Prvá moja odpoveď na túto
otázku je: Ja vôbec neuvažujem o tom, ako sa zachová ten človek, ktorému
odpustím, lebo odpustenie musí byť bezpodmienečné. Preto sa mi takáto otázka
vôbec nekladie. Ale odpovedať na ňu, ak
ma o to požiada priateľ, viem, a NEROBÍ MI TO PROBLÉM.
Začnem s operou. Tam
čerpám silu pre všedné dni. Syn sa pomstí za urazeného otca, ktorého urazil
otec jeho milenky. Syn urazeného otca nemôže inak, vyžaduje to česť rodiny, a
navyše, otec si to želal, aby sa za neho pomstil. Zavraždí milenkinho otca. Ona
mu odpustí. Láska je mocnejšia dokonca ako smrť. Jules Massenet (1842-1912): Le
Cid. Text je od Adolphe d' Ennery, Pous Gallet a Eduard
Blau, podľa
Pierre Corneille a Gullén de Castro.
Ako ďaleko ide Boh v
odpustení? „Ja ťa tak veľmi milujem, že ty, moje stvorenie so mnou, tvojím
Bohom – Stvoriteľom sveta a života – môžeš robiť čo len chceš. Môžeš ma biť,
vysmievať sa mi, môžeš ma opľuť, bičovať a tŕním korunovať, áno, môžeš ma na
kríž pribiť a moje srdce prebodnúť, ja ťa nikdy neprestanem milovať. Odo mňa
nebudeš počuť ani len slovko obvinenia. Nechám sa zabiť ako baránok. Každá bunka
môjho tela ti povie: mám ťa rád, odpúšťam ti. Každá kvapka mojej krvi ti povie:
Nikdy ťa neprestanem milovať. Srdce a
moje pery ťa neodsúdia. ۥOtče odpusť im, lebo nevedia, čo robia‛ (Lk 23,34).To je môj Vykupiteľ. To
je môj Boh. A nikto by mi to nebol mohol povedať, keby sa Boh sám nebol zjavil.
Boh, uponížený až na smrť, na smrť na kríži.
Ak chceš, premedituj si
hymnus z listu Filipanom (Flp 2,5n) a môžeš „zmýšľať tak ako Kristus...“ Určite
nebudeš mať problém s tým, ako sa budú správať tvoji mocipáni, keď odpustíš; to
už tvoja vec určite potom nie je, nevinný – vinný. Alebo si naozaj myslíš, že
si nevinný? „Dobrý je len jeden!“ (Mt 19,17)
Odpusť. Nehovor, že odpustíš. Odpusť, teraz! Ako by som mohol očakávať
odpustenie od Boha, keď ja neviem, alebo nechcem odpustiť.
Boh nás miluje
bezpodmienečne. On nepovedal Božiemu ľudu: Dám vám zem, ak budete dobrí! On svojmu ľudu zem dal. Boh je veľký Milujúci.
Z lásky svoj ľud uzavrel do srdca (Dt 7,7), z egyptského otroctva ho vykúpil z
lásky (Dt 7,8), Šalamún chcel múdrosť, Bohu sa to páčilo, dal mu ju, ten menil
ženy, s obľubou cudzinky, ako spodné prádlo, a kráľovstvo padlo. Dávid videl na
streche peknú ženu, jej manžela dať zabiť. Prorokov vyvraždili. Bodnutím do
srdca toho, ktorý nám túto lásku zjavil, mal byť koniec opovrhovanej,
vysmiatej, ohrozovanej, prenasledovanej, mučenej, nakoniec zabitej; ľud ju
zrádzal, Božiu lásku, vždy, od Adama a Evy po Ježiša a zrádza ju dodnes. Celé
dejiny Boha s jeho ľudom sú zradou Božej lásky. Boh strašne riskuje. On je
trpezlivý. Nechá rásť (Mt 13,24-30). Sto oviec, jedna chýba, nechá
deväťdesiatdeväť a ide ju hľadať (15,1-7); desať drachiem, jedna sa stratí (Lk 15,
8-10 ); dvaja synovia, jeden poblúdi (Lk 15, 11-32). Boh sa svojho nevzdá. On
hľadá, čaká, nájde, teší sa. Aká je tvoja predstava o Bohu? A ako by si sa
zachoval ty v podobnej situácii? „Ja až po starobu som ten istý, až po
šediny ja ponesiem. Ja som to urobil a ja budem niesť, ja ponesiem a vyslobodím
(Iz 46, 4). Kde si v núdzi, tam Boh nájde
k tebe vchod. Boh je trpezlivý, spravodlivý, milostivý. Boh je svetlo, v ňom
nie je tma (1 Ján 1,5). Zomrie aby sme mali život (Ján 3,16-17).
Od začiatku svojho mesiánského
poslania Ježiš nielen že volá hriešnikov k obráteniu, ale odpúšťa im pri
rôznych príležitostiach ich hriechy. Ochrnutému najprv odpustí hriechy, a potom
ho uzdraví aj na tele (Mk 2,10). Hriešnici, ktorá mu slzami ľútosti zmáčala
nohy a svojimi vlasmi ich poutierala, povedal: Tvoje hriechy sú odpustené. Cudzoložnici
povedal: Žena nik ťa neodsúdil? Ani ja ťa neodsudzujem. Pred Bohom sme všetci dlžníkmi.
Vo sviatosti pokánia nám Boh odpustí všetky naše hriechy.
Ihneď ma napadlo, Deutoronomium
18,18: „Jedného z Vás Vám dám“. Boh chce, aby sa jeho slovo ohlasovalo v
ľudskom slove, a čo robíme s nim my? Boh nám prejavil neuveriteľnú
náklonnosť, totálnu, ale koľko rizika je v tom, my môžeme to jeho SLOVO
sfalšovať, prekrútiť, vyhovoriť sa, aby sme ho len nemuseli povedať, akoby sme
ho povedať mali, museli, lebo je to aj pre kňaza riskantné, povedať niečo, čo
nemôže žiť alebo nežije, jemu to platí ako prvému, čo káže. Ale musí tak kázať,
aj keď to ešte nedokáže žiť, lebo sme Cirkev hriešnikov. Ak si priznáš vinu a
odpustíš, nemáš sa čoho báť! Nespravodlivo represívnejšieho musíš (dnes je sv.
Ignáca): “S LÁSKOU NAPOMENÚŤ“; a môžeš mu aj povedať, keď už sme
pri našom Otcovi zakladateľovi mojej milovanej Spoločnosti Ježišovej: Nerob sa,
veď „bez Boha neurobíš nič, aj keby si ako chcel. Boh nič bez teba
nechce, a mohol by. S Bohom spojený všetko dokážeš“ . Nikdy druhého
nesúď, aby si nebol súdený. Pouč ho o našej viere, hlavne, pouč ho, aby lepšie
počúval Božie slovo, lebo naša viera je z počutia. Alfa a omega našej viery
je toto počúvanie.
Blížnemu musím odpustiť
a poučiť ho, aby lepšie počúval Božie slovo, nesmiem ho súdiť, to nie je
moja vec. Kto nepočúva kázeň, toho musím poučiť. Súdiť ho bude Boh, jediný
spravodlivý sudca. Ale keď kňaz ohlasuje, čo nemá, potom veriaci musia povstať.
Musia sa búriť, lebo tak je to v Písme, kto vodí veriacich za nos, „ten nech
zomrie“! Ako to spoznať? Ak kňaz neohlasuje Božie slovo alebo to, čo ohlasuje v
Božom mene, sa nesplní, lebo hovorí svoje, toho sa neboj. (Deutoronomium 18,9-22)
Nemusíš sa starať, ako sa
zachovajú mocipáni, keď odvoláš. Žil si za totality. Mocipáni z toho žijú, že
zastrašujú poddaných. Keď zomreli
mama, vo februári 1983, bol som na pohrebe, rakúsky štátny občan, do Trnavy
prišli dvaja tajní z centrály z Prahy a tri hodiny ma nútili, duševne týrali,
aby som s nimi spolupracoval. Povedal som im, že som Riaditeľ Slovenského
programu VaRo a nikdy to neurobím. Povedali mi, že urobíme skúšku. Ja som
čierny vlk, zatelefonujú mi domov a ja pôjdem na stretnutie, kam mi povedia.
Nepristal som na to. Zmučený som vyšiel von. Bratia Michal a František (už
nežijú) ma čakali pred policajným riaditeľstvom. K bratovi Gustovi som sa išiel
potešiť. Ja som mal navždy s tajnými pokoj. Niektorí podľahli. Diktatúry sú
reťazové reakcie vydierania. Strach človeka o seba je koreňom každej
neľudskosti a môže zostať latentný dovtedy, kým sa človek necíti ohrozený v
tom, z čoho žije. Kto má peniaze a majetok, cíti sa ako prasa v žite, ako
keby sedel v strede raja. Ale to je strašne klamné, lebo „hlupák, ešte dnes
v noci ťa prídem vziať!“ (Lk 12,13-20). Napriek tomu všetkému platí: My
máme Posolstvo, ktoré jasne hovorí, že viera v Boha zbaví strach moci nad nami.
Nadviažem tu na posledné
blahorečenie: Keď Ťa budú potupovať, prenasledovať, všetko zlé o Tebe hovoriť,
máš odmenu v nebi, zostaň pokojný, lebo Ježiš bol prenasledovaný, Ty nemôžeš
očakávať, že sa budeš mať lepšie, si medzi vlčákmi. Ako sa správať v takej
situácii? Prečítaj si usmernenia (Mt 10,16-39). Musíš sa snažiť, aby ste sa v
pokoji dohodli (Mt 5,9), ale to nikdy nesmie
prebiehať na úkor vernosti k Božiemu slovu. Ak sa konflikt nedá inak
vyriešiť, musíš prenasledovanie zniesť. Za každú cenu sa musíš pridržiavať
Ježiša a jeho slova. Nie prenasledovanie, ale vernosť k Ježišovmu slovu
ťa robí šťastným. Nikdy nesmieš odpovedať nenávisťou a nepriateľstvom.
Ježiš od nás vyžaduje: “Miluj nepriateľa a modli sa za prenasledovateľa (Mt
5,44). Práve v takomto intenzívnom negatívnom vzťahu, ako je to pri
prenasledovaní, nesmieme zabudnúť na lásku a živý rozhovor s Bohom. Dôležitá je
harmónia medzi Bohom a človekom. My sme si život nedali, dostali sme ho od
Boha, plnosť života si sami nemôžeme dať, „hľadajte najprv Božie kráľovstvo a
Božiu spravodlivosť, ostatné všetko dostanete navyše (Mt 6,33). Toto nie je
výzva na nečinnosť, ale na plnú dôveru v Božiu prozreteľnosť. Ak nám Boh dal
život, dá aj to, čo je potrebné na jeho udržiavanie. Ak človek nedokáže
odpustiť, chce urobiť poriadok, to odvádza jeho myseľ od Boha, to nie je
dôstojné kresťana. V Albánsku dodnes platí „kánon“ krvnej pomsty. Deti,
ohrozené na živote, sa musia skrývať celé roky, nesmú opustiť obydlie, podľa
toho „kánona“ odpustenie je nemysliteľné
a pomsta je nevyhnutná. Dôveruj v Božiu prozreteľnosť. Každý deň má dosť trápenia
(Mt 6, 25-34).
Po ovocí spoznáš, s kým máš do činenia. Chráň sa falošných vlčákov. Prichádzajú v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Preto je veľmi dôležité pred každým vážnym rozhodnutím urobiť voľbu. Čo je dobré pre mňa, čo je dobré pre nás a čo ma viac privedie k Bohu. V exercíciách sv. Ignáca je to rozlišovanie duchov. Keď máš dobrý pocit, dobre si sa rozhodol. (Mt 7,15-20).
Som živým svedkom
evanjelia. Odmena tým, čo opustili všetko, je už teraz v tomto čase stonásobne
väčšia a možno viac ako stonásobne. Mnohí prví
budú poslednými a poslední prvými (Mk 10,28). Rešpektuj zlaté pravidlo,
ktoré je vo všetkých náboženstvách: Rob ľuďom vždy len to, čo chceš, aby
ľudia robili tebe. Predpokladá sa tu, preto sa to volá zlaté pravidlo,
že druhému budeš robiť dobro, priať mu, aby sa mu darilo, vo všetkom, vo
všetkom (Mt 7, 12).
Keď sa tvoj brat, tvoja
sestra prehreší, napomeň ho, napomeň ju. Ak sa obráti, odpusť mu, odpusť jej.
Vždy. Ak prosí o odpustenie. A aj ty pros o odpustenie (Mt 18, 21-22; Lk 17,
3-4). Načo sa ma pýtaš, kto je dobrý. Len jeden je dobrý Boh (Mt 19,17). My sme
Cirkev hriešnikov. Uvedom si to, navždy. 77 krát!
Boh všetko odpustí, ak
sa skloníš pred jeho dobrotou. Ľudia sa
kukali, poprední muži sa vysmievali, iní hodili lós a rozdelili si jeho šaty, rúhali
sa mu, smädnému ocot pchali do úst, on prosil Otca, aby im odpustil, lebo
nevedeli čo robili (Lk 23,34).
Odpustenie znamená
otvoriť budúcnosť.
Krivda zostane v pamäti.
Vymazať ju nemôžeme. Čo nemôžeme zabudnúť, môžeme odpustiť. Kto odpustí,
preruší reťaz viny a odplaty. Do svojej skúsenosti vezme to, čo druhý urobil,
nesie vinu druhého. Skúsenosť odpustenej viny vyznačuje človeka; toho, ktorý
odpustil, a toho, ktorý odpustenie skúsi. Môžeme byť bratia a sestry, kým
nedokážeme druhého prijať s jeho vinou a zmieriť sa? Odpustenie je odvážny akt
človeka, ktorý vie, že lepšie je nespravodlivosť zniesť, ako ju robiť.
Neodpláca sa klamstvom za klamstvo, ale odpustením vytvorí nový vzťah.
Odpustenie musí byť konkrétne. LEN OBEŤ MOŽE ODPUSTIŤ KATOVI. Ježišovo
odpustenie svojim mučiteľom je konkrétne, lebo je to odpustenie obete.
Nenávistná vôľa nemôže byť porazená násilím, ale iba odpustením. Ježiš nevedie
konto ľudskej viny, on odpúšťa, lebo mu nejde o zničenie protivníka, ale o jeho
spásu. On sa svojich nikdy nevzdá, hľadá, čaká, nájde, teší sa.
Tinko Paldankin. Slovo do ticha, ako odpoveď priateľovi. Zürich, 31. júla 2012, na slávnosť svätého Ignáca Loyolského, zakladateľa mojej milovanej Spoločnosti Ježišovej.