Riskovať Božie milosrdenstvo

Zarazilo ma to, pretože necelý rok predtým, keď som robil záverečné skúšky v seminári, mi jeden z kňazov, ktorí ma skúšali, dal toto varovanie: „Buď opatrný,“ povedal, „nikdy nedovoľ, aby sa tvoje pocity dostali do cesty pravde a bol by si príliš mäkký. To je nesprávne. Pamätaj, že akokoľvek je to ťažké, len pravda oslobodzuje ľudí!“ Mohlo by sa zdať, že to bola dobrá rada pre mladého kňaza, ktorý začína svoju službu.

Ako však plynie rok za rokom, cítim, že viac inklinujem k radám toho starého kňaza. Potrebujeme viac riskovať Božie milosrdenstvo. Samozrejme, že dôležitosť pravdy nemožno nikdy ignorovať, ale musíme riskovať, aby sme nechali voľne plynúť nekonečné, nesmierne, bezpodmienečné, nezaslúžené Božie milosrdenstvo. Ono je dostupné ako najbližší vodovodný kohútik a my, ako kedysi Izaiáš musíme hlásať milosrdenstvo, ktoré nemá žiadnu cenovku: „Poďte, príďte bez peňazí a bez počestnosti, príďte všetci, pite zadarmo z Božieho milosrdenstva!“

Čo nás v tom zdržiava? Prečo tak váhavo hlásame Božie nevyčerpateľné, márnotratné a nerozlišujúce milosrdenstvo? Čiastočne sú naše motívy dobré, dokonca šľachetné. Máme legitímnu starosť o niektoré dôležité veci: pravdu, spravodlivosť, pravovernosť, morálku, správnu verejnú formu, riadnu sviatostnú prípravu, strach z pohoršenia a starosť o cirkevné spoločenstvo, ktoré potrebuje vstrebať a niesť následky hriechu. Láska musí byť vždy zmiernená pravdou, rovnako ako pravda musí byť zmiernená láskou. Niekedy sú však naše pohnútky menej vznešené a naša váhavosť pramení z bojazlivosti, strachu, žiarlivosti a zákonníctva – zo spravodlivosti farizejov alebo zo skrytej žiarlivosti staršieho brata na toho márnotratného. A tak si povieme: Pokiaľ sme my na stráži (v úrade) nesmie sa udeľovať žiadna lacná milosť!

Predsa, keď takto konáme, sme pomýlení, nie sme dobrými pastiermi a sme v rozpore s Bohom, ktorého ohlasoval Ježiš. Božie milosrdenstvo, ako ho zjavoval Ježiš, zahŕňa bez rozdielu zlých i dobrých, tých, čo si to nezaslúžia, i tých, čo si zaslúžia, nezasvätených i zasvätených. Jedným zo skutočne znepokojivých poznatkov, ktoré nám Ježiš zanechal, je, že Božie milosrdenstvo nemôže nevychádzať ku každému, pretože ono je vždy bezplatné, vždy nezaslúžené, bezpodmienečné, univerzálne v obsiahnutí, presahujúce všetky náboženstvá, zvyky, rubriky, politickú korektnosť, direktívny program, ideológie a dokonca aj hriech samotný.

Z našej strany, najmä my, ktorí sme rodičmi, ordinovanými služobníkmi, učiteľmi, katechétmi a staršími vo svojich spoločenstvách, musíme riskovať hlásanie márnotratného charakteru Božieho milosrdenstva. Nesmieme dávať Božie milosrdenstvo, akoby sme utrácali niečo vlastné, prideľovať Božie odpustenie, akoby to bol obmedzený tovar, klásť podmienky na Božiu lásku, akoby bol Boh úzkoprsým tyranom alebo politickou ideológiou, alebo odrezať prístup k Bohu, akoby sme boli strážcami nebeskej brány. Nie sme! Ak spájame Božie milosrdenstvo s vlastným hodnotením vecí, spájame ho s našimi vlastnými obmedzeniami, ranami a predsudkami.

Je zaujímavé všimnúť si v evanjeliách, ako sa apoštoli – zaiste v dobrom úmysle – často pokúšali držať istých ľudí ďalej od Ježiša, akoby neboli hodní a akoby nejako tí ľudia urážali Ježišovu svätosť a čistotu. Opakovane sa pokúšali poslať preč deti, prostitútky, mýtnikov, verejných hriešnikov a nezasvätených všetkého druhu a Ježiš ich pokusy vždy zamietol slovami v zmysle: „Nech len prídu! Chcem, aby prišli ku mne.“

Málo sa zmenilo. V cirkvi sa vždy my, ľudia s dobrými úmyslami, s rovnakými pohnútkami ako kedysi apoštoli, snažíme držať určitých jednotlivcov a celé skupiny mimo Božieho milosrdenstva, ktoré je dostupné v slove, sviatostiach a spoločenstve. Boh nepotrebuje (a ani nechce) našu ochranu. Ježiš chcel, aby k nemu prišli všetci ľudia, a chce to aj teraz. Boh chce, aby každý bez ohľadu na morálku, pravovernosť, slabú prípravu, vek alebo kultúru, vplával do nekonečných vôd Božieho milosrdenstva.