Ako po synode o rodine

Britský katolícky týždenník The Tablet v komentári po synode 29. 10. 2015 napísal, že smer cesty, akou pôjde cirkev, je dôležitejší ako bod cesty, v ktorom sa nachádza. A tento smer je jasne idúci k otvorenejšej podobe katolíckej viery. Formulácie záverečnej správy zo synody zatiaľ odzrkadľujú súčasnú situáciu v cirkvi. Ako výsledok stretu rôznych názorových skupín sú zákonite kompromisné. Otvorenejší biskupi pri niektorých formuláciách ustúpili, aby sa získala dvojtretinová väčšina hlasov biskupov a odhlasované formulácie mohli zastupovať názorovú úroveň súčasnej cirkvi. Tieto formulácie súčasne znamenajú určitú métu, ktorá sa dosiahla a z ktorej sa dá ísť ďalej. Dve tretiny hlasov pre všetky body, o ktorých sa hlasovalo, znamená dobré východisko pre ďalší postup, ktorý zvolí pápež František. Napokon, dosiahnuť v hocijakom politickom či vedeckom grémiu takúto väčšinu nie je vôbec ľahké, pričom takáto dvojtretinová väčšina umožňuje veľké zmeny a súčasne stabilizuje dané spoločenstvo. P. Adolfo Nicholas SJ (generál rádu) sa vyjadril, že skutočnosť, že záverečná správa bola schválená dvojtretinovou väčšinou, je dôležitá, lebo tak vznikol dokument, ktorý ponecháva Františkovi voľné ruky: Chceli sme pripraviť dokument, ktorý by ponechal otvorené dvere...

Zaiste, odhlasované formulácie prinášajú so sebou i nutnosť ďalšej hermeneutiky. Pápež František v záverečnom prejave hovoril o tom, že katolícka viera je rôznorodá a znamená rôznosť postojov: Čo sa zdá normálne biskupovi z jednej časti sveta, zdá sa biskupovi z iného kontinentu divné až pohoršujúce; čo je v jednej spoločnosti považované za porušenie práv, je zjavne nedotknuteľným pravidlom v inej; to, čo je pre niekoho slobodou svedomia, je pre iného jednoducho mätúce. Pápež tu okrem iného myslel na výroky niektorých biskupov, napr. kardinála Roberta Saraha z Guiney, ktorý sa mal vyjadrovať o homosexuáloch tak, že vo viacerých západných štátoch by sa vraj nevyhol trestnému stíhaniu.

The Tablet vysvetľuje toto spektrum názorov a postojov najprv geograficky. Na synode sa ukázalo, že africká katolícka cirkev je veľmi konzervatívna v otázkach sexuality. Výnimku robia v postoji k spolužitiu nezosobášených párov. V týchto prípadoch africkí biskupi uprednostňujú postoj neodsudzovania párov, ktoré žijú spolu bez sobáša alebo pred svadbou. Formulácie, ktoré sa týkajú tejto témy, sú v záverečnom dokumente otvorené a veľkorysé. Naopak, téma homosexuality zostáva v Afrike silne tabuizovaná. Dokument ohľadom homosexuálnych vzťahov nehovorí o skúsenosti lásky, ale obmedzuje sa na vyjadrenie, že homosexuálna orientácia by sa mala „stretnúť s rešpektom“ a nestať sa predmetom „nespravodlivej“ diskriminácie. Na tlačovej konferencii v Londýne sa po návrate zo synody biskup Petr Doyle z Northamptonu, jeden z dvoch anglických a waleských zástupcov na synode, ospravedlnil katolíckym gayom za to, že sa synoda nezmohla na niečo viac.

Faktorom neporozumenia a názorovej rozdielnosti však nie je v súčasnej cirkvi len zemepisný  pôvod. Na synode sa opätovne ukázalo, že niektorí biskupi, ktorí boli menovaní za Jána Pavla II. a Benedikta XVI. chápu katolícku náuku rigidne, pričom ďaleko prekračujú hranice konzervativizmu oboch pápežov smerom k väčšej tvrdosti až stŕpnutosti. Taliansky novinár a historik Massimo Faggioli v tejto súvislosti dokonca hovorí, že viacerí biskupi menovaní Jánom Pavlom II. si z Jána Pavla II. urobili ideológiu.

Tretím faktorom rozdielnosti je okrem zemepisného pôvodu a dôvodov menovania do biskupskej funkcie teologická kompetencia. Niektorí biskupi z Európy a Ameriky sú rozhľadení a vzdelaní, iní nie. Preto pozorovatelia diania na synode odporúčajú pre budúcnosť väčšie zapojenie teológov, mužov i žien, ako aj odborníkov na cirkevné dejiny, aby sa lepšie vyjasnili pozície a ľahšie sa dospelo k porozumeniu. Zároveň platí, že pokrok cirkvi úzko súvisí s personálnou politikou: Čím viac bude medzi biskupmi a vo vatikánskej kúrii takých ľudí, ktorí zdieľajú priority pápeža Františka, tým bude pokrok cirkvi väčší.

Novinár a vatikanista Andrea Tornielli pre web Vatican Insider napísal, že pokladá za veľmi cenné, že synoda sa dohodla na princípe rozlišovania v prípadoch znovu zosobášených rozvedených a že uznala potrebu prítomnosti žien a rodín pri formácii budúcich kňazov. Andrea Tornielli tiež spomína výslovne biskupov z východnej Európy ako tých, ktorí najviac odporovali akýmkoľvek zmenám súčasnej náuky a praxe: Menšina rigoristov mohla počítať s hlasmi synodálnych otcov z východnej Európy (!), Afriky a niektorých biskupov zo Spojených štátov. Pritom paragraf o rozvedených sa zakladal na návrhu, ktorý vypracoval nemecký krúžok, kde dosiahli jednomyseľný konsenzus takí kardináli ako Walter Kasper, Christoph Schönborn a Gerhard Ludwig Müller.

The Tablet hodnotí ako osobitný pokrok, že v najviac medializovanej téme – či dovoliť alebo nedovoliť rozvedeným a znovu zosobášeným ľuďom pristupovať ku sviatostiam – sa v záverečnom dokumente nachádza formulácia: Je nevyhnutné prekonať rôzne formy vylúčenia, ktoré sú dnes (pre týchto ľudí) v liturgickej, pastoračnej, vzdelávacej a inštitucionálnej sfére cirkvi. Záverečný dokument popisuje kritériá, podľa ktorých sa má v týchto prípadoch postupovať, a to bez toho, aby bližšie špecifikoval výsledok. Predpokladá sa, že formulácia „prekonať vylúčenie“ vzťahuje sa aj na pristupovanie k eucharistii. Že sa to výslovne nehovorí už v tejto správe, je asi dôsledkom toho, aby sa mohla získať dvojtretinová väčšina, čo zasa umožňuje Františkovi, aby šiel vo vyjasnení témy ďalej.

O tom, čo si pápež myslí a čo urobí, veľa naznačila jeho záverečná reč na synode 24. 10. 2015. František si položil otázku: Čo znamená pre cirkev ukončenie synody o rodine? Vo svojej odpovedi vyzdvihol, že synoda neupadla do lacného opakovania známych poučiek a zásad cirkvi a problémy skúmala bez strachu a bez strkania hlavy do piesku. Synoda povzbudila všetkých, aby pochopili dôležitosť inštitúcie rodiny a manželstva muža a ženy, ktoré je založené na jednote a nerozlučiteľnosti, a ocenili ho ako zásadný základ spoločnosti a ľudského života. Synoda počúvala hlasy rodín a pastierov cirkvi z celého sveta. Podala dôkaz životnosti katolíckej cirkvi, ktorá nemá strach otriasť uspatým svedomím, ani sa nebojí, že si zašpiní ruky vášnivou a otvorenou diskusiou o rodine. Synoda sa snažila vidieť reality dneška (nie je len jedna realita!) Božími očami. Dosvedčila, že evanjelium zostáva pre cirkev živým zdrojom večnej novosti, a to oproti tým, ktorí z neho robia mŕtve doktríny, a potom nimi kameňujú iných. Synoda obnažila uzavreté srdcia, ktoré sa často skrývajú za cirkevné učenie alebo za dobré úmysly, sadajú si na Mojžišovu katedru a odtiaľ nadradene a povrchne posudzujú náročné prípady ľudí a zranené rodiny. Synoda vyhlásila cirkev za cirkev chudobných v duchu a cirkev hriešnikov hľadajúcich odpustenie; teda nielen spravodlivých a svätých, ale tých spravodlivých a svätých, ktorí sa cítia byť chudobnými a hriešnymi. Synoda sa snažila prekonať konšpiratívnu hermeneutiku a uzavretosť perspektív, brániť slobodu Božích detí a odovzdať krásu kresťanskej novosti, ktorá je často zakrytá vráskami archaického jazyka alebo je jednoducho nezrozumiteľná.

František ocenil, že na synode boli slobodne vyslovené rôzne názory a že synoda ponúkla obraz cirkvi, ktorá nepoužíva vopred pripravené vzorce, ale čerpá z nevyčerpateľného zdroja svojej viery, živej vody, tíšiacej smäd vyprahnutých sŕdc. Na pozadí skúsenosti s veľmi rozdielnym vnímaním problémov upozornil na nutnosť inkulturácie čiže pretlmočenia a aktualizácie každého všeobecného princípu do kultúry danej krajiny a cirkvi. Výzva, pred ktorou sa cirkev nachádza, je zvestovať evanjelium dnešnému človeku a brániť rodinu pred všetkými ideologickými a individualistickými útokmi. Pritom sa nesmie upadnúť do relativizmu alebo démonizácie druhých, ale treba sprostredkovať Božiu dobrotu a milosrdenstvo.

Na záver František potreboval zdôrazniť, že pravými obrancami náuky nie sú tí, ktorí bránia literu, ale ducha; nie idey, ale človeka; nie formulácie, ale nezaslúžený dar Božej lásky a Božieho odpustenia. To neznamená umenšovať dôležitosť formulácií a zákonov, ale vyzdvihovať veľkosť pravého Boha a ceniť si zákony a prikázania vytvorené pre človeka a nie naopak (porov. Mk 2,27).  Primárna povinnosť cirkvi nespočíva v tom, že má distribuovať rozsudky či anatémy, ale hlásať Božie milosrdenstvo, volať k obráteniu a všetkých ľudí viesť k Pánovej spáse. V poslednej vete František zhrnul: Ukončiť synodu znamená pre cirkev reálne sa vrátiť na spoločnú cestu, aby sme do všetkých končín sveta, do každej diecézy, do každé komunity a do každej situácie prinášali svetlo evanjelia, objatie cirkvi a oporu Božieho milosrdenstva.

P. Adolfo Nicolas, generál Spoločnosti Ježišovej vo svojom rozhovore pre denník Corriere della Sera povedal, že po synode máme väčšmi otvorenú cirkev, ktorá už aspoň môže započuť, čo hovorí František. Lebo spočiatku ho nepočúvala, keďže bola príliš od Františka odlišná… Za kľúčové slovo dokumentu pokladá P. Nicholas SJ slovo rozlišovanie. Je to pojem načisto jezuitský, pochádzajúci od sv. Ignáca z Loyoly. Aplikované na konkrétnu situáciu značí, že nebudeme dávať všetkých rozvedených a znovu zosobášených dohromady, ale budeme rozlišovať prípad od prípadu a vidieť ich situáciu a okolnosti, a až potom rozhodneme. Neexistujú všeobecné teórie, ktoré sa dajú pretlmočiť do železnej disciplíny pre všetkých. Musia sa hľadať východiská milosrdenstva. 

Onedlho bude nasledovať pápežova apoštolská exhortácia. Ale výsledkom synody nemôže byť len dokument. Výsledok má byť praktický – čo sa urobí, čo sa stane v pastorácii, vo farnostiach, keď sa ľudia prídu opýtať. Ideálne by bolo, ak by biskupi sami usporiadali  vlastné synody, kde by diskutovali a skúmali možnosti. Za najdôležitejšiu zmenu označil P. Nicholas, že František nechce, aby sa mechanicky aplikoval zákon, aby sa bránila litera a nie duch. Treba hľadať nové cesty, ako pomôcť ľuďom rozlišovať konkrétne situácie, ktoré vidia najprv osoby, až potom princípy. Kňazi nesmú byť funkcionári. Majú byť umelcami rozlišovania.

Slovenské Katolícke noviny v čísle z 15. 11. 2015 (s. 11) priniesli rozhovor s účastníkom synody, prešovským gr. k. metropolitom Jánom Babjakom SJ. Na otázku novín, v čom videl najväčší prínos záverov synody, odpovedal: Predovšetkým v tom, že sa nemuseli meniť závery synody o rodine z roku 1980, ktoré vydal sv. Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio (1981). Na otázku, akú najväčšiu zmenu či posun synoda priniesla, arcibiskup Babjak odpovedal: Nehľadal by som zmeny. Synoda ... podčiarkla aj to, že milosrdenstvom pre rozvedených je povedať im pravdu, že nemôžu v takom stave pristupovať k Eucharistii...

Keď si porovnáme vyjadrenia jezuitu Babjaka a generála jezuitov Nicholasa, musíme získať dojem, že jeden z nich sa zúčastnili nejakej celkom inej synody. Babjak nevidí žiadne zmeny, žiaden posun, naopak, každý pokus o posun (aj medzi kolegami biskupmi) akoby videl smerujúci len k uvoľneniu morálky a úpadku. Rozdiel vo vnímaní priebehu synody a jej zapísaných uzáverov medzi Babjakom a Nicholasom je len čiastočne vysvetliteľný kritériami, ktoré na synodálnych otcov použil The Tablet (zem pôvodu, dôvody ich menovania, teologická kompetencia).

Celkovo sa synoda aj medzi novinármi – vatikanistami pokladá za krok vpred. Nové delenie v cirkvi, ktoré treba prekonať, vidia medzi ženami a mužmi. Vysoko sa cení, že František spustil nanovo dialogický a synodálny proces v cirkvi a otvoril otázky, ktorými sa veľká skupina biskupov nemienila vôbec zaoberať. Za veľký diplomatický úspech treba pokladať aj to, že Františkovi sa týchto ľudí podarilo priviesť k diskusii a väčšinu získať na svoju stranu. Pomáha mu najmä Latinská Amerika, potom Nemci, ktorí sa opäť ukázali ako absolútna teologická špička. Taliani, Afričania a Američania sú rozdielni – za i proti. Náboženstvo splietajú s politikou, bojom „za hodnoty“ (poznáme to aj zo Slovenska v podaní našich tradicionalistov).

M. Faggioli otvorene píše o nepriateľoch Františka, ktorých teologická (ne)kultúra ukazuje znepokojivé signály tvrdnutia srdca a mysle: augustinizmus namiesto sv. Augustína, tomizmus namiesto sv. Tomáša, wojtylizmus namiesto Wojtylu. Opovážlivosť niektorých proti-františkovských tradicionalistov v sebe ukrýva evidentné  sklamanie, že museli znovu otvoriť otázky, ktoré považovali navždy za uzavreté („vari sme už nevyhrali?“), a obavu, že tieto otázky (homosexuáli, rozvedení, ženy v cirkvi) budú opätovne diskutované. Falošné obvinenia Františka, že manipuloval synodu, pochádzajú z tej časti cirkvi, ktorú povýšili Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Sú to frakcie, ktoré donedávna obsadzovali prakticky všetky dôležité miesta v cirkevnej hierarchii.

Pápež František priniesol normálnosť a rovnováhu do univerzálnej cirkvi. Františkov pontifikát predstavuje náročný a pomalý prerod, ale už tu nie je nik, kto by si vsadil na návrat do minulosti, píše Faggioli. Vo svojej  záverečnej reči František prehovoril ako skutočný duchovný líder, ktorý sa zdvorilým, ale jasným spôsobom postavil proti sektárstvu, proti učiteľom zákona a proti doktrinálnej ideológii v službe náboženstva.