Nežná revolúcia

Platí to aj dnes, zvlášť vo svete, keď práve tí, čo nás k tomu majú viesť, zatvárajú brány kostolov a katedrál, niekedy tie dvere mocne pribuchnú, že vyvrú aj lásku, ku ktorej nás povoláva revolucionár Ježiš Kristus, keď hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja Vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. A nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké" (Mt 11,28-30). 

Poslal som ja niekedy ženu zo spovednice bez toho, aby som ju neoslobodil, nepovzbudil? Spomínam na moju exercitantku, 81-ročnú, ktorá sa v rozhovore so mnou doširoka otvorila a povedala mi: „Čo som v živote ešte ani kňazovi nepovedala, ale vám to poviem“. Tušil som – asi preto, že som bol cudzinec, asi aj preto, že som ju svojimi impulzmi k meditácii oslovil. Keď už mala tri deti, štvrté nechcela, ale celý svoj život preto (povedala: „dodnes“) trpela...  Mal som pribuchnúť dvere k Ježišovej nežnej láske, súdiť a odsúdiť, ženu, matku, ktorá nie mne, ale cezo mňa povedala Jemu, že za roky všetko oľutovala a bála sa, lebo jej nikto nepovedal, že viera zbaví každý strach moci nado mnou a že Boh je láska..? Ani slovkom sa Kniha kníh nezmieni o likvidácii rodín, nepozná žiadnu kultúru  smrti, Boh je láska, on nemá dve strany, jednu odpúšťajúcu a jednu zlostnú, Boh je svetlo, v ňom nie je tma, Boh je milosrdenstvo, ale keď sa topíš v žumpe, ťahá ťa za vlasy, a to bolí, zachráni ti však život.

Kto z vás pozná „Platz-Spitz History“? Na tých pár žien – čo sa u mňa zastavili, keď išli z mariánskej púte v Lurdoch, aby som ich ovlažil a odslúžil im omšu – keď sme išli k ich autobusu, sa ako divá zver na ne vrhli nadrogovaní a trhali im z rúk kabelky s dokumentmi a peniazmi. Niektoré, keď sa vrátili domov, nemali kľúče od bytu. V malom parku za hlavným nádražím, hneď vedľa autobusového nádražia ( švajčiarsky „Needle-Park“ podľa injekčnej striekačky), bolo 3000 závislých na drogách vo vlastných výkaloch, raz za týždeň sa to čistilo. Bolo to koncom 80ych rokov, v čase nežnej revolúcie u nás, keď som v nedeľu ráno išiel slúžiť omšu. Po vystúpení z električky ma oslovila žena a pýtala sa ma, kde je Kostol sv. Martina. Išli sme spolu. Po omši ma oslovila a spýtala sa ma, či mám čas, chcela ísť pred omšou na spoveď, neodvážila sa, povedala mi, že ide k dcére do domu chorých na AIDS. Išiel som s ňou, stáli sme najprv pri mladej žene, vychudnutej, bez síl, zomierajúcej, dlho mi potom matka rozprávala celý príbeh, ako prišli o celý majetok. Vypočul som si ju. To bolo v tom okamžiku všetko, čo som mohol urobiť. A tej žene a matke, ktorá ku mne chodila štrnásť rokov na exercície a až po piatich rokoch sa mi zdôverila – aj tá sa bála o tom hovoriť, že syn jej z Ameriky napísal o svojej homosexualite a že nevie, ako sa s tým vyrovnať; a na každých exercíciách sme o tom hovorili – som mal rozoberať rodovú rovnosť, likvidáciu rodín, kultúru smrti? Jej syn mal AIDS a priateľa, ktorého miloval. Až keď matka a časom aj otec, pre ktorého to bolo omnoho ťažšie, to prijali, našli vnútorný pokoj.

„Nik nie je spravodlivý, nik nie je rozumný, nik nehľadá Boha. Všetci poblúdili, všetci sa stali neužitočnými: nikto nerobí dobre, veru celkom nik... Pred ich očami nieto bázne  Božej... Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili... ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi“. (List Rimanom 3,10.12.18) Každé druhé manželstvo je rozvedené. Z evanjelia, ktoré je našou radosťou, vieme, že Ježiš nie vždy sa správal tak, ako ľudia v jeho okolí. Išiel na svadbu, povedali mu, že je ožran; dovolil učeníkom v sobotu trhať klasy, to bolo proti zákonu; sedel s farizejmi a zákonníkmi pri jednom stole, a pritom si nechal od hriešnice umývať nohy – síce jej slzami, ale predsa – a osušiť ich jej vlasmi. Spýtal sa niekto niekedy, odkiaľ mala tá hriešnica odvahu vôbec prísť do toho domu? (Nebol jeho majiteľ jej zákazníkom? Len tak na okraj, ako idea na zamyslenie...)

Zlikvidovali Ježiša. Ten svet okolo neho to nezlikvidovalo. Treba len vždy si tak počínať, tak konať, aby sa človek nemusel hanbiť. Opatrne postupovať, aby sa plán nepokazil. Keď sa každý týždeň muž spovedá, že bol v bordeli, tak mu poviem, aby sa zamyslel nad tým, prečo to robí, snažil sa odstrániť príčinu toho správania, lebo už mi to ide na nervy, keď po každej spovedi tam znovu ide a možno si už aj myslí, že Boh mu odpustí. Keď ľudia, ktorí obkolesili ženu obvinenú z cudzoložstva, a chceli ju ukameňovať, Pán Ježiš sa jedného za druhým – samozrejme, že tam boli len muži, ktorí mohli všetko, bez akýchkoľvek výčitiek svedomia – spýtal, kto je bez viny, jeden za druhým sa vytratili, a on žene povedal, že jej odpúšťa, ale jej aj pripomenul, aby už nehrešila, lebo brána k Božiemu srdcu je obrátenie. Kresťan, ktorý neodpustí, sa nesmie volať kresťanom. Boh je láska. Mieru tejto lásky nám zjavil jeho Syn Ježiš Kristus na kríži. Kristov kríž je vrchol zjavenia srdca nebeského Otca. Otcovo srdca krváca z lásky k nám.

Ľudsky povedané, my nemôžeme inak, musíme povedať: Otcovo srdce sa zlomí kvôli tomu, čo ľudia urobili jeho Synovi. On nielen, že tu len tak jednoducho stojí a prizerá sa, jeho srdce sa zlomí na tom, čo ľudia jeho Synovi robia. Tu by som mohol Ježišove slová: „Ja a môj Otec sme jedno“ (Jn 10,30) obrátiť a Otca nechať povedať: „Ja a môj trpiaci, zomierajúci Syn sme jedno“. Na Golgote nájde jednota medzi Otcom a Synom svoje najsilnejšie vyjadrenie. Boh je láska, nekonečná a verná láska. On nám zjavuje vždy len svoju lásku. Nikdy nebol iný Boh, v Starom zákone trestajúci a teraz milujúci Boh. Jeho podstata sa nemení, naše ľudské poznanie sa mení. Boh, vo svojom Synovi nám raz a navždy povedal: ja ťa tak mocne milujem, že ty, moje stvorenie, so mnou, tvojím Bohom, Stvoriteľom univerza a života, môžeš robiť, čo chceš. Môžeš ma biť a osočovať,  ty na mňa môžeš pľuť a bičovať ma, tŕním krvavo korunovať, áno, ty ma môžeš na kríž pribiť a moje srdce kópiou prebodnúť, ja ťa nikdy neprestanem milovať. Ani slovko obvinenia nebude odo mňa počuť. Ako baránok sa nechám zabiť. Každá bunka môjho tela ti povie: Ľúbim ťa, odpustím ti. Každá kvapka mojej krvi ti povie: Nikdy ťa neprestanem milovať. Môžeš so mnou robiť čo chceš, moje srdce a moje pery ťa neodsúdia: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia“ (Lk 23,34). To je náš Vykupiteľ, to je náš Boh. Boh sám je väčší, ako všetko, čo si my môžeme myslieť, alebo skúsiť. Žiaden človek by to nemohol uveriť, že Boh je taký plný milosrdenstva, žiaden človek by sa sám od seba nemohol odvážiť  takto o Božej láske myslieť a hovoriť, keby sa Boh sám nebol býval takto zjavil. „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť (Jn 1,18).

Nech je toto moje adventné posolstvo pre všetkých vás, ktorí budete čítať tieto moje riadky v predvečer prvej adventnej nedele. Budeme ho čítať aj na slávnosť narodenia Pána v Jánovom prológu: Božia odpúšťajúca láska nemôže nič zabíjať, nič likvidovať, pri jej ohlasovaní si ale treba počínať tak, aby sa človek nemusel hanbiť. Opatrne postupovať, aby sa plán nepokazil. Nikdy nezabúdať na to, že pre každého je dosť milosti pre večnú spásu, treba len v trpezlivosti vydržať aj v pochybnostiach. Veriaci nepozná beznádej, len pochybnosť. Tomáš nebol neveriaci, on chcel len vedieť, čo učeníci už týždeň pred ním skúsili. My nemôžeme Ježiša skúsiť, ani nikomu ho ukázať; ani útecha z textu pápeža Františka „Evangelii Gaudium“ (Radosť evanjelia) nie je Božia skúsenosť, ale určite je to živé podobenstvo spoločenstva s Bohom.

Hľadanie samého Boha, láska k Bohu, spočíva vo viere v jeho lásku k nám. My sme v objatí  lásky,  ktorá je nekonečná a večná, lebo je to láska medzi Otcom a Synom. Z toho sa rodí všetko ovocie mojich dobrých skutkov (List Efezanom 2,10). Vo viere, teda v dôvere v Božiu lásku k nám, čo je vlastne plnosť Ducha Svätého, každá dobrá skúsenosť  v našom svete sa stane podobenstvom Božej lásky k nám, a každá zlá skúsenosť, utrpenie a smrť, vo viere v Boha prestala byť podobenstvom večného zatratenia. Nech mi nikto nerobí strach z pekla, z likvidácie akousi nejestvujúcou kultúrou smrti. Kristus prišiel na svet, stal sa jedným z nás, aby nám daroval život. Advent. Vtelenie. Očakávanie spásy. Nie smrti! Toto je kresťanské posolstvo dnešnému svetu. Táto istota je moja ozajstná útecha v mojom krízami zmietanom svete, dokonca aj v neúteche týchto dní. Je to istota, v ktorej nie som si istý sám v sebe, ale v Bohu. To je koniec samochvály. Nič ma nemôže oddeliť od lásky Kristovej, veď „aký úžitok je z obriezky“? (Rim 3,1) Veď nie to „čo si, je to, čo ťa ctí, ale ako si to, čo si, určuje cenu“. Ja nie som ani Pavlov, ani Apollov, ani Kéfasov, ja som Kristov. Je Kristus rozdelený? (1 Kor 1, 12-13) My sme spolupracovníci na jednej roli a na jednej stavbe, všetko je naše, my sme Kristovi a Kristus Boží  (1 Kor 3,9-23).

Mňa nič nemôže odlúčiť od „Evangelii Gaudium“, od pravej evanjeliovej radosti, lebo všetko smiem a ničím sa nenechám zotročiť, moje telo patrí Pánovi (1 Kor 6,12-20). Každý bude stáť pred Bohom sám a zodpovedať za svoje skutky. Apoštol Pavol píše hladný a smädný: keď iní šíria strach, žehnám, keď prenasledujú, znášam, keď potupujú, modlím sa, prosím vás teda napodobňujte ma, poslal som vám Timoteja, svojho milovaného syna, verného v Pánovi, on vám pripomenie v Kristovi, ako učím všade, po všetkých cirkvách (1 Kor 4, 11-21), aby vás satan neoklamal, veď už poznáte jeho zámery (1 Kor 2,11). Nebojte sa. Keď prídete do neba, brána do nového sveta bude otvorená, pre všetkých.

Nebolo tak vždy. Boh raz Petrovi povedal, aby tých, čo sú tam, preveril podľa Desatora. Peter previerku urobil, nebo po šiestom prikázaní bolo prázdne, Boha to trápilo, a tak Petrovi povedal, aby všetkých znovu zavolal, lebo je to pre Boha nudné, byť v prázdnom nebi. Podmienky sú tie isté, Kristus ťa privíta s otvoreným náručím, položí ti rozhodujúcu otázku, jedinú, ktorá rozhodne o večnosti: Miluješ ma? Áno, milujem ťa, bude tvoja spontánna odpoveď. Ak si ju dal tu na zemi, lebo teraz ten súd, s ktorým ťa zastrašujú, už začal, dal si kúsok Martinovho plášťa zimou sa trasúcemu, dal si jesť hladnému, dal si napiť smädnému, navštívil si chorých alebo väzňov, ak si to urobil, rozlúčiš sa s pominuteľným definitívne, pochopíš absolútno, dokonalosť, Boh ťa v tom okamžiku vezme do náručia. To je súd. Neboj sa. Žiadna likvidácia, žiadna kultúra smrti, len spása, svetlo, život.

„Veď nie to čo si, je to, čo ťa ctí, ale ako si to, čo si, určuje cenu.“