Nová alfabetizácia evanjelia

Freckenhorster Kreis spomína niektoré aktuálne a potenciálne inovácie (podľa F –Info,  146/2013)

1.      Teológia II. vatikánskeho koncilu o biskupoch
Koncil spomína autonómiu miestnych diecéz a úlohu biskupa, ktorý nie je ani nad miestnou cirkvou, ani mimo nej, ale ako spolukresťan má úlohu pre ostatných kresťanov.

2.      Potrebná synodalita v XXI. stor.
Pápež František podčiarkuje posilnenie synodálnej organizácie cirkvi a jej kolegialitu. Biskupi sa na živote cirkvi nemajú podieľať len ako jeho pomocníci, ktorí sú mu nápomocní, len keď si to praje, ale ako pastieri, ktorí spolu s ním nesú zodpovednosť za celé spoločenstvo veriacich.

3.      Spomienka na 50 rokov od koncilu
Vzhľadom na koncil majú biskupi rozumieť svojej úlohe nielen ako službe „starému“ zákonu, ale byť viac prorokmi. Tak treba rozumieť spolupráci s rímskym biskupom, ktorému je možné predkladať aj kritické témy vo väčšej slobode a autonómii. Na konci koncilu podpísalo 500 biskupov tzv. katakombový pakt. Dnes je aktuálny nový katakombový pakt. Pápež sa snaží vrátiť miestnym cirkvám to, čo im centralizmus často bral. V rôznych krajinách je potrebná sloboda. Reč viery a liturgie treba „odzápadniť“. Nie, aby sa vytvorili iné cirkvi, ale aby sa obohatila katolicita cirkvi. V Latinskej Amerika viesť znovu dialóg so svetom, v ktorom sa ponúka obraz Boha, vrátiť sa k sociálnej pastorácii. František: Chcem, aby cirkev vyšla do ulíc. Podobne, ako hovoril sv. Pavol: Je čas zobudiť sa zo spánku.

4.      Hovoriť zrozumiteľnou rečou
Aby nás ľudia rozumeli, a to nielen v bežnom stretávaní, ale aj pri liturgii. Reč a teológia sa časom menia. Dôsledkom je, že mnohé formulácie viery dnešný človek nerozumie alebo sú neakceptovateľné. Mnohí  sa v tejto reči už nevedia nájsť. Preto by sa mali tieto zmeny dotknúť aj liturgických textov. Snaha o verný preklad napr. omšového misála pripomína slová apoštola Pavla: „Litera zabíja a duch oživuje“. Nutne potrebujeme reč, ktorá posilní vieru človeka a umožní opravdivú modlitbu s Bohom. Aktívna účasť veriacich, ako to vyžaduje koncil, je možná len vtedy, ak reč liturgie nie je príliš vzdialená bežnej reči a vnímaniu dnešného človeka, a keď pôsobí poeticky a inšpirujúco. Prečo by sa mala kňazovi zakazovať improvizácia textov pri sv. omši, keď si dá toľko námahy, aby texty pretlmočil do zrozumiteľnej a prijateľnej reči.

5.      Nové formulácie pápeža Františka

K osobnému životu: Nevnímam sa ako osamotený kňaz. Potrebujem spoločenstvo, preto bývam v dome Santa Marta. Pápežský apartmán nie je luxusný, ale podobá sa obrátenému lieviku. Je priestranný, ale vchod je úzky. Vchádza sa tam po kvapkách. Ja nemôžem žiť bez ľudí.

·         Spôsob vedenia Cirkvi: reformy a zmeny sa nedajú robiť okamžite. Pre účinné a zásadné zmeny je potrebný čas. Naučil som sa to u jezuitov. Dnes niektorí hovoria, že sa netreba veľa radiť, ale treba rozhodovať. Ale konzultácie sú podľa mňa veľmi dôležité. Dôležitými miestami sú konzistóriá a synody.

·         Obraz cirkvi: Páči sa mi definícia cirkvi, že je to putujúci Boží ľud na ceste dejinami, so svojimi radosťami aj bolesťami. Cirkev, v ktorej všetci spolu myslíme a máme spolu cítiť, je domom pre všetkých, nie maličkou kaplnkou pre pár vyvolených. Nemožno univerzálnu cirkev zredukovať na záchrannú sieť našej priemernosti. Cirkev je matkou a má byť plodná.

·         K reforme cirkvi: Organizačné a štrukturálne reformy sú druhoradé. Príde aj na tie. Prvá reforma sa týka nášho postoja. Služobníci evanjelia majú zohrievať ľudské srdcia a ísť s nimi aj v noci. Boží ľud potrebuje pastierov, nie funkcionárov a štátnych klerikov. Namiesto cirkvi, ktorá prijíma, potrebujeme cirkev, ktorá ide novými cestami a vychádza v ústrety tým, ktorí k nej neprichádzajú, alebo odišli, alebo sa im stala ľahostajná. Dôvody, pre ktoré niekto odišiel, môžu byť aj dôvodmi, aby sa do nej vrátil.

·         K sexuálnej morálke: Nestačí zaoberať sa len otázkami abortu, homosexuálnych párov, antikoncepcie... To je málo. Misionárska evanjelizácia sa koncentruje na to najdôležitejšie. Treba hľadať rovnováhu, inak sa aj morálna budova cirkvi zrúti ako z karát. Zvestovanie musí byť jednoduchšie, hlbšie a vyžarujúce. Z neho potom vyvierajú morálne dôsledky.

·         K ekumenizmu: To, čo u iných zasial Duch Sv. treba nielen lepšie poznať, ale aj vážnejšie a s rešpektom akceptovať, aj ako dar pre nás.

·         K téme „žena v cirkvi“. Žena je v cirkvi nenahraditeľná. Ženský génius je potrebný najmä tam, kde ide o dôležité rozhodnutia.

·         K II. VK: Dynamika aktualizácie čítania evanjelia iniciovaná koncilom je absolútne nezvratná.

·         K téme „pravda a omyl“: Pri hľadaní a nachádzaní Boha vo všetkých sférach ostáva vždy aj oblasť neistoty. Musí to tak byť. Ak niekto tvrdí, že s absolútnou istotou Boha stretol a nedotýka sa ho tieň neistoty, tak niečo nie je v poriadku. Ak má niekto odpovede na všetky otázky, tak je to dôkazom toho, že Boh s ním nie je. Ak bude kresťan reštaurátorom, legalistom, ak chce mať všetko jasné a isté, tak nenájde nič. Tradícia a spomienka na minulosť nám majú pomáhať k odvahe, otvárať pre Boha nové priestory. Kto dnes hľadá len disciplinárne riešenia, kto hľadá v učení prehnane len istotu, vlastní statickú a dozadu obrátenú víziu. Takýmto spôsobom sa viera stáva ideológiou medzi mnohými inými. Mám jednu dogmatickú istotu: Boh je v živote každej osoby, v živote každého človeka. Hoci by bol jeho život hotovou katastrofou. Máme rásť v porozumení pravdy. Exegéti  a teológovia pomáhajú cirkvi rásť vo vlastnom úsudku. Jestvujú druhoradé cirkevné normy a predpisy, ktoré boli v minulosti dôležité, ktoré ale dnes stratili svoju hodnotu a význam. Pohľad na cirkev ako na monolit, ktorý je nutné obhajovať bez akejkoľvek zmeny, je omylom.

 

6.      Primeranejšie slová pozvania k eucharistii: „Pane, nie som hodný...“

·         Sú to slová, ktoré odporujú praxi Ježiša, ktorý jedával s hriešnikmi a mýtnikmi. Jestvujú primeranejšie slová, ktoré pozvaniu k Ježišovmu stolu viac vyhovujú.

·         Čo sa tu vlastne hovorí? Pomýlil sa Ježiš, keď nás všetkých pozýva k stolu? Alebo nás kvôli našej nehodnosti vôbec nemal pozvať? Pre vyriešenie tejto dilemy ho prosíme aspoň o „slovo“, aby sme sa uzdravili. Má nás toto slovo naozaj celkom vyliečiť? Načo potom ešte prijatie eucharistie? Pravdepodobne to s tým výrokom tak celkom nemyslíme. Slúži asi len ku skromnému naladeniu veriaceho pred prijatím eucharistie.

·         Výrok „pane, nie som ...“ ani nepochádza z nejakej súvislosti s eucharistiou. Patrí k rozprávaniu o pohanskom stotníkovi, ktorý prosí za svojho sluhu. Vedel, že židia sa nemajú rituálne zašpiniť, preto chcel Ježiša návštevy ušetriť. V podobenstve ide teda o rituálnu čistotu a hodnotu. To ale so spoločnosťou pri stole s Ježišom nemá nič spoločné.

·         Predsa sú tieto slová pre mnohých obľúbené. Mnohí sme ešte ovplyvnení rituálnymi morálnymi škrupuľami. Tri hodiny, alebo jedna hodina striedmosti, boli rituálnymi predpokladmi prijať eucharistiu. Podobne bola odporúčaná podľa možnosti bezprostredná sv. spoveď ako morálny predpoklad... Len rituálne a morálne čistý človek sa mal cítiť byť pozvaným k eucharistii. Eucharistia ako odmena za čnostný život! A napriek tomu nemohol si byť nikto celkom istý. To mohlo viesť k pocitu bezmocnosti, že vlastne nikdy nie sme celkom „hodný“. Namiesto radosti z pozvania dominoval strach z nehodnosti. Výrok „Pane nie som hodný“ tieto škrupule ustavične pripomína, ale zároveň znie aj oslobodzujúco, lebo Ježiša prosíme len o „slovo“, aby bola moja duša čistá. Biblický text slúžil celé stáročia pokore veriacich laikov, ale nie kňazov. Tí neboli od prijímania nikdy vylúčení. Veriacim pozdvihnutím hostie ponúkali často len „očné sv. prijímanie“.

·         „Nehodné“ slávenia eucharistie v Korinte: Pri výstrahe sv. Pavla jesť a piť z kalicha „nehodne“ nešlo o rituálnu či morálnu hodnotu, ale o konkrétnu kritiku a odhalenie pomýlenej praxe bohatých ľudí v Korinte. Skôr, ako sa dostali k stolu chudobní, začali bohatí už predtým jesť a piť a čiastočne boli mnohí už opití. Apoštol preto žiadal poriadok a solidaritu pri stolovaní.

·         V Novom zákone čítame, že Ježiš pozýva všetkých. Podmienkou je len prijať Ježišovo pozvanie. Podobne ako radostne urobil Zachej. Iné nič! A z tohto prijatia môže vzísť obrátenie a odpustenie.

·         Eucharistia je predovšetkým spoločenstvo stola: My spoločne prijímame svätý chlieb. My pijeme z toho istého kalicha. Individuálne ladené „Pane, ja nie som hoden...“ nevyjadruje tento spoločný rozmer pri slávení eucharistie, a preto nie je  vhodným výrokom.

·         Nemali by sme mať strach tieto slová škrtnúť. Nejde vôbec o ranokresťanskú tradíciu. Do liturgie sa tieto slová dostali niekedy v 8.-10. stor. Slová protirečia pôvodnému pozvaniu Ježiša: „vezmite a jedzte“, podobne ako „poďte všetci ku mne, ktorí sa namáhate a ste unavení“.

·         Primeranejšie by boli slová, ktoré by radostne a vďačne pozývali k jeho stolu. Slová, ktoré aj tak neberieme celkom vážne, by sme mohli vynechať a nahradiť primeranejším pozvaním. Jednoducho, aby sme pozvanie Ježiša v dôvere prijali. V liturgii treba na to nájsť primerané slová.

7. Znovusobášení rozvedení:

Faktom je, že počet rozvedených a teda aj znovusobášených rastie. Obrat v tejto veci je v nedohľadne. Vo farnostiach sa ale títo ľudia nachádzajú na okraji. Jestvujú predsudky, obavy z kontaktov, obviňovania, ktoré nás od seba vzďaľujú. Vylúčením od sviatostí ich strácame často aj s ich deťmi. Ako môžu sprístupňovať deťom účasť na živote cirkvi, keď sú z nej sami vylúčení? Najmä tí, ktorí sa zosobášili s rozvedeným takouto praxou trpia najviac.

Výzvy na zodpovednejšiu pastoráciu rozvedených, lebo takáto prax robí cirkev nedôverčivou. Pozvania k účasti na sv. omši a zároveň nemôcť prijímať, rozbíja celistvosť sv. omše a dotknutých odsudzuje k trvalému statusu hriešnikov. Ponúkaná možnosť pristupovať k sviatostiam pod podmienkou žitia ako brat so sestrou je v praxi neuskutočniteľná a človeka nedôstojná. V západnej EÚ toto vylúčenie nesie zo sebou ešte aj prax ukončenia pracovnej zmluvy v cirkevných zariadeniach. Tým sú niektorí nútení svoje nové vzťahy zatajovať, čím ich vedieme k neúprimnosti. Najmä vtedy je to háklivou témou, ak im hrozí nezamestnanie práve v situácii, kedy sú aj na financie existenčne odkázaní. Takáto prax cirkvi škodí u veriacich aj u necirkevnej verejnosti. V praxi často po osobnom rozhovore s kňazom dostanú títo veriaci povolenie k sviatostiam pristupovať. A zamestnávatelia tiež opúšťajú od prepustenia, lebo dávajú prednosť odbornej kvalifikácii pred cirkevnoprávnou situáciou.

Treba pripomenúť: Ježiš jasne vyslovil nerozlučiteľnosť manželstva podľa vôle Božej ako pozvanie a prisľúbenie, zvlášť voči svojvoľnosti mužov pri rozvodovej praxi. Zákonná fixácia nerozlučiteľnosti tak ako je to v súčasnosti zakódované v cirkevnom práve, nevyplýva ale nevyhnutne zo slov Ježišových, ako tomu nasvedčuje aj prax a exegéza v iných cirkvách.

Ak Ježiš niekoho nezavrhol, tak to boli práve tí, čo zlyhali. Prijal ich takých, akí boli, aby im otvoril nové životné možnosti. Aj pracovné právo má povinnosť, tak ako každé iné právo, chrániť najmä slabých. Platí to najmä v charitatívnej oblasti, kde ide najmä o tých, čo nejako v živote zlyhali. Ako môže byť ale táto služba vierohodná, keď práve takých spolupracovníkov prepustíme, ktorí zlyhali v manželstve a pokúšajú sa o nové v inom vzťahu. Ani anulácia manželstva tento problém nerieši. Ani týmto spôsobom sa nevydarené manželstvo z histórie človeka nedá jednoducho vymazať. Zlyhanie, vina, omyl sa nedajú spraviť neuskutočnenými. Ide viac o to, ako s tým bude človek zachádzať. Práve spracovanie vlastného zlyhania môže mnohých ľudí priviesť k tomu, že budú skutočne schopnými a zrelými pre pravé manželstvo. Mnohí znovusobášení sa tak snažia práve v druhom pokuse žiť manželstvo podľa Ježišových predstáv. A účasť na sv. prijímaní nie je pre nich odmenou za podarený život, ale posilou na ich ceste. V cirkvi je o tomto probléme potrebné diskutovať.

8. O potrebe teológie zlyhania a nového začiatku

V dogmách cirkvi sa „teológia zlyhania“ nenachádza. Ľudia, ktorí nezvládli životné situácie, boli doteraz hodnotení len podľa morálnych princípov, opatrených trestami a sankciami. Pre zachovanie normy boli vylučovaní ľudia, ktorí spoločenstvo potrebovali najviac. U Ježiša je tomu opačne. Napr. u sv. Marka čítame: Opäť vyšiel k moru. Prichádzali k nemu celé zástupy a on ich učil. Cestou zbadal Alfejovho syna Léviho, ktorý pracoval na mýtnici. Povedal mu: Nasleduj ma! On vstal a nasledoval ho. Keď bol potom Ježiš na hostine v jeho dome, stolovali s ním a jeho učeníkmi mnohí mýtnici a hriešnici, lebo bolo mnoho tých, čo ho nasledovali. Keď zákonníci zo skupiny farizejov videli, že jedáva s hriešnikmi a mýtnikmi, vyčítali jeho učeníkom: Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi? Keď to Ježiš začul, povedal im: Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

Ježiš nikoho nevylučuje a nemá zo stretnutia; Nikoho definitívne nezaraďuje podľa jeho správania, ale naopak každému dôveruje, že sa môže zmeniť; Neočakáva žiadne predbežné výkony a nepristupuje k nim „morálne“;       Neočakáva nič iné, len dôveru, bez ktorej nemôže robiť zázraky. Bez dôvery nie je možné ani žiadne odpustenie;·         Ježiš ani neodsudzuje, ale aj sám dôveruje, a tým mobilizuje chuť a vôľu k novému začiatku. 

Ako zachádza Ježiš s vinou a zlyhaním:

V spoločnosti a v cirkvi sa zlyhanie stotožňuje s vinou. Ale život sa uskutočňuje v jednotlivých krokoch aj cez pokusy a omyly. Ľudská sloboda je obmedzená mnohými faktormi, ktoré jednotlivec nie vždy môže ovplyvniť. Život vo vzťahu je napr. vystavený mnohým vnútorným a vonkajším zaťaženiam, ktoré sa vopred nedajú predpokladať. Nedá sa ale hovoriť o vine, ak niekto nevedel vydržať a zniesť napr. chorobu, problémy s deťmi, neznesiteľné charakterové zmeny partnera, nezamestnanosť a pod. Ježišova perspektíva nazerania na vinu a zlyhanie sa nestotožňovala s bežným posudzovaním verejnosti vtedy ani dnes. Fatálna rovnica medzi zlyhaním a vinou mu bola cudzia. V popredí u neho nestojí zranený princíp, ale ujíma sa človeka, ktorý z akéhokoľvek dôvodu nebol schopný konať to, čo je správne.

Pohľad na princípy je studený a nie veľmi ľudský. V náklonnosti k vinníkovi sa prejavuje láska a porozumenie. Ježiš pozerá na človeka, ktorý v slobode často volí falošný smer, zablúdi, končí v slepých uliciach. Ale Ježiš ich tam nenecháva. Hovorí: „Jednoducho sa obráťte .Začnite znova. Máte ešte šancu“. Nenúti. Rešpektuje slobodu, povzbudzuje, seba ponúka ako smer cesty – „ja som cesta“. A sľubuje doprovod. Takýto pohľad na človeka čerpá Ježiš od svojho Otca. Otec a matka nenechávajú svoje dieťa jednoducho padnúť. Rešpektujú jeho slobodu – často s bolesťou – ale čakajú. Keď sa dieťa vráti, nečakajú ho výčitky, zúčtovanie, ale nepodmienená radosť. Za takýmto Otcom a obrazom Ježiša často ďaleko zaostávajú ľudskí otcovia a matky. Zlyhať – ako opak slobody – je hlboko ľudskou skúsenosťou. Nebeský Otec nezatracuje, ale sa teší z každého obrátenia a nového začiatku. Výstižne to opisuje evanjelium o milosrdnom Otcovi.

Žiť kresťansky znamená žiť solidárne ako Ježiš! Bol som  hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma,bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou. (Mt 25, 31-36).

Ježiš sa identifikuje s najchudobnejšími. Tak ako zachádzame my s nimi, zachádzame s Ježišom. Lebo ich bolesť je jeho bolesťou. Ich opustenosť je jeho opustenosťou.

Obraz: Nový život v mŕtvom dreve. Od maliara s menom Peter Christus

Ide o typický vianočný motív. Mladá štíhla matka drží dieťa – ukazuje ho. Čo vidíme: Okolo je tmavé pozadie s mŕtvym stromom a pichliačmi. Bez lístia. Zľava doprava padá na obraz mesačné svetlo. 15 x visí okolo pozlátené gotické písmeno „a“. Zdajú sa byť pohyblivé. Ako keby nimi hýbal ľahký dych vánku. Odspodu rastie stromový segment. Na ňom stojí pokojne, isto a vzpriamene Matka Božia s dieťaťom. Divák si všimne aj neviditeľnú oblasť koreňov. Rozvinutý farebný plášť ponúka matke v jej prekérnej pozícii oporu a stabilitu. Na sebe má modré šaty, na nich červený plášť, ktorý svojim zeleným zvlnením zdôrazňuje prítomnosť Dieťaťa. Vlasy má zopäté perlami pretkávanou šnúrkou. Váha dieťaťa jej nerobí asi žiaden problém. Jej syn sa viac vznáša, akoby len sedel. Pravá ruka matky ho len jemne podopiera v balanse a jej ľavá ruka sa opatrne a jemne pohybuje smerom k jeho pravej nohe, bez toho aby sa jej dotkla. Svoje dieťa prezentuje so skromne sklopenými očami. Mierne natočená postava dáva dôraz na jej ľavú stranu hlavy, najmä jej ucho. Dieťa už nie je v plienkach. Je holé, zahalené len do rúška. Kto chce, môže v tom vidieť analógiu k jeho smrti a línii v hrobe. Prehliadnuť by sa dalo to, čo dieťa drží a ukazuje v ruke.: zlatú guľu, na ktorej stojí vzácny krížik. Je to „rajské jablko“ tradičný znak moci nad svetom. Pri vnímaní týchto detailov nám napadne otázka, ako spolu súvisí „mŕtvy strom“ s týmto skoro skrytým malým krížikom? Jednou možnosťou dať teologicky do jednej roviny tieto prvky by bolo, že Kristus prichádza do mŕtveho sveta ako spásny okamih, ktorý mení dejiny sveta a ich obracia, cez nový začiatok, ktorým je súhlasné „áno“ Márie na zvestovanie anjela. Sú tu ale aj príbehy, história, ktoré sa spomínajú v súvislosti s týmto obrazom.

Čo je možné spomenúť:

Možno spomenúť neskoro-stredovekú prax zbožnosti. Vznešení ľudia a prominentní občania, klerici aj laici, muži aj ženy tvorili „bratstvo“, aby spolu oslavovali, modlili sa a spoločne pomáhali núdznym. Takéto spoločenstvo vzniklo aj vo flámskom meste Bruggy, pod menom „Naša milovaná Pani zo suchého stromu“. Maliar Peter Christus (cca 1410 – 1475), ktorý prevzal dielňu po smrti známeho maliara Jan van Eycks  v r. 1441 a stal sa hlavným majstrom maliarskej školy v Brugách, sa v období vzniku tohto obrázku spomína aj so svojou manželkou ako člen bratstva „matky zo suchého stromu“. Bol to teda motív, ku ktorému mal maliar veľmi osobný vzťah. Aj formát obrázku 17,4 x 12,3 cm svedčí o tom, že mal slúžiť niekomu len na súkromnú potrebu.

15- krát „a“

K bratstvu patrila modlitba ruženca, ktorá sa v 15. stor. stala ľudovou modlitbou. Analogicky k počtu 150-tich žalmov sa 15 krát modlí „ave Maria“ s rôznymi pridanými tajomstvami. Ruženec ako mariánsky žaltár. Jemne plachtiace písmená „a“ na obraze, môžu byť odkazom na spoločnú modlitbu ruženca.

„Ave“ ako obrátenie – konverzia „Evy“ (Eva)

Ešte bližšie sa dostaneme k rozlúšteniu záhady spomínaného bratstva a jeho zobrazenia v obraze, ak si spomenieme na biblickú udalosť o páde do hriechu v raji. Ovocie na „strome života“ a had zvedú Adama a Evu na to, aby ignorovali vôľu Božiu a sa voči nej vzopreli. V čase, keď sa tento obraz maľoval, si ľudia radi predstavovali, ako strom poznania vyschol. Obraz potom tvrdí,  že Boh tým, že sa stal cez Máriu človekom vo svojom Synovi, začal celkom nový začiatok. Máriiným súhlasom sa meno Eva obrátilo raz navždy  na dobré. Toto obrátenie zo strateného raja k záchrane a vykúpeniu cez Syna Márie – Ježiša, bolo od čias patristiky 2-3 storočie pevným teologickým presvedčením.

Nepoškvrnené počatie

Pri výklade paradoxného spojenia matky s dieťaťom a vyschnutého stromu sa poukazovalo aj na stromovú víziu proroka Ezechiela (Ez 17,24). „Ja Pán, ... nechám zelený strom vyschnúť a vyschnutý rozkvitnúť.“ Tento obraz v stredoveku vzťahovali na tehotenstvo matky Anny s jej dcérou Máriou: Výnimočné oslobodenie Márie od dedičného hriechu je niečo také, ako keby bola halúzka z rajského stromu života zaštepená do vyschnutého stromu poznania. Pripomína to slávnosť nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra.

Od stromu hriechu k stromu života.

To sa dá zovšeobecniť. V príbehu o raji stojí „strom poznania“ ako drevo prinášajúce smrť v protiklade k „stromu života“. Narodenie Ježiša, jeho smrť a zmŕtvychvstanie nám otvárajú bránu do rajskej plnosti života. Nový život vykvitá zo stredu hriechu a smrti prepadnutému svetu – na obrázku konkrétne v božsko-ľudskej spoločnosti matky s dieťaťom. Nový začiatok pre ľudí, ktorí boli odsúdení na ťažký život uprostred tŕňmi a bodľačím vystlaného sveta.

Tŕňová koruna

Z takýchto tŕňov a bodľačia mala pozostávať aj koruna, ktorú vojaci uplietli Ježišovi aby sa mu mohli posmievať. Mohli by malé písmená „a“ pripomínať aj toto tzv. „uctievanie“ vojenskej skupiny: Ave Rex Iudaeorum? V 15. stor. sa tŕňová koruna znázorňovala zvlášť drasticky. Stáva sa atribútom krížovej cesty. A pripomína hlboké tajomstvo napr. že tŕnie stromu, ktoré je dôsledkom hriechu na strome a jeho zavrhnutia, sa zároveň stáva znamením vykúpenia a záchrany. Tŕňovú korunu chápali vo vtedajšej zbožnosti často ako „zrušenie Božieho prekliatia“.

Čo ostáva na zváženie?

S jednotlivými motívmi obrazu je možno zachádzať až hrajúcou formou, vyberať, skúšať, čo nás oslovuje viac a čo menej. To je výhodou takýchto viacdimenzionálnych obrazov. Ostáva otázkou, či sa tento obrázok dá použiť aj osobne, bez ohľadu na spomenuté historické fakty, pre mňa a pre iných a k akým myšlienkam a debatám nás môže viesť? Napr. vo svete plnom tŕňov,  ktorý smeruje k smrti, sa mám a môžem zamerať na životný model Ježiša, prezentovať ho, niesť ho a senzibilne ponúkať, tak ako to robí Mária, ako praobraz Cirkvi (Podľa Prof. G. Lange).

Autor: Július Marián Prachár, Beseda TF FK, 12.11.2024.

Autorka: Mária Syneková, Beseda TF FK, 12.11.2024.

Autorka: Marta Uhrinová, Beseda TF FK, 12. 11. 2024.

Autor: Ivan Šimko, Beseda TF FK, 12.11.2024.

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 12.11.2024

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Autorka: Mária Syneková, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Autorka: Zuzana Vargová, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Autorka: Marta Uhrinová, Beseda TF FK, 14.5.2024.

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 12. 3. 2024.