Telo a Duch ako jedno

Myslím si, že môj brilantný profesor histórie a liturgie, františkán páter Larry Landini (1935-2005), podal najlepšie vysvetlenie, prečo sa zdá, že toľko kresťanov sa hanbí za svoju telesnosť a bojí sa tela. V roku 1969, po štyroch rokoch štúdia cirkevných dejín, nám páter Larry ponúkol tieto posledné slová: „Len si pamätajte, že na praktickej úrovni bola kresťanská cirkev oveľa viac ovplyvnená Platónom ako Ježišom." Nechal nás vysmiatych, ale aj ohromených a smutných, pretože štyri roky poctivej cirkevnej histórie nám ukázali, aká je to v skutočnosti pravda.

Pre Platóna boli telo a duša nezlučiteľnými nepriateľmi; hmota a duch boli medzi sebou v hlbokom rozpore. Pre Ježiša však neexistuje nepriateľstvo medzi telom a dušou. V skutočnosti je to jadro Ježišovho uzdravujúceho posolstva a samotného vtelenia. Ježiš, v ktorom sa „Slovo stalo telom“ (Ján 1,14), bol úplne človekom, aj keď bol úplne božský,
pričom telo aj duch pôsobili ako jedno.

V Apoštolskom vyznaní viery, ktoré siaha až do druhého storočia, hovoríme: „Verím vo vzkriesenie tela.“ Krédo nehovorí, že veríme vo vzkriesenie ducha alebo duše – ale koľko ľudí to takto počúva! Samozrejme, že to nehovorí, pretože duša nemôže zomrieť. Namiesto toho v Kréde vyznávame, že ľudské stelesnenie má večnú povahu. (Prečítajte si celú 15. kap. 1. listu Korinťanom, kde sa to Pavol pokúša komunikovať nekonečne tajomným spôsobom.)

Kresťanstvo robí odvážne a obsiahle tvrdenie: Boh vykupuje hmotu a ducha, celé stvorenie. Biblia hovorí o „novom nebi a novej zemi“ a o zostúpení „nového Jeruzalema z neba“, aby „prebýval medzi nami“ (Zj 21,1–3). Tento fyzický vesmír a naša vlastná telesnosť sa nejakým spôsobom delia o večné tajomstvo. Vaše telo sa podieľa na samom
tajomstve spásy. V skutočnosti je to nový a trvalý chrám (1. Kor 6,19–20; tiež v ďalších Pavlových listoch).

Mnohí kresťania sa mylne domnievali, že ak by mohli „zomrieť“ svojmu telu, ich duch by z nejakého dôvodu zázračne povstal. Často to bolo naopak. Po storočiach odmietania tela a nedostatku akejkoľvek pozitívnej teológie tela je teraz západná spoločnosť v pasci látkovej závislosti, obezity, anorexie, bulímie, plastickej chirurgie a posadnutosti vzhľadom a pestovaním ľudského tela. Naše úbohé telá, ktoré Ježiš (pozitívne) potvrdil, sa stali schránkami toľkej negativity a posadnutosti! Kyvadlo sa teraz vychýlilo opačným smerom a vášeň pre fitnes centrá a salóny krásy núti človeka myslieť si, že toto sú nové katedrály kultu.

Telo plným právom potvrdzuje svoje dobro a dôležitosť. Dokážeme si nejako uctiť telo aj ducha spolu? Keď je kresťanstvo akýmkoľvek spôsobom proti telu, nie je to autentické kresťanstvo. Inkarnácia (vtelenie) nám hovorí, že telo a duch musia plne fungovať a byť rešpektované ako jedno.