Amoris laetitia - prezentácia kard. Ch. Schönborna

J. Em. kardinál CHRISTOPH SCHÖNBORN OP

Prezentácia apoštolskej posynodálnej exhortácie

Svätého Otca Františka "Amoris laetitia" - Radosť z lásky,

o láske v rodine

Aula Jána Pavla II. Tlačového strediska Svätej stolice,

piatok 8. apríla 2016

 Preklad: Jaroslav Rindoš

V tlači a na sociálnych sietiach sa objavuje veľa jednostranných či amatérskych komentárov na margo Amoris laetitia. Aj z tohto dôvodu sa mi zdalo vhodné dať do pozornosti prezentáciu toho najpovolanejšieho, J.Em. kardinála Christopha Schönborna OP. Pri preklade sledujem videonahrávku oficiálnej tlačovej konferencie vo Vatikáne (zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=I9k79PKhP3I) s prihliadnutím na text zverejnený na vatikánskych stránkach, hlavne kvôli doplneniu referencií. V prípade významových odchýlok v písanej forme oproti hovorenej (niektoré opytovacie vety namiesto oznamovacích) sa držím priamo usmernení o. kardinála Schönborna. Podnadpisy a zvýraznenia sú vlastné.

Skratky: AL (Amoris laetitia); EG (Evangelii gaudium); KBS (Konferencia biskupov Slovenska)

P. FEDERICO LOMBARDI SJ, riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice a hovorca Vatikánu, skôr ako odovzdal slovo kardinálovi Schönbornovi, poznamenal: "Všetkým je nám známa nielen jeho teologická a pastorálna skúsenosť, ale tiež úloha, ktorú mal počas púte týchto synod. Nie je teda náhodou, že bol pozvaný, aby nám poskytol podstatnú no hĺbkovú lektúru tohto dokumentu, jeho ducha... Ďakujeme, Eminencia, odovzdávam slovo."

KARDINÁL SCHÖNBORN:

Vďaka za záujem, ktorý vzbudzuje Amoris laetitia. Chcel by som vyjadriť radosť zo spôsobu, akým Pápež František hovorí o láske v rodine. Je to pre mňa nádherný text. Odvážim sa povedať, že neraz sú naše cirkevné dokumenty trochu ťažké na čítanie. Napriek dĺžke tohoto textu je jeho čítanie nádherné.

Zjednodušené delenie na "regulárnych" a "neregulárnych"

Skôr ako vstúpim do spisu, chcel by som povedať, z veľmi osobného dôvodu, prečo som ho čítal s toľkou radosťou, s vďačnosťou a stále so silnou emóciou. V cirkevnej debate o manželstve, o rodine je často tendencia, azda neuvedomená, uviesť diskusiu o tých dvoch skutočnostiach, o manželstve a o rodine, na dve koľaje. Na jednej strane sú manželstvá a rodiny, ktoré sú "namieste", ktoré zodpovedajú regule, kde všetko "ide dobre", všetko je "v poriadku". A potom sú situácie "neregulárne", ktoré predstavujú problém. Už samotný termín "neregulárne" naznačuje, že sa dá urobiť takéto odlíšenie s toľkou jasnosťou. Kto sa tak ocitne na strane "neregulárnych", musí spolunažívať so skutočnosťou, že "regulárni" sa nachádzajú na druhej strane. Ako je to ťažké pre tých, čo sami pochádzajú z „patchwork“ (zlátanej) rodiny, mi je to známe osobne, z dôvodu situácie mojej vlastnej rodiny. Reč Cirkvi tu môže raniť, môže spôsobiť pocit byť vylúčeným.

Všetci sme na ceste

Pápež František položil svoju exhortáciu pod vodiacu vetu. Ide o to integrovať všetkých (AL 297), lebo ide o podstatné pochopenie evanjelia. My všetci potrebujeme milosrdenstvo. "Kto z vás je bez hriechu nech hodí prvý kameň" (Jn 8,7). My všetci, odhliadnuc od manželstva, od rodinnej situácie, v ktorej sa nachádzame, všetci sme na ceste. Aj manželstvo, v ktorom všetko "ide dobre", je na ceste. Musí rásť, učiť sa, prekonávať nové etapy. Pozná hriech, zlyhanie, potrebuje zmierenie, odpustenie, nové začiatky. Toto všetko až do pokročilých rokov (porov. AL 297).

Vyzuť si sandále pred svätou zemou druhého

Pápež František dokázal hovoriť o všetkých týchto situáciách bez katalogizovania, bez kategorizovania, s oným pohľadom podstatnej žičlivosti, ktorý ma niečo do činenia so srdcom Boha, s očami Ježiša, ktoré nevylučujú nikoho (porov. AL 297), ktorý prijíma všetkých a všetkým dopraje "radosť evanjelia". Pre toto je čítanie Amoris laetitia tak potužujúce. Nik sa nemusí cítiť zavrhnutý, nik pohrdnutý. V tejto klíme prijatia reč o kresťanskej vízii manželstva a rodiny sa stáva pozvaním, povzbudením, radosťou z lásky, v ktorú môžeme veriť a ktorá nevylučuje nikoho, skutočne a úprimne, nikoho. Pre mňa je teda Amoris laetitia v prvom rade "jazykovou udalosťou", tak ako ňou už bola Evangelii gaudium. Niečo už bolo zmenené v cirkevnej reči. Táto zmena jazyka už bola postrehnuteľná počas synodálnej cesty medzi dvoma synodálnymi zasadaniami v októbri 2014 a v októbri 2015. Dá sa jasne rozoznať ako sa tón obohatil úctou. Ako sa jednoducho prijímali rozličné životné situácie bez toho, aby hneď boli odsúdené alebo zavrhnuté. V Amoris laetitia sa toto stalo kontinuálnym jazykovým tónom. Za tým samozrejme nie je iba jazyková voľba, ale hlboká úcta voči každej osobe, ku každému človekovi, ktorý nikdy nie je v prvom rade nejaký "problematický prípad" v nejakej "kategórii" ale nezameniteľná osoba so svojím príbehom, so svojou cestou s Bohom a k Bohu. V Evangelii gaudium pápež František povedal, že si máme vyzuť sandále pred svätou zemou druhého (EG 169). Tento základný prístup prechádza celou exhortáciou. Je tiež najhlbším motívom pre ďalšie dve kľúčové slová: "rozlišovať", "sprevádzať". Tieto slová neplatia iba pre "takzvané neregulárne situácie" - Pápež František podčiarkuje to „takzvané“ - ale platia pre všetkých ľudí, pre každé manželstvo, pre každú rodinu. Všetci sú vskutku na ceste a všetci potrebujú "rozlišovanie" a "sprevádzanie".

Prekonať umelé rozdelenie medzi "regulárnymi" a "neregulárnymi"

Moja veľká radosť z tohto dokumentu spočíva v tom, že koherentne prekonáva umelé, vonkajšie, jasné rozdelenie medzi "regulárnymi" a "neregulárnymi" a všetkých kladie pod spoločnú inštanciu evanjelia. Podľa slov sv. Pavla, Boh vskutku všetkých uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval (Rim 11,32).

Tento kontinuálny princíp "zahŕňania" robil a robí starosti, samozrejme, niektorým. Nehovorí sa tu v prospech relativizmu. Nestáva sa permisívnosťou toľko vzývané milosrdenstvo. Neexistuje viac jasnosť hraníc, ktoré nemožno prekročiť, situácií, ktoré sú objektívne definované ako neregulárne, hriešne. Táto apoštolská exhortácia nepreferuje istý laxizmus, nejaké „everything goes“ (všetko môže byť). Milosrdenstvo vlastné Ježišovi nie je však naproti tomu, často, milosrdenstvom prísnym, náročným.

Motivovať manželstvá a rodiny "také aké sú"

Aby som to vysvetlil. Pápež František nenecháva nijakú pochybnosť o svojich úmysloch a našej úlohe. Citujem ho: "Ako kresťania sa nemôžeme zrieknuť propagovania manželstva kvôli tomu, aby sme neprotirečili aktuálnej citlivosti, aby sme boli s módou, či kvôli pocitom menejcennosti zoči-voči morálnemu a ľudskému úpadku. Zbavovali by sme svet hodnôt, ktoré môžeme a máme ponúknuť. Isto sa nemôžeme zastaviť pri rétorickom odsudzovaní aktuálnych ziel akoby sme tým mohli niečo zmeniť. Nepomôže ani vsugerúvať si ukladať normy silou autority. Chce to zodpovednejšie a štedrejšie úsilie, ktoré spočíva v predstavovaní dôvodov a motivácií pre protežovanie manželstva a rodiny tak, aby osoby boli disponovanejšie odpovedať na milosť, ktorú im Boh ponúka" (AL 35).

Myslím, že tu je kľúčový bod: motivácia. Pápež František je pedagógom. Vie, že v kresťanskom výhľade manželstva a rodiny iba motivácia môže umožniť milovať. Pápež František je presvedčený, že kresťanská vízia manželstva a rodiny má aj dnes nezmenenú silu príťažlivosti. No vyžaduje "uzdravujúcu sebakritickú reakciu". Od nás (ukazovákom kardinál smeruje k svojej reverende), od Cirkvi. "Máme byť pokorní a realistickí, aby sme uznali, že niekedy náš spôsob predstavovania kresťanských presvedčení, spôsob zaobchádzania s ľuďmi napomohli vyprovokovať to, na čo sa dnes ponosujeme" (AL 36). "Predstavili sme teologický ideál manželstva, príliš abstraktný, takmer umelo vybudovaný, ďaleko od konkrétnych situácií a od efektívnych možností rodín takých aké sú – je na zdôraznenie – "takých aké sú". Táto prehnaná idealizácia, predovšetkým keď sme neprebudili dôveru v milosť, neumožnila, aby manželstvo bolo žiadanejšie a príťažlivejšie, ale všetko je naopak" (AL 36). Sebakritika je nevyhnutná.

Dovolím si pripomenúť jednu skúsenosť zo synody z minulého októbra. Čo viem, dva z trinástich „circoli minores“ ("menších krúžkov") začali svoju prácu rozprávaním každému z účastníkov o vlastnej rodinnej situácii. Čoskoro sa ukázalo, že takmer všetci biskupi a ďalší účastníci menších krúžkov boli konfrontovaní, v ich rodinách, s témami, starosťami, "neregulárnosťami", o ktorých my, na synode, sme rozprávali spôsobom trochu príliš abstraktným. Pápež František nás pozýva hovoriť o našich rodinách "takých aké sú". A teraz, tá veľkolepá záležitosť synodálnej púte a jej pokračovanie s Pápežom Františkom, tento triezvy realizmus o rodinách, "takých aké sú", nás vôbec nevzďaľuje od ideálu. Naopak: Pápež František dokáže, s prácou oboch synod, obrátiť na rodiny pozitívny pohľad, hlboko bohatý na nádej. No tento povzbudzujúci pohľad na rodiny si žiada tú "pastorálnu konverziu", o ktorej Evangelii gaudium hovorila takým oduševneným spôsobom. Nasledujúci text Amoris laetitia kopíruje veľké línie takejto "pastorálnej konverzie".

Sprevádzať rozlišovanie v dynamike

Dovolím si ho citovať: "Dlhú dobu sme si mysleli, že len naliehaním na otázky doktrinálne, bioetické a morálne, bez motivovania otvorenosti pre milosť, už sme dostatočne podporili rodiny, upevnili manželské zväzky a naplnili zmyslom ich spoločný život. Máme ťažkosť predstavovať manželstvo viac ako dynamickú púť rastu a realizácie, než ako ťarchu, čo treba znášať celý život. Ledva tiež dáme priestor svedomiu veriacich, ktorí toľko krát odpovedajú ako je to najviac možné evanjeliu uprostred svojich ohraničení a môžu posúvať dopredu svoje osobné rozlišovanie zoči-voči situáciam, v ktorých sa búrajú všetky schémy. Sme povolaní formovať svedomia, nie namýšľať si, že ich nahradime" (AL 37)

Dôverovať v svedomie

Pápež František hovorí o hlbokej dôvere v srdcia a v nostalgiu ľudí. Dobre to vyjadrujú jeho výklady o výchove. Odporúčam čítať tieto kapitoly o výchove. Vidí sa tu veľká jezuitská tradícia výchovy - hovorím to ako dominikán (úsmev) - k osobnej zodpovednosti. Pápež hovorí o dvoch opačných nebezpečenstvách: "laissez-faire" (nechať konať) a na druhej strane posadnutosť chcieť kontrolovať a ovládať všetko. Na jednej strane je pravda, že "rodina nemôže prestať byť miestom podpory, sprevádzania, vedenia... Vždy je potrebné bdenie. Opustenie nikdy nerobí dobre" (AL 260) - toto je "laissez-faire", výchova potierajúca autoritu.                                  

Na druhej strane, bdenie sa môže stať prehnané: "Posadnutosť nie je výchovná a nemožno mať kontrolu nad všetkými situáciami, v ktorých sa dieťa môže ocitnúť (...). Ak rodič je posadnutý zvedavosťou, kde je jeho dieťa a kontrolovaním každého jeho pohybu, bude sa len usilovať ovládať jeho priestor. Tým spôsobom ho nevychová, neposilní ho, nepripraví ho, aby čelil výzvam. To, o čo je prvoradý záujem, je zrodiť v dieťati, s veľkou láskou, procesy dozrievania jeho slobody, prípravy, integrálneho rastu, kultivovania autentickej autonómie" (AL 261). Nachádzam ako veľmi osvetľujúce dať do súvisu túto myšlienku o výchove s tými, ktoré sa týkajú pastorálnej praxe Cirkvi. Skutočne, práve v tomto zmysle Pápež František sa často vracia k dôvere vo svedomie veriacich. Citujem ho: "Sme povolaní formovať svedomia, nie namýšľať si, že ich nahradíme" (AL 37). Veľkou otázkou je očividne táto: ako sa formuje svedomie? Je to téma, ktorej sa toľko venoval už Pápež Jána Pavol II. a Benedikt XVI. Ako dôjsť k tomu, čo je kľúčový koncept celého tohto veľkého dokumentu, kľúč pre správne pochopenie zámerov Pápeža Františka, t.j. "osobné rozlišovanie", predovšetkým v ťažkých, zložitých  situáciách? "Rozlišovanie" je ústredným pojmom exercícií sv. Ignáca z Loyoly. Tieto vskutku majú pomôcť rozlíšiť Božiu vôľu v konkrétnych životných situáciách. Je to "rozlišovanie", ktoré robí z osoby zrelú osobnosť a kresťanská cesta chce byť pomocou na dosiahnutie tejto osobnej zrelosti. Nie formovať roboty ovplyvňované zvonku, diaľkovými ovládačmi, ale osoby dozreté v priateľstve s Kristom - veľká téma Pápeža Benedikta XVI., formovať v priateľstve s Kristom zrelé osoby. Iba tam, kde dozrelo toto osobné "rozlišovanie" je tiež možné dospieť k "pastorálnemu rozlíšeniu", ktoré je dôležité predovšetkým "zoči-voči situáciam, ktoré nezodpovedajú úplne tomu, čo nám predkladá Kristus" (AL 6). O tomto "pastorálnom rozlišovaní" hovorí ôsma kapitola, kapitola pravdepodobne veľkého záujmu pre cirkevnú verejnú mienku, ale tiež pre média.

Stimulovať rast manželskej a rodinnej lásky

Pápež František hovorí, že 4. a 5. kapitola sú ústredné ("dve ústredné kapitoly"), nie iba v geografickom zmysle, ale pre ich obsah. Pápež hovorí: "Nebudeme môcť povzbudiť cestu vernosti a vzájomného darovania, ak nebudeme stimulovať rast, upevnenie a prehĺbenie manželskej a rodinnej lásky" (AL 89). Tieto dve ústredné kapitoly Amoris laetitia pravdepodobne mnohí preskočia, aby sa hneď dostali k takzvaným "chúlostivým záležitostiam", ku kritickým bodom. Ako odborník pedagóg Pápež František vie dobre, že nič nepriťahuje  a nemotivuje tak silno ako pozitívna skúsenosť lásky, "hovoriť o láske" (AL 89) - čo jasne spôsobuje veľkú radosť Pápežovi Františkovi - to sa cíti na každej strane - má radosť hovoriť o rodinnej láske. Štvrtá kapitola je široký komentár na "Hymnus lásky" trinástej kapitoly Prvého listu Korinťanom. Odporúčam meditáciu týchto strán. Tie povzbudzujú veriť v lásku (porov. 1Jn 4,16) a mať dôveru v jej silu. Práve tu rastie ďalšie kľúčové slovo Amoris laetitia, tu má svoje "hlavné sídlo": nikde inde sa neprejavuje tak jasne ako v láske, kde ide o dynamický proces, v ktorom láska môže rásť, ale tiež môže vychladnúť.

Pápež František tu hovorí, s jasnosťou, ktorá je zriedkavá, o úlohe, ktorú majú v manželskom a rodinnom živote aj vášne, emócie, eros, sexualita. Nie náhodou sa tu Pápež František odvoláva na sv. Tomáša Akvinského. Musím povedať ... celý tento dokument je hlboko tomistický (úsmev), to môžem systematický ukázať, lebo ide o veľkú víziu sv. Tomáša o "šťastí" ako cieli života, pričom celá ľudská púť znamená kráčať k tejto blaženosti, ktorá je nám sľúbená a ktorá nás priťahuje. Iba dobro priťahuje. Túto pedagogickú metódu bohato rozvíja sv. Tomáš. Veľa hovorí o význame vášní. I počas výchovy a počas cesty k šťastnému manželstvu. Toto je veľmi prehliadané v modernej morálnej teológii. Skoro to už nejestvuje. V Katechizme Katolíckej cirkvi kardinál Ratzinger kládol veľký dôraz na to, aby sa výslovne hovorilo o význame vášní pre morálny život. A o tom nájdeme nádherné stránky v dokumente Pápeža Františka.

Vedieť zaobchádzať s ranami je test pre Cirkev

"Objaviť hodnotu a bohatstvo manželstva" (AL 205) znamená objaviť bohatstvo lásky. Čo sa však odohrá, keď je bolestne viditeľné, že sú rany na láske a ako sú drásavé skúsenosti zlyhania vzťahov. Preto nečudo, že predovšetkým práve ôsma kapitola priťahuje pozornosť a záujem. Vskutku otázka, ako Cirkev zaobchádza s týmito ranami, ako narába so zlyhaním lásky, sa stala pre mnohých skúšobnou otázkou - testom, aby videli či Cirkev je naozaj miestom, kde sa dá zakúsiť Milosrdenstvo Boha.

Vedieť integrovať krehkosť

Táto kapitola v mnohom vďačí intenzívnej práci dvoch synod, širokým diskusiám vo verejnej a cirkevnej mienke. Tu sa ukazuje plodnosť spôsobu postupovania Pápeža Františka. On si výslovne žiadal otvorenú diskusiu o pastorálnom sprevádzaní zložitých situácií a zoširoka sa mohol oprieť o texty, ktoré mu dve synody predstavili, aby ukázal ako sa dá sprevádzať, rozlišovať a integrovať krehkosť (AL 291)

Pápež František si výslovne osvojuje vyhlásenia, ktoré mu predstavili obe synody: "Synodálni otcovia dosiahli všeobecný súhlas, ktorý podporujem" (AL 297). Nakoľko sa týka rozvedených znovuzosobášených civilným obradom presadzuje toto: "Prijímam uváženia mnohých synodálnych otcov, ktorí si želali potvrdiť, že (...) logika integrácie je kľúčom ich pastorálneho sprevádzania (...) Nielenže sa nemajú cítiť exkomunikovaní, ale môžu žiť a dozrievať ako živé údy Cirkvi, vnímajúc ju ako matku, ktorá ich vždy prijme..." (AL 299)

Mnohorakosť situácií nedovoľuje všeobecnú normatívu

Čo to však znamená konkrétne? Mnohí si kladú, oprávnene, túto otázku. Rozhodujúce odpovede sa nachádzajú v Amoris laetitia 300. Tieto istotne ešte ponúkajú materiál pre ďalšie diskusie, ktoré budú nevyhnutné, užitočné. Sú však tiež významným vyjasnením a vyznačením cesty, ktorú treba sledovať. Pápež ukazuje cestu: "Ak sa berie do úvahy nespočetná mnohorakosť životných situácií (...) je pochopiteľné, že od synody alebo od tejto exhortácie sa nepatrí očakávať novú všeobecnú normatívu kanonického typu, aplikovateľnú na všetky prípady". Mnohí očakávali takúto normu. Ostanú sklamaní. Čo je možné? Pápež to hovorí so všetkou jasnosťou: "Je možné iba nové povzbudenie k zodpovednému osobnému a pastorálnemu rozlišovaniu osobitných prípadov".

A aké môže a má byť toto osobné a pastorálne rozlišovanie  je témou celej sekcie Amoris laetitia 300-312. Už na synode 2015, v dodatku k vyjadreniam Circulus germanicus bolo navrhnuté Itinerárium rozlišovania, spytovania svedomia, ktoré si Pápež František osvojil.

Predkladať plný ideál manželstva

"Ide o itinerárium sprevádzania a rozlišovania, ktoré zameriava týchto veriacich na uvedomenie si svojej situácie pred Bohom". Ale Pápež František tiež pamätá, že "toto rozlišovanie nikdy nemôže neprihliadať na požiadavky pravdy a lásky evanjelia predložené Cirkvou" (AL 300)

Pápež františek uvádza dve chybné pozície. Jedna sa týka rigorizmu: "Pastier sa nemôže cítiť uspokojený, keď aplikuje iba morálne zákony na tých, čo žijú v 'neregulárnych' situáciách, akoby išlo o kamene, ktoré sa hádžu proti životu osôb. Je to prípad uzavretých sŕdc, ktoré sa často skrývajú dokonca za náuku Cirkvi" (AL 305). Na druhej strane Cirkev sa absolútne nemá "vzdať predkladania plného ideálu manželstva, Božieho plánu v celej jeho veľkosti" (AL 307).

Možnosť pristupovanie k sviatostiam v "neregulárnych" situáciách

Prirodzene sa kladie otázka: A čo hovorí Pápež na návrh pristupovania k sviatostiam pre osoby, ktoré žijú v "neregulárnych" situáciách? Už Pápež Benedikt XVI. povedal, že nejestvujú "jednoduché recepty" (AL 298, poznámka 333). Pápež František nanovo pripomína nevyhnutnosť dobre rozlíšiť situácie, v línii Familiaris consortio 84 Jána Pavla II. (AL 298). Ján Pavol II. hovorí: "Pre lásku k pravde sú pastieri povinní dobre rozlišovať situácie" a menuje tri odlišné situácie. "Rozlišovanie - hovorí Pápež František - má pomôcť nájsť možné cesty odpovede Bohu a rastu cez ohraničenia. Keď si myslíme, že všetko je biele a čierne, neraz uzavrieme cestu milosti a rastu a odradíme od chodníkov posväcovania, ktoré dávajú Bohu slávu" (AL 305). A Pápež František nám pripomína jednu dôležitú vetu, ktorú napísal v Evangelii gaudium 44: "Malý krôčik uprostred veľkých ľudských ohraničení môže byť Bohu milší než navonok bezchybný život toho, kto trávi svoje dni bez toho, aby čelil významným ťažkostiam" (AL 304). Nedal som to do textu (poznámka prekladateľa: prítomní novinári mali písomnú predlohu k dispozícii), ale povedal by som, je to pre mňa kľúč k čítaniu Amoris laetitia: Je to skúsenosť chudobných, pretože v živote chudobných, chudobných rodín, sa zakusuje práve toto. Malé krôčiky na ceste čností môžu byť oveľa väčšie, než virtuózny úspech toho, kto žije v pohodlnej situácii. A v tomto texte cítiť celoživotnú skúsenosť Pápeža Františka, ktorý kráčal po boku toľkých trpiacich, chudobných rodín. A pre nás je to aj povolanie ku konverzii. V zmysle tejto "via caritatis" (AL 306) Pápež tvrdí, pokorným a jednoduchým spôsobom, iba v jednej poznámke, v poznámke 351, že "v istých prípadoch" sa môže dať aj pomoc sviatostí a potom dodáva: "Kňazom pripomínam, že spovednica nesmie byť mučiarňou, ale miestom milosrdenstva Pána" (EG 44) a eucharistia "nie je prémiou pre dokonalých, ale štedrým liekom a pokrmom pre slabých" (EG 47, poznámka prekladateľa: verzia KBS, na rozdiel od talianskej či iných verzií Evangelii gaudium, z nejakých dôvodov uprednostňuje: "nie je len ... ale aj" - "nie je len prémiou pre dokonalých, ale aj štedrým liekom a posilou pre slabých") Za účelom dosiahnutia jasnosti v tejto veci nám nepomôže kazuistika. Pomôže "rozlišovanie" a "sprevádzanie".

Klásť podmienky milosrdenstvu je najhorší spôsob riedenia evanjelia

Nie je to nadnesená výzva pre pastierov, pre duchovných vodcov, tiež pre naše cirkevné komunity, ak "rozlišovanie situácií" nie je regulované presnejším spôsobom? Je pravda, je to výzva. Pápež František pozná túto ustarostenosť. Hovorí: "Chápem tých, ktorí uprednostňujú prísnejšiu pastoráciu, čo nedá priestor nejakému zmätku" (AL 308). Na túto ustarostenosť namieta takto: "Kladieme toľké podmienky milosrdenstvu, že ho vyprázdňujeme konkrétneho zmyslu a skutočného významu a toto je najhorší spôsob rozriedenia Evanjelia" (AL 311)

Pápež František dôveruje v "radosť lásky". Láska vie nájsť cestu. Necitoval sv. Augustína, ale dalo by sa citovať známu vetu sv. Augustína: "Dilige et quod vis fac" (miluj a rob, čo chceš), ale naozaj, dilige - miluj!, a vieš, čo máš robiť. Je buzolou, ktorá nám ukazuje cestu. Je cieľ i cesta sama, pretože Boh je láska a pretože láska je od Boha. Nič nie je také náročné ako láska. Tá sa nedá dostať za lacné. Kvôli tomu sa nik nemusí strachovať, že Pápež František nás pozýva, s Amoris laetitia, na príliš ľahkú cestu. Cesta nie je ľahká, ale je plná radosti! Vďaka Pápežovi Františkovi za tento nádherný dokument.