Vyjadrenia nemeckých biskupov a teológov po synode

Pápež František svoju víziu pre cirkev načrtol aj v najnovšej encyklike Dilexit nos (Zamiloval si nás). Cirkev, ktorá žije z Kristovej lásky, je schopná vytvárať sesterské spoločenstvo, chrániť dôstojnosť každého človeka a starať sa o náš spoločný dom.

Poznámky k encyklike podľa Christ in der Gegenwart

Encyklika je rozdelená do piatich kapitol. V prvej sa zaoberá filozofickým prístupom k významu srdca. Pápež sa nehanbí spomenúť vlastnú starú mamu. Keď boli deťmi, piekla im karnevalové šišky s veľmi jemného cesta. Keď ich jedli, vo vnútri boli prázdne. Babka to vysvetľovala nasledovne: „Tento zákusok je klamstvo – vyzerá veľký, ale vo vnútri nie je nič. Nič skutočné, žiaden obsah.“ Je to asi prvá encyklika, kde pápež spomienkami z vlastného detstva verbuje k sympatii pre srdce., pre spomienky, ktoré si človek uchováva v srdci.

V druhej kapitole je reflexia „srdečných prejavov a slov Ježiša“, ktoré vyvierajú z jeho láskavého vnútorného sveta. V tretej teologicky rozoberá a usporadúva často ambivalentné a rôznorodé formy úcty k Ježišovmu srdcu. Vo štvrtej kapitole listuje v Biblii a u rôznych autorov, ktorí sa zaoberajú úctou k Ježišovmu srdcu.

Zo Starého zákona napr. citát, ktorý sa najmä dnes môže dotýkať sŕdc ľudí a byť potechou: „Aj keby sa vrchy pohli a kopce otriasli, moja milosť neodstúpi od teba a moja zmluva pokoja sa nezakolíše“ (Izaiáš 54,10). Ako opak a kontrast vyhrážajúcich posolstiev mocných, ktorí aj v súčasnosti v malom i vo veľkom zneužívajú svoju moc.

V poslednej kapitole ide o to, aby sa prezentovaná teória pretavila do praxe. František cituje sv. Teréziu od Ježiša: „Aj spravodlivosť sa mi zdá byť oblečená do lásky“. Nadväzuje na tézu pápeža Jána Pavla II, ktorý „civilizáciou lásky“ túžil zvíťaziť nad zlom vo svete. Teologicky tému „nápravy a záchrany sveta“ oblieka do slov, ktoré by mali poctivo študovať viacerí reálni politici: „Nie spôsobilí vojenskej služby a narábania so zbraňou, ale schopní konať so srdcom – to by mala byť spôsobnosť mladej generácie!“ Do sveta je možné vnášať a šíriť  plamene horiacej lásky a nežnosti Božieho Syna.

V epilógu pápež píše: „Dnes sa zdá byť všetko kúpiteľné. Akoby zmysel a hodnota všetkého závisela od vecí, ktoré môžeme získať mocou peňazí. Láska Ježišova je mimo tejto logiky. Je schopný dať tomuto svetu srdce a oživiť v ňom lásku, o ktorej sme si mysleli, že je navždy mŕtva.“ Pápež sa tu predstavuje ako diplomat lásky: Nebojme sa mať viac srdca! (Christ in der Gegenwart, 45/2024, 17.)

Svedectvá nemeckých biskupov, ktorí sa zúčastnili synody v Ríme

Biskup Dr. Georg Bätzing, predseda Nemeckej biskupskej konferencie (Limburg)

Budúcu zmenu vidí pri rozhodovaní v cirkvi od hornej úrovne až po farnosti. Rozhodnutia cirkevnej autority sa už nebudú dať robiť bez spolupráce grémia poradcov a spolupracovníkov. Tí nebudú menovaní zhora cirkevnou autoritou, ale budú volení a delegovaní „zospodu“.

Východiskom a argumentom pre novú prax v celej cirkvi má byť solídna teológia krstu – do centra sa dostáva rovnaká hodnosť všetkých pokrstených a ich zodpovednosť za poslanie cirkvi v dnešnom svete.

Tieto nové odporúčania bude potrebné čím skôr aj cirkevnoprávne ošetriť, aby sa nestratili a nerozplynuli do prázdna.

Biskup Dr. Felix Genn (Münster)

Teší ho, že sa v cirkvi synodalita začala presadzovať celoplošne, čo už nie je možné zvrátiť. Vyčerpávajúca práca sa oplatila, lebo z nej pochádzajú reálne zmeny. Osobne si priniesol zo synody dve výzvy. Akým spôsobom môžu v súčasnej občianskej a akademicky formovanej cirkvi nájsť svoje miesto aj chudobní, tak ako to rozumie synoda. A čo znamená „conversio“, teda zmena zmýšľania a z toho plynúca prax preňho osobne, keď je presvedčený, že už „všetko vie a všetkému rozumie, o čo pri synodalite ide“.

Biskup Dr. Betram Meier (Augsburg)

Nezačali sme od nuly. Od stretnutia pred rokom sa veľa zmenilo. Všetci sa viac poznali, tešili sa zo vzájomného stretnutia, atmosféra bola uvoľnená a priateľská. Na stretnutí sa prejavili a boli obohatením mnohé skúsenosti zo synodálneho procesu v jednotlivých krajinách. Synodalita sa teraz javila menej ako metóda práce a viac ako životný štýl cirkvi.

Synodalite sa ale musíme všetci ešte priúčať, od posledného kresťana až po pápeža. Vidieť cirkev ako školu počúvania. Počúvať Boha, ľudí a naše srdcia. Hoci bolo vzhľadom na minulý rok cítiť viac jednoty napriek rôznosti kultúr, mentalít a názorov, ostáva stále ešte veľa výziev do budúcnosti. Napr. úloha ženy, decentralizácia, úlohy biskupských konferencií.

Poznámka: Stefan Kiechle SJ (Stimmen der Zeit, 11/2024, 801-802.)

Na základe krstu majú pokrstení právo dostať slovo – spoluhovoriť, ale aj spolurozhodovať. Nakoľko sa nedá o všetkom rozhodnúť len na základe väčšiny, treba o tom poctivo diskutovať. V mnohých krajinách sú dnes ľudia vzdelanejší. Preto je aj odôvodnený záujem o spoluúčasť (participáciu). Bez participácie pokrstených stratí cirkev vierohodnosť a dôveru. Autokratické monarchie do budúcnosti neobstoja, a to aj napriek svetovej politickej situácii, kde sa znovu mnohí orientujú autoritársky. Pápežstvo sa štátno-právne javí ako posledná absolutistická monarchia v Európe.

Pápež František sa snaží o jednotu, čo je úloha jeho úradu. Tým sa ale pohybuje na dvoch koľajniciach. Chce, aby boli všetci synodálne počúvaní, hovorili a dialógom rozlišovali „duchov súčasnosti“, ale podľa starého modelu cirkevného práva ponecháva rozhodnutie pre seba. Všetci rozlišujú, ale iba jeden rozhoduje. V časoch založenia jezuitov to bolo inovatívne a pasovalo to do vtedajšej doby. Je otázne, či to stačí aj pre dnešný svet. Zatiaľ sa zdá byť úradnícky Vatikán sám v sebe v rozpore so synodálnou cirkvou.

Možno sa čaká na nového pápeža, ktorý bude mať silu a odvahu aj tento „gordický“ uzol preťať. Alebo je potrebný nový koncil, hoci si nikto nevie predstaviť stretnutie cca 5364 biskupov na jednom mieste a v jednom čase. Možno by sa koncil konal len s delegovanými biskupmi a laikmi. Monarchiu však bude treba zanechať a nahradiť participatívnou ústavou – či ju budeme volať demokracia alebo inak, to je len hra so slovami. Oficiálne svoje nedostatky cirkev nikdy nerevidovala, ale vždy len mlčky nahradila novým. Možno bude aj teraz stavať na svojich skúsenostiach.

Biskup Dr. Stefan Oster SDB (Passau)

Cení si konanie pápeža už od jeho nastúpenia. K spolupráci pozýva všetkých na celom svete. Chcel počúvať hlasy zo všetkých kútov sveta, z farností. Na stretnutiach sa pápež zúčastňoval osobne, popritom veľa laikov, žien a mužov. Všade dával pápež najavo, že sa máme spolu učiť a počúvať Ducha Svätého. Od začiatku boli témou aj misie. Krásu a hĺbku viery a stretnutia s Kristom potrebujeme ponúkať a svedčiť o tom pred celým svetom.

Biskup Dr. Franz-Josef Overbeck (Essen)

Táto cesta musí pokračovať. Nemecko na ňu nastúpilo už Würzburgskou synodou (1971-75), ktorá bola výsledkom a pokračovaním II. vatikánskeho koncilu. Na participáciu pokrstených kládla cirkev v Nemecku už dávnejšie dôraz. Aj synoda v záverečnom texte zdôrazňuje, že otázka prístupu žien k diakonátu ostáva otvorená, podobne ako kňazský úrad pre mužov v celibáte i pre ženatých. Postsekulárny svet potrebuje oba typy kňazov.

Ísť dopredu znamená aj odvážne rozoznávať znamenia čias, dnešného sveta. Vo svete, kde mnohí žijú bez Boha, treba odvážne ísť v ústrety novým výzvam a vymoženostiam, ako je napr. umelá inteligencia. Práve minulé roky sa spomínali nové témy, ktoré sa dostali aj do záverov synody. Ako svedectvo, že cirkev je svetovou cirkvou a nielen európskou. Súčasná synoda povzbudzuje ísť ďalej v dôvere v človeka a v Boha. Povedané trefne po taliansky: „Avanti tutti!“

Prof. Paul M. Zulehner (Wien)

Ducha Sv. nie je možno zastaviť. Ani v otázke svätenia žien. Synoda urýchlila „Ordinations – Countdown“. Zulehner je optimista napriek tomu, že kapitola o ženách mala v záverečnom dokumente najviac „proti-hlasov“. Pre niektorých je téma diakonátu žien „hororovou predstavou“.  Podľa nich by sa tieto dvere nemali „nikdy a nikdy viac“ otvárať.

Pre Zulehnera sú to také slová „nikdy“, ako u apoštola Petra, ktorý sa bránil jesť „nečisté jedlo“ a Boh ho poučil, aby ho nenazýval nečistým (Sk 10,15).

Podobné nikdy vyslovil pápež Pius IX. v jeho Sylabus errorum z roku 1864 (že cirkev sa nikdy nezmieri s demokraciou a ľudskými právami). Otázne je, ako dlho vydrží aj to „nikdy“ a „nie“ od pápeža Jána Pavla II., ktorý sa vyslovil, že „cirkev nemá žiadnu moc udeliť ženám plnú moc kňazstva“. Aj na synode bolo počuť hlas z kruhov žien, že kňazi konajú nielen v mene Vzkrieseného, ktorý vzkriesením zanechal delenie medzi mužom a ženou za sebou, ale aj v mene cirkvi, ktorú často vnímame aj ako mariánsku, teda ženskú. „Nemajú azda muži právo reprezentovať (mariánsku) cirkev a nemôžu ženy reprezentovať Vzkrieseného? Nerobia tak už dávno všetci pokrstení?“

Podľa Zulehnera je záverečný text synody realizovateľný. Z jeho presadením do praxe sú spojené veľké úlohy. Pri tom sa ukáže, či sa zodpovední ľudia cirkvi počas troch synodálnych rokov niečo synodálne naozaj aj naučili. Lebo je ľahké sa pre synodalitu rozhodnúť, ale ťažšie je ju vážne praktizovať. Synodalitou sa spravil ďalší krok v implementácii II. vatikánskeho koncilu. Synodálnym dokumentom sa cirkev definitívne rozlúčila s centralistickou uniformitou.

Keď pápež vynechal niektoré dôležité témy zo synody, vyvolalo to veľa nevôle. Ukázalo sa, že to bolo múdre a predvídavé rozhodnutie. Ak by sa o nich diskutovalo, synoda by sa roztrhala. Pri všetkom počúvaní hlasu Ducha Sv. by sa nepodarilo dosiahnuť zjednotenie ani medzi cirkvami Severu a Juhu, ani medzi Východom a Západom. Podstata synodality by ostala stratená. Podľa Františka nebude po záverečnom dokumente nasledovať žiaden postsynodálny text, čím demonštruje pápež nový štýl vykonávania pápežského úradu. Záverečný text tým nadobúda na dôležitosti. Vo svetovej katolíckej cirkvi sa pristupuje k zmenám a to na základe jej synodality.

Ekleziálny návrh synody, podobne ako II. vatikánsky koncil, stavia na krste. Všetci pokrstení sú zodpovední za misiu cirkvi. Aby prichádzalo Ježišovo kráľovstvo už teraz na zem, aspoň v náznakoch. Či to tak bude, sa ukáže na narastaní mieru, spravodlivosti, slobody a solidárnej lásky najmä k chudobným.

Nová synodálna kultúra úradu

Ordinovaný úrad má autoritu, ale nie je bez hraníc. Od biskupov sa vyžaduje transparentnosť a povinnosť zodpovedať sa za činnosť. Požadovaná synodálnosť biskupov sa v budúcnosti bude zohľadňovať už pri výbere kandidátov. Niektoré skupiny nositeľov úradu budú vyžadovať na všetkých úrovniach procesy učenia a vzdelávania.

Synodalizácia sa vyžaduje aj od úradu Petra – pápeža. V budúcnosti sa bude pápež starať o jednotu svetovej cirkvi, bude zjednocovať vytúžený vývoj v regionálnych cirkvách a bude garantovať jednotu v novej katolíckej mnohorakosti. To bude aj silným impulzom pre ekumenickú jednotu, v čom cirkev doteraz stagnuje.

Zmenená príslušnosť

Dokumentom sa cirkev definitívne lúči s centralistickou uniformitou. Evanjelium má byť inšpiráciou pre rôzne kultúry svetovej cirkvi. Po synode sa má zistiť, ktoré kompetencie nebudú už viac dané v Ríme, ale delegované v regiónoch sveta – v náuke, morálke a disciplíne. Ako príklad uvádza dokument diskusie cirkevných zhromaždení ohľadom polygamie v Afrike a na Madagaskare.

Momentálne sa pracuje aj na zmene kódexu cirkevného práva. Nemalo by sa stať to, čo v minulosti, keď kódex právne vylúčil možnosť zúčastniť sa na synodách laikom, ženám i mužom (CIC 1983). Preto pápež menoval za delegátov už teraz niektoré ženy a mužov. Dokument si podobné praje do budúcnosti na všetkých úrovniach synodálnych zhromaždení. Bežnými by sa mali stať aj partikulárne koncily. Podľa Zulehnera budeme v budúcnosti hovoriť nie o biskupských konferenciách, ale o cirkevných konferenciách. V Amazonskej oblasti týmto smerom už pokročili, keď zriadili CEAMA (Conferencia Ecclesia de la Amazonia). Teda nie biskupská, ale cirkevná konferencia. (Podľa: kathpress, www.katholisch.at/aktuelles, 28. 10. 2024.)

Autor: Timotej Masár SJ (Slovo do ticha, Zürich 27. 11. 2013.)