Melanchólia a duša

Melanchóliu a jej deti (smútok, chmúrnosť, nostalgiu, osamelosť, depresiu, nepokoj, ľútosť, pocity straty, náznaky vlastnej smrteľnosti, strach z temných zákutí mysle a ťažobu duše) pokladáme väčšinou za negatívne pocity. Ony však majú aj pozitívnu stránku a môžu nám pomôcť, aby sme sa dostali do kontaktu s našou vlastnou dušou. Jednoducho povedané, pomáhajú nám udržiavať kontakt s tými časťami našej duše, voči ktorým zvyčajne nie sme dosť pozorní. Naša duša je hlboká a komplexná a snažiť sa počuť, čo jednotlivé zákutia duše hovoria, znamená počúvať ich v každej nálade vo vnútri našich životov – vrátane a niekedy najmä, keď sa cítime smutní a nesvoji. V smútku a melanchólii nám duša hovorí veci, ku ktorým sme často hluchí. Preto je dôležité všímať si pozitívnu stránku melanchólie.

Žiaľ, dnes je bežné vidieť smútok a ťažobu na duši ako nedostatok zdravia, ako úbytok vitality, ako nezdravý stav; ale normálne to tak nie je. Napríklad v mnohých stredovekých a renesančných lekárskych knihách bola melanchólia vnímaná ako dar pre dušu, niečo, čím človek musel prejsť v kľúčových etapách svojho života, aby sa dostal do väčšej hĺbky a empatie. To sa, samozrejme, netýka klinickej depresie, ktorá je skutočnou stratou zdravia, ale mnohých iných depresií, ktoré nás ťahajú dovnútra a do hĺbky.

Prečo musíme prejsť určitými druhmi melanchólie, aby sme dospeli k hlbšej zrelosti? Thomas Moore, ktorý s hlbokým pochopením píše o tom, ako musíme pozornejšie načúvať impulzom a potrebám našich duší, ponúka tento pohľad: „Depresia nám dáva cenné vlastnosti, ktoré potrebujeme, aby sme sa stali naplno ľuďmi. Dáva nám váhu, keď sme príliš ľahkovážni v našich životoch. Ponúka určitý stupeň gravitácie. Tiež nám umožňuje starnúť, aby sme primerane vnútorne rástli a nepredstierali, že sme mladší, než v skutočnosti sme. Umožňuje nám zrieť a dáva nám celú škálu ľudských emócií, ktoré nám pomáhajú vysporiadať sa s vážnosťou života V klasických renesančných obrazoch, ktoré sa nachádzajú v starých lekárskych textoch a v zbierkach liekov, je depresia zobrazená ako starý človek so širokým klobúkom, ktorý si v šere drží hlavu v dlaniach.“

Milan Kundera, český spisovateľ, vo svojom klasickom románe Neznesiteľná ľahkosť bytia potvrdzuje to, čo hovorí Moore. Jeho hrdinka Tereza sa usiluje o pohodový život, ktorý nie je ťažký, v ktorom je veľa ľahkosti, slnka a pochabosti, o život zbavený určitého typu úzkosti, ktorá by naznačovala temnotu a smrteľnosť. Práve preto ale pociťuje potrebu gravitácie, nejakej tiaže, ktorá by signalizovala, že život je viac než len obyčajné užívanie si dobrej nálady a pohodlia. Ľahkosť sa pre ňu rovná povrchnosti.

V mnohých kultúrach a vo všetkých veľkých svetových náboženstvách sa obdobia melanchólie a smútku považujú za nevyhnutné cesty, ktorými sa človek musí vydať, aby prehĺbil svoje porozumenie a dospel k empatii. Vskutku, nie je to súčasťou samotnej podstaty zažitia veľkonočného tajomstva v kresťanstve? Sám Ježiš, keď sa pripravoval priniesť najvyššiu obetu z lásky, musel bolestne prijať, že neexistuje žiadna iná cesta k radosti Veľkonočnej nedele, ktorá by nezahŕňala aj ťažobu Veľkého piatku. Ako môže byť Veľký piatok veľký, (v angl. to znie lepšie: Good Friday be good), ak melanchólia, smútok a ťažoba v duši by boli znakmi toho, že s nami nie je niečo v poriadku?

Ako by sme sa teda mohli pozerať na obdobia smútku a ťažoby v našich životoch? Ako by sme sa mohli vysporiadať s melanchóliou a jej deťmi? Po prvé, je dôležité vidieť melanchóliu (bez ohľadu na jej formu) ako niečo normálne a potenciálne zdravé v našich životoch. Temnota duše nemusí nutne znamenať, že s nami nie je niečo v poriadku. Skôr je to najčastejšie samotná duša, ktorá volá o našu pozornosť, žiada o vypočutie, usiluje sa nás nejakým hlbším spôsobom uzemniť a snaží sa, ako to hovorí Moore, primerane prehĺbiť.

Aby sa to však stalo, musíme odolať dvom protichodným pokušeniam: odvráteniu pozornosti od smútku alebo poddaniu sa mu. Okrem toho potrebujeme dať melanchólii aj jej primeranú platnosť. Ako to urobíme? James Hillman (amer. psychológ, považovaný za zakladateľa archetypálnej školy jungovskej psychológie, pozn. prekl.) nám dáva túto radu: „Čo robiť s ťažobou duše? Vložte ju do kufra a noste ho so sebou. Udržujte to blízko, ale uzavreté; uistite sa, že zostane po ruke, ale nedovoľte, aby to nad vami získalo kontrolu.“