Lacná milosť

Napätie sa najzreteľnejšie prejavuje v našich debatách o tom, kto môže prijímať sviatosti: Kto by mal mať dovolené prijímať Eucharistiu? Kto by mal mať dovolené uzavrieť manželstvo v kostole? Komu by mal byť povolený kresťanský pohreb? Kedy má kňaz odoprieť rozhrešenie pri spovedi? Toto napätie má však širší rozmer, ako len ten, kto by mal mať dovolené prijímať určité sviatosti. V konečnom dôsledku ide o to, ako chápeme Božiu milosť a milosrdenstvo. 

Jasným príkladom toho je dnes rastúci odpor, ktorý vidíme v niektorých oblastiach voči osobe a prístupu pápeža Františka. Pre svojich kritikov je František mäkký a kompromisný. Podľa nich rozdáva lacnú milosť a robí Boha a jeho milosrdenstvo dostupnými ako najbližší vodovodný kohútik. Božie objatie všetkým. Žiadne podmienky sa nežiadajú. Nevyžaduje sa nijaké predchádzajúce pokánie. Nijaká požiadavka, aby najprv nastala zmena v živote človeka. Milosť pre všetkých. Žiadne náklady.

Čo k tomu povedať? Ak takto bez rozdielu udeľujeme Božiu milosť a milosrdenstvo, neuberá toto kresťanstvu veľa z jeho soli a kvasu? Môžeme jednoducho každého objať a požehnať bez akýchkoľvek morálnych podmienok? Nie je evanjelium určené na konfrontáciu? No už samotné slovné spojenie lacná milosť je oxymoron (spojenie dvoch navzájom sa vylučujúcich pomenovaní). 

Neexistuje nič také ako lacná milosť. Všetka milosť je podľa definície nezaslúžená, rovnako ako každá milosť podľa definície nevyžaduje splnenie určitých predpokladov, aby mohla byť ponúknutá a prijatá. Samotná podstata milosti je v tom, že je to dar, bezplatný, nezaslúžený. A hoci milosť svojou povahou často vyvoláva odozvu lásky a zmenu srdca, sama o sebe ich nevyžaduje. Niet silnejšieho príkladu na ilustráciu toho, ako sa milosť stretáva so svojhlavosťou ako Ježišovo podobenstvo o márnotratnom synovi. Ten príbeh poznáme.

Márnotratný syn opustí a zavrhne svojho otca, vezme si svoje nezaslúžené dedičstvo, odíde do cudziny (na miesto ďaleko od svojho otca) a premrháva peniaze v honbe za rozkošou. Keď všetko premárnil, rozhodne sa vrátiť k otcovi nie preto, že by ho zrazu znova miloval, ale stále sebecky, pretože je hladný. A vieme, čo sa stane. Keď je ešte ďaleko od otcovho domu, jeho otec (bezpochyby túžiaci po jeho návrate) mu vybehne v ústrety a skôr, než sa jeho syn stihne ospravedlniť, bezpodmienečne ho objíme, vezme späť do svojho domu a pripravuje pre neho špeciálnu oslavu. Hovorte o lacnej milosti!

Všimnite si, komu bolo toto podobenstvo povedané. Bolo adresované skupine úprimných náboženských predstaviteľov, ktorí boli rozrušení práve preto, že mali pocit, že Ježiš objímaním a jedením s hriešnikmi (bez toho, aby najprv vyžadoval nejaké morálne predpoklady) zlacňuje milosť, robí Božiu lásku a milosrdenstvo príliš dostupnými, a teda menej vzácnymi. Všimnite si tiež reakciu mnohých Ježišových súčasníkov, keď ho videli stolovať s hriešnikmi. Napríklad, keď obedoval s mýtnikom Zachejom, evanjeliá nám
hovoria: „Všetci, ktorí to videli, začali reptať." Zaujímavé, ako táto nespokojnosť pretrváva.

Prečo? Prečo táto obava? Čo je základom nášho „reptania“? Starosť o pravé náboženstvo? Nie celkom. Hlbší koreň tejto úzkosti nie je náboženský, ale skôr je založený na našej povahe a v našich zraneniach. Náš odpor k prostému daru, k čistej odmene, k bezpodmienečnej láske, k nezaslúženej milosti pramení skôr z niečoho vo vnútri našej inštinktívnej DNA, ktorá je zatvrdnutá našimi zraneniami. Kombinácia prirodzenosti a zranenia do nás vtláča presvedčenie, že každý dar – v neposlednom rade lásku a odpustenie – si treba zaslúžiť. V tomto živote žiadne jedlo zadarmo! V náboženstve žiadna milosť zadarmo! Sprisahanie medzi našou povahou a našimi ranami nám neustále pripomína, že sme nemilovaní a že lásku si treba zaslúžiť; nemôže byť zadarmo, pretože sme nehodní. Verím, že prekonanie vnútorného hlasu, ktorý nám neustále pripomína, že sme nemilovania hodní, je prapôvodný boj (psychologický a duchovný) v našich životoch. Navyše, nenechajte sa oklamať námietkami o opaku. Ľudia, ktorí nenútene šíria, akí sú roztomilí a protestujú v tomto zmysle, sa väčšinou snažia pred týmto strachom zúfalo brániť.

Svätý Pavol napísal svoj list Rimanom pred smrťou ako posolstvo. Prvých sedem kapitol venuje tomu, aby jednoducho znova a znova vyhlasoval, že si nevieme dať život do poriadku. Sme morálne neschopní. Jeho opakované zdôrazňovanie, že si nemôžeme dať život do poriadku, je však v skutočnosti prípravou na to, čo nám chce naozaj zanechať, a to, že svoje životy si nemusíme dať do poriadku. Sme milovaní napriek nášmu hriechu a všetko dostávame zadarmo, bezplatne, bez ohľadu na akúkoľvek našu zásluhu.