Pred tvárou Pána budem kráčať v krajine žijúcich

V pondelok sa na slovenskej záhradke grilovalo. Mária pozvala kolegov z opery. V stredu som mal telefonát, či chcem lístok na štvrtok, na „Rosenkavalier“ Richarda Straussa; opera, v ktorej umelecky štýlovo uzavreté spojenie rozličných nápadov z hudby, literatúry a dejín umenia chce návštevníkovi ukázať život vo Viedni roku 1740. Pretože som mal už naplánované ísť, takáto ponuka bola vynikajúca.

Aby som mal popoludní pokoj, ihneď po obede som išiel nakupovať. Ako každý deň, pre spolubratov v komunite jogurt, syr, rôzne mäsové výrobky, chlieb, ovocie; plecniak bol tak ťažký, že ani neviem ako, odrazu som bol v myšlienkach pri Abrahámovom synovi, ktorému otec naložil na chrbát drevo, aby ho niesol, na zápalnú obetu, ktorou mal byť chlapec sám. Nebolo to pre neho príliš ťažké? Neniesol na chrbte ten chlapec celú ťarchu svojho otca, veď ten mu nepovedal, kde je obetný baránok. „Boh si už obstará  baránka na zápalnú obetu, syn môj.“ (Gn 22,8)

Abrahám mal pred očami len jedno. Dať Bohu čo mu patrí, to najdrahšie, to najvzácnejšie, to, čo najviac miluje. Abrahám sa rozpráva s Bohom, ktorý od neho žiada syna. Ale ktorého, myslí si, veď má dvoch. Keď Sára dieťa mať nemohla, egyptská slúžka Agar mu darovala syna (Gn 16,4). Nazvali ho Izmael. Lenže aj Sára vo vysokom veku, hoci Boha vysmiala, lebo neverila, že u Boha nie je nič nemožné, Abrahámovi darovala syn a dali mu meno Izák. Egyptská slúžka, pretože Sára bola k nej krutá, so synom Izmaelom najprv od Abraháma ušla, ale pri studni Živého, ktorý ju videl, sa rozhodla vrátiť k svojej panej, lebo Pán jej vnukol aby poslúchala, nevypytovala sa stále, prečo musí znášať toľko utrpenia. Neskôr sa ukázalo, prečo.

Abrahám sa musel rozhodnúť. Boh chcel syna, ktorého miluje.  Abrahám mu povedal, že miluje rovnako oboch, Izmaela aj Izáka. Boh chcel to najlepšie. Abrahám sa rozhodol pre Izáka, lebo toho najviac miloval, aj keď mu to ťažko padlo priznať. Rodičia vedia, o čom tu píšem. Vlastne všetci viete, o čom tu píšem. 

„Pred tvárou Pána budem kráčať v krajine žijúcich“. V podsvetí? Skorumpovaný? Zneužívajúci druhých – nech platia za mňa, chudoba! Ja chcem moc, uznanie, bohatstvo, pohodlný život a slávu, áno, slávu, tá je najdôležitejšia. Tlko! Každý sám musí za seba zaplatiť, ale nie sem trocha lásky a tam pár dobrých skutkov. Boh chce to najlepšie, chce mňa!  Aby som svetu prisolil a osvietil ho (Mt 5,13-16). Ak chceme v novej kultúre lásky kráčať pred tvárou Pána v krajine žijúcich, musíme stále viac povoľovať, stále viac sa vzdávať, stále viac opúšťať: Ten ruksak za mňa tiež nikto neponesie!

Mein Herr und mein Gott, nimm alles von mir, was mich hindert zu dir.

Mein Herr, und mein Gott, gib alles mir, was mich fúhret zu dir.

Mein Herr und mein Gott, nimm mich mir und gib mich ganz zu eigen dir.

(Modlitba brata Mikuláša Flüelského, švajčiarskeho národného svätého.)

„Vezmi, Pane, a príjmi celú moju slobodu, moju  pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko, čo mám a čo vlastním, ty si mi to dal. Tebe, Pane, to vraciam; všetko to je tvoje, nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle. Daj mi len svoju lásku a milosť, lebo tá mi postačí.”

(Sv. Ignác Loyolský (1491 –1556), Duchovnê cvičenia 234.)

„Dio solo basta“! (sv. Terézia Avilská)