Kritická bilancia pápežovej návštevy v Nemecku

Výzva všetkým cirkevným spoločenstvám na ekuménu: „Konajme to, čo nás spája!“

Zoči-voči trpkému sklamaniu pri ekumenickom stretnutí pápeža v Erfurte vyzýva „Wir sind Kirche“ všetky katolícke a evanjelické cirkevné obce a spoločenstvá k tomu, aby sa ekumenicky spojili a „konali to, čo nás spája!“ Cirkevné obce v Nemecku by samy za seba mali vyhlásiť, že už temer 500 rokov trvajúce nesmierne boľavé rozštiepenie kresťanstva sa skončilo a mali by nasledovať príklad cirkevných obci z Bruchsalu, ktoré konštatovali: „Prianie Ježiša Krista – aby všetci boli jedno – považujeme za dôležitejšie ako všetky teologické a cirkevno-politické úvahy či pochybnosti a cítime sa viazaní presvedčením, že ho máme poslúchať viac ako ľudí.“ (www.joerg-sieger.de/oekumene.htm)

Stretnutie pápeža v priateľskej atmosfére v augustiniánskom kláštore v Erfurte nemôže zastrieť skutočnosť, že od tohto pápeža nemožno očakávať ďalšie impulzy, hoci pri svojom zvolení prisľúbil, že sa zasadí za konkrétne viditeľné znaky ekumenizmu. Uznanlivé slová pápeža Benedikta voči otázkam Martina Luthera, ktorý sa pýtal na milostivého Boha, čo je aj dnes rovnako aktuálne, určite stoja za povšimnutie. Avšak otázkam Luthera ohľadom pápežstva a cirkvi, ako aj spoluúčasti rímskej cirkvi na vtedajšom cirkevnom rozkole, pápež nevenoval ani jednu slabiku.

Rímske vedenie cirkvi počas desaťročí teologického zbližovania svojim výlučným nárokom na pravdu, odmietaním a blokádou z oficiálnych miest premrhalo každý závdavok dôvery. Veľká väčšina veriacich sa už jednoducho nemôže a nechce naďalej nechať viesť skostnatenou argumentáciou Ríma. Po Erfurte majú preto všetci pokrstení v mene Ježiša Krista právo a povinnosť, aby viac nečakali na ďalšie kroky cirkevného vedenia, ale aby nasledovali hlas svojho svedomia. Prišiel čas, aby sme ohlásili jedno spoločenstvo, jednu cirkev Kristovu, ktorou už dávno sme, a „konali to, čo nás spája!“. Pápeža Benedikta sa treba spýtať, prečo vážne nevyužil jedinečnú šancu na ekuménu s cirkvami reformácie.

Predmoderné jadro moderne argumentujúcej reči v parlamente

Keď hovoril pápež v nemeckom parlamente, podarilo sa mu zmienkou o ekologickom hnutí získať na svoju stranu aj mnohých kritikov. Oprávnené viackrát opakované upozornenie na ľudské práva však zostane tak dlho nevierohodné, kým sa katolícka cirkev sama celkom a úplne neprizná k rešpektovaniu ľudských práv a nezačne ich rešpektovať vo vlastnej cirkvi. Jeho intelektuálne náročná reč dala zabudnúť, že jeho predchodcovia ešte vehementne bojovali proti slobode svedomia a vyjadrovania. A jeho reč nenápadne zamlčala, že sú to len Svätá Stolica čiže Vatikán a Bielorusko, čo ešte nepodpísali konvenciu o ľudských právach.

Pápež akceptuje bezvýhradne vlastnú hodnotu svedomia, ale zároveň to viaže práve tak bezvýhradne na objektívne, vopred dané normy, napr. sexualitu spája len s plodením detí. Práve vtom tkvie predmoderné jadro jeho moderne argumentujúcej reči. Podarí sa azda pápežskému diskurzu, aby si prispôsobil reč o ochrane prírody svojim vlastným predstavám tak, že pri tejto reči bude každý myslieť na katolícke prirodzené právo? Snaží sa pápež azda tak uniknúť obrazu pootvoreného okna svojho predchodcu Jána XXIII., že viac nebude ohlasovať svieži cirkevný vzduch, ale poslušnosť voči vyšším normám? Benediktovo posolstvo: „Kde je Boh, tam sú jasné normy.“

Pre znalcov Ratzingerových textov tu zaznelo sotva niečo nové. Jeho myšlienky boli podfarbené pesimistickým podtónom. Pápež Benedikt,  ktorý vedome určuje svoje priority, pokračoval v Erfurte vo svojej reči z Berlína namiesto toho, aby zaujal stanovisko k ekuméne a naznačil nejakú cestu vedúcu ďalej napr. vo výhľade na rok 2017 (pozn. prekladateľa: 500 rokov od začiatku reformácie). Ekumenické kroky nemajú nič spoločné s politickou kalkuláciou, ako to podsúva pápež. V Berlíne povedal, že človek netvorí sám seba. V Erfurte  objasnil, že viera nie je samourobiteľná. Inými slovami: Nič sa nebude meniť.

Reč o Bohu nesmie slúžiť ako zastieranie pohľadu na cirkevnú krízu

Pred touto pápežskou návštevou sa od Josepha Ratzingera nič prehnané neočakávalo. Vieme, že už vyše 30 rokov má v Ríme zodpovednosť za svetovú cirkev: najskôr ako prefekt Kongregácie pre náuku viery a temer šesť rokov ako pápež Benedikt XVI. Predsa je alarmujúce, že teraz ako pápež ukázal tak málo pripravenosti vážne sa zaoberať vnútrocirkevnou krízou, o ktorej sa výslovne zmienil aj spolkový prezident Nemecka, a povzbudiť v pokračovaní dialogického procesu, ktorí začali biskupi. Namiesto toho vo svojej kázni na olympijskom štadióne jasne odsúdil všetky sny o cirkvi „vlastnej výroby“.

Akokoľvek je správne sťažovať si na rastúcu neprítomnosť Božiu vo vedomí ľudí: Reč o Bohu nemôže slúžiť na zastieranie kríz a problémov vo vnútri cirkvi. Správne je jeho poukázanie na duchovnú obnovu viery: Ale aj cirkevné hierarchické štruktúry zvestujú posolstvo Ježiša Krista, a preto aj ony ním musia byť vždy znova posudzované. Zvlášť ťažko nesú mnohé katolíčky a katolíci, že pápež nedal žiadnu nádej novému pastoračnému prístupu napr. pre rozvedených a znovusobášených, za ktorý sa v poslednom čase zasadzoval aj arcibiskup Zollitsch.

Preplnený program pápeža so 17 príhovormi a kázňami možno hodnotiť ako obrovský výkon, ale nezaznel v ňom žiaden program na dialóg. Pri všetkej osobnej skromnosti ukázala táto cesta veľmi jasne náboženský, morálny a tiež politický nárok na moc, ktorý si rímskokatolícka cirkev napriek dramatickému poklesu členstva naďalej osobuje. Stretnutie s ústavnými sudcami v kňazskom seminári vo Freiburgu tak stavia do popredia otázku po právnom postavení a mocenskom nároku pápežského úradu: ako reprezentanta „Svätej Stolice“, ako hlavného predstaviteľa miništátu Vatikán a ako hlavného predstaviteľa rímskokatolíckej cirkvi.