnosti majú autoritu tí, ktorí slúžia ľuďom a sú im nablízku, konštatuje Cappio.

3.

Biskup Erwin Kräutler je pôvodom Rakúšan a prežil asi 50 rokov v Brazílii. V knihe, ktorú nedávno vydal[5], sa vyznáva, že svoju úlohu biskupa vykonával vždy tak, že počúval ľudí, ľud Boží. Koncilový dokument Lumen gentium nehovorí najprv o hierarchii, ale o Božom ľude, pripomína. Kräutler si z toho odvodil pre prax, že nikdy nepísal tzv. pastierske listy adresované zhora nadol, ale každých 5 rokov zvolával zhromaždenia diecézy, ktorá mala na rieke Xingu asi 800 farností, a tam sa hovorilo a hlasovalo o všetkých dôležitých otázkach. Výsledok potom biskup posielal do všetkých farností ako záväznú spoločnú dohodu.

Kräutler hovorí, že vždy postupoval podľa zásady: vidieť – hodnotiť – konať. On ako biskup nikdy o ničom nerozhodol prv, akoby zistil, ako ľudia žijú a čo si myslia. Tiež je podľa Kräutlera dôležité, aby sa cirkev nezaoberala len vlastnými problémami, ale aj vážnymi politickými, ekonomickými a ekologickými témami.

Úlohou biskupa je dávať ľudí dokopy, prepájať ich. Biskup musí svojim spolupracovníkom dôverovať a mať odvahu, aby sa vedel poradiť. Lebo, čo je úloha biskupa? Vedieť o tých, ktorí sú v núdzi, otvoriť im srdce, a podať im ruku. A nestarať sa len o čisto náboženské záležitosti, povie E. Kräutler.[6]

K tzv. „horúcim“ témam cirkvi, ktorých sa mnohí boja dotýkať, zaraďuje Kräutler otázku celibátu a svätenia žien. Niektorí sa týmto témam vyhýbajú s vysvetlením, že nejde o jadro evanjelia. Evanjelium a praktické záležitosti pastorácie však nemožno klásť proti sebe. V diecéze na Xingu sú farnosti, v ktorých sa eucharistia slávi len dva alebo tri razy v roku. Kräutler pripomenie, že problém nie je v tom, že miestni ľudia by neboli spokojní s bohoslužbou slova a s kázňami, ktoré si pripravia každú nedeľu. Problém je v tom, že týchto ľudí sme vlastne odnaučili potrebovať eucharistiu.

II. vatikánsky koncil vyzdvihol slávenie eucharistie ako stredobod kresťanského spoločenstva (Presbyterorum Ordinis čl. 6[7]). Pápež Ján Pavol II. v encyklike Dies Domini zdôraznil, že pre každého veriaceho má základný význam účasť na nedeľnom slávení eucharistie, aby bol takto človek živený Božím slovom a eucharistickým chlebom (DD čl. 81). Kräutler pokladá situáciu farností Južnej Ameriky temer za „do neba volajúcu nespravodlivosť“, ak sa im upiera možnosť sláviť eucharistiu len preto, lebo nemajú dosť kňazov žijúcich v celibáte. Medzičasom už Brazílska biskupská konferencia pripravuje návrhy na riešenie. Kräutler očakáva riešenia, ktoré budú najprv lokálne. V jeho diecéze na Xingu pôsobilo v 800 farnostiach asi 30 kňazov, mnohí sú starší ako 70 rokov.

Kräutler súčasne pripomína, že nejde len o áno alebo nie k celibátu. Ide o to, že slávenie eucharistie a potreby farností nemožno učiniť závislým na tom, či je celibátny muž k dispozícii alebo nie. Podľa Kräutlera sú Ježišove slová: Toto robte na moju pamiatku, príkazom, nielen nejakou dobrou radou. Vo farnostiach je mnoho žien a mužov, ktorí každú nedeľu pripravujú bohoslužby. Po primeranej príprave môžu byť vysvätení pre službu svojej obce. Iste, pripomína Kräutler, takéto rozhodnutie sa nemôže urobiť len na základe delegovania zdola. Kňazská služba sa neudeľuje delegovaním obcou, ale svätením, aby sa zdôraznilo, že ide o povolanie, o Božie oslovenie.

V Latinskej Amerike v mnohých oblastiach  by bolo riešením, že muži a ženy, ktorí už dnes vedú svoje farnosti, by boli pripustení k sväteniu. Kräutler odvážne rozmýšľa aj o ženách, lebo ony vedú asi dve tretiny farností v diecéze. Nemyslí si, že František by bol striktne proti, ale domnieva sa, že bude zvažovať, ako do riešenia tejto otázky zapojiť celú cirkev. K podstate evanjelia patrí, že sobota je tu pre človeka, nie človek pre sobotu (Mk 2,27). To značí, že s Ježišom treba vždy myslieť najprv na konkrétneho človeka. Ak niektoré tradičné zákazy a príkazy človeka obmedzujú namiesto toho, aby mu pomáhali žiť, treba ich zmeniť. O tom je napokon aj kán. 1752 CIC: Salus animarum suprema lex (spása duší je najvyšším zákonom).

Kresťania sú povolaní k tomu, aby sa postavili proti hriešnym štruktúram, dodáva Kräutler. Majú mať parrhesiu, teda odvahu riskovať, majú mať smelosť, nebojácnosť i trúfalosť a nezlomnosť. Je to protiklad toho, čo sa v Brazílii povie: em cima do muro (po našom: točí sa podľa vetra ako kohút na streche).[8]

[3] Porov. A. N. Dumont / J. Frank (Hg.), Wie kurieren wir die Kirche? / Katholisch sein im 21. Jh., Köln 2015, 121.

[4] Názory biskupa L. F. Cappia spracované podľa rozhovoru s ním, in: A. N. Dumont / J. Frank (Hg.), Wie kurieren wir die Kirche? / Katholisch sein im 21. Jh., 125-131.