na tohtoročný Deň vďakyvzdania budeme prestierať stoly na pozadí celosvetovej temnoty. Pokiaľ sa môžeme pamätať, správy z domova a zo sveta nikdy neboli desivejšie. Celý skľúčený som sa opýtal jednej skvelej múdrej ženy, ktorú si vážim a obdivujem: Aké posolstvo nádeje môžem priniesť svojím priateľom? So žiarivým úsmevom stručne odpovedala: „Máme jeden druhého.“
To je ono! Máme jeden druhého. Môžeme si pozrieť do očí, žiariace svetlom sviečok a vieme to: Patríme k sebe. Naši drahí a blízki nás posilnia, nech sa deje čokoľvek. Avšak sila namierená proti iným je ilúziou. Žiadni „iní“ totiž neexistujú! Všetci sme jedno.
Aj keď dobre živení, potrebujeme tých, čo sú v núdzi, rovnako ako oni potrebujú nás. Len deti, ktoré hľadajú jedlo prehrabávajúc smetiská, môžu nasýtiť náš vlastný nepriznaný hlad; len deti vyľakané dažďom bômb a, áno, rovnako vystrašení piloti bombardérov, generáli a obchodníci so zbraňami môžu zmierniť náš najhlbší strach, ak si uvedomíme, že sme s nimi jedno. Len bezdomovci môžu vyliečiť našu najhlbšiu túžbu po domove; len tí, ktorí stratili všetku nádej, môžu obnoviť našu vieru, ak všetci uznáme ich dôstojnosť a budeme spolupracovať na riešení našich spoločných problémov.
Takúto nádej nám všetkým želám počas tohto obdobia svetla a tiež do roku 2025. Urobme si pri sviatočnom stole miesto pre celú ľudskú rodinu. Nádej existuje, pretože „máme jeden druhého.“
Váš brat David
(Pozn.: Deň vďakyvzdania je najväčší sviatok
v USA. Slávi sa vždy posledný štvrtok mesiaca novembra. Odkazuje na slávnosť,
ktorým v roku 1621 prví prisťahovalci z Anglicka ďakovali za prežitie
prvého roku v Novom svete, v dnešnom štáte Massachusetts.)