Liečenie náboženstvom

Keď sa pred 25 rokmi zrútila jedna z dvoch svetových veľmocí, zdalo sa, že celý svet je „za vodou“ a nečaká nás už nič zlé, len trochu namáhavé dobiehanie tých, ktorí boli vždy slušní, demokratickí a prosperujúci. Zdalo sa, že za nešťastia vo svete boli zodpovedné len besy vypustené z pekla, ako to kedysi nazval historik Paul Johnson, keď líčil vzostup nacizmu a komunizmu. Besy boli preč a pred nami bolo len budovanie krajších zajtrajškov, tentoraz v tom správnom liberálnodemokratickom poňatí.  

Zranení ľudia

Medzičasom sa veľa zmenilo a optimizmu vo svete ubudlo. Svet na konci roka 2015 dýcha ťaživou atmosférou. Temer ju môžeme prirovnať atmosfére pamätného roka 1914. Aktérmi prvej svetovej vojny neboli nacisti ani komunisti a o islamistoch nebola vôbec reč. Do prvej svetovej vojny sa vrhli európske kresťanské štáty kvôli prerozdeleniu či zachovaniu svojich mocenských pozícií.  

Môžeme si vôbec vážne myslieť, že za dnešné vojny v susedstve Európskej únie, za zlovestné roztváranie nožníc medzi hŕstkou bohatých a masou chudobných a za premenu našej planéty na nerecyklovateľné smetisko sú zodpovední predovšetkým nejakí divní blázni mimo nás? Nevyvalil sa všetok ten des a bes, ktorý nás dnes ochromuje, aj zo stredu našej vlastnej civilizácie? Islamisti sú možno blázni. Čo sme však my, ktorí sa považujeme za ekonomickú a intelektuálnu špičku? Napriek využívaniu moderných technológií a prepojenia s globálnou sieťou ekonomických vzťahov sa čoraz viac ľudí cíti byť sociálne, kultúrne, politicky i morálne postihnutými. Dnešný svet čoraz väčšmi obýva zranené ľudstvo.

Odpovedí na otázku, kto je za to zodpovedný, je viac. Za dôležitejšie ako vybrať tú správnu odpoveď na otázku po vine pokladám odpoveď na otázku: Čo môže vyliečiť náš zranený svet? Aj na túto otázku jestvuje viacero odpovedí, ale obmedzím sa len na jednu možnosť liečenia, a to liečenie náboženstvom.

Zranené náboženstvo 

Aj pre náboženstvo platí, že vzhľadom na stav sveta nenachádza sa v stave nevinnosti. Zaiste, treba sa pýtať, o akom náboženstve je reč. Pod paľbu kritiky sa dostávajú zvlášť náboženstvá monoteistické. Tri tzv. abrahámovské náboženstvá (židovstvo, islam a kresťanstvo) sú niekedy obviňované spoločne, inokedy každé osobitne. Časť sekulárnej verejnosti ich viní zo zodpovednosti za netolerantnosť vo svete a rôznorodé prejavy násilia v spoločenskom i súkromnom živote. Z pohľadu sekulárneho i kresťanského Európana sa z trojice monoteistických náboženstiev ako zvlášť nebezpečný vníma islam.

Z tejto kritiky sa dá čiastočne uniknúť výhovorkou, že tak ako jestvuje zlá politika či ekonomika, jestvuje aj zlé náboženstvo, ale to nie je dôvod, aby sme zavrhli každú politiku, každú ekonomiku a každé náboženstvo. Isté však je, že oheň pod náboženským kotlíkom zapaľuje vnímanie posvätnosti. Čo mi je sväté, na to si nedám siahať, pričom ako urážku môžem vnímať už samotný nezáujem o to, čo mne pripadá sväté. K tomu sa pridáva predstava o absolútnom primáte Božej vôle, ktorej treba slúžiť vždy a všade. Dôležitou otázkou sa potom stáva, čo ktoré náboženstvo pokladá za sväté a všetkému nadriadené. Katolícky teológ Johann Baptist Metz prišiel koncom 20. storočia s rozlišovaním monarchického a patického chápania náboženstva. Za monarchickým chápaním, v ktorom je Boh postavou najvyššej moci, vidí Metz viac myslenie gréckych filozofov ako myslenie biblické. Veľkí grécki myslitelia rozvinuli oproti pohanským polyteistickým predstavám koncept jedinečnej božskej idey. Mon arché – počiatok všetkej moci odvodzovali od tejto nad všetko vyvýšenej dokonalosti. Ak sa viera v absolútnu božskú dokonalosť prepojí s predstavou výlučnej pravdy, ktorú vlastnia jej ctitelia, cesta k netolerantnej spoločnosti odôvodnenej náboženstvom je otvorená. Takéto náboženstvo potom ľahko skĺzne do náboženstva zraňujúceho, nie zachraňujúceho.

Antické kresťanstvo vďačne prevzalo metafyzické predstavy gréckych filozofov o najvyššej dokonalosti, lebo v nich videlo vhodnú pomôcku pri etablovaní vlastnej viery v pohanskom helenistickom prostredí. Boh filozofov zdal sa byť v súlade s poňatím jedinečného biblického Boha. Pritom sa vytratilo vedomie, že počiatok kresťanskej viery nebol v Aténach, ale v Jeruzaleme. Kresťanská predstava Boha pochádza od Židov. Aj tu sa však treba vyhnúť pokušeniu, aby sa do protikladu nedával Boh Starého a Boh Nového zákona. Napriek zľudovenej predstave, že Boh Starého zákona je Boh strašný a Boh Nového zákona je Boh lásky, na takýto protiklad nie je dôvod. Johann Baptist Metz opierajúc sa o Bibliu, ako aj o prvky myslenia novodobých filozofov židovského pôvodu, ktorí na rozdiel od špekulatívnej metafyziky priniesli do filozofie témy komunikatívnosti a pamäte, za skutočného biblického Boha označuje Boha patického, teda solidárneho s trpiacimi. Metzova pozícia vychádza z centrálneho miesta Starého zákona, z knihy Exodus (Ex 3,7), kde sa Boh predstavuje Mojžišovi ako ten, ktorý vidí utrpenie svojho ľudu v Egypte. Teda nie apatia, odstup a nezáujem, ale naopak patia, záujem a solidarita charakterizuje Mojžišovho i Ježišovho Boha. Je len ťažko predstaviteľné, aby islam, ktorý si váži Abraháma, Mojžiša i Ježiša, i keď za definitívnu autoritu uznáva Mohameda, bol úplne nedotknutý týmto jadrom celej biblickej tradície, skúsenosťou s patickým Bohom, ktorý stojí na strane trpiacich.

Problém nie je s monoteistickým náboženstvom ako takým, ale s tým, ako to „sväté“ uctievame – či uplatňovaním oslobodzujúceho náboženského potenciálu alebo mocenským presadzovaním náboženských pravidiel. Ak by sme chceli porovnávať náboženstvá, tak zmysluplné by to bolo práve z tohto hľadiska: Ktoré náboženstvo pomáha viac oslobodeniu človeka a ktoré len jeho zdisciplinovaniu. Zaiste, svet potrebuje aj disciplínu a poriadok. Ale ak nechceme skončiť s celým náboženstvom v pekle, nemožno zameniť priority.

Katolícka cirkev sa už dávnejšie zriekla náuky, že len kresťania (katolíci) majú zjavenie od Boha a všetci ostatní žijú v temnotách. Následne sa medzináboženský dialóg začal udomácňovať v katolíckej cirkvi. Súčasný pápež František pritom nezostal len pri diplomatických gestách, keďže už doma, v multietnickej a multireligióznej Argentíne, nadviazal úprimné priateľstvá s predstaviteľmi iných náboženstiev.

Zranená príroda

Zranenosť súčasného sveta možno vnímať aj na stave prírody. Prírodné zdroje boli ľuďmi nenásytne vyťažované vždy, ale až v ostatnom období sa ľakáme nezvratného stavu, z ktorého už nie je možný návrat k normálu.

Niektorí ekologickí aktivisti obviňujú opäť monoteistické náboženstvá zo zodpovednosti za znivočenú prírodu. Viera, že ľudia dostali poverenie od Boha (Gn 1,28), aby vládli nad živou prírodou a podmanili si zem, je vraj zodpovedná za koristnícky vzťah kresťanov (židov, moslimov) k prírode. Proti tejto výčitke sa možno brániť. Ľudia sa výslovne koristnícky začali správať k prírode až potom, ako mohli používať novodobé technológie. A bezohľadné využívanie prírody v mene vedy a techniky nezvelebovali až tak konzervatívni veriaci, ale skôr ľudia sekulárnejší, ktorí odňali prírode aureolu Božieho stvorenia a v každom zásahu človeka do nej videli úžasný pokrok.

Kdekoľvek už budeme hľadať vinníkov za súčasnú ekologickú krízu, medzi dôležité udalosti uplynulého roka treba radiť vydanie encykliky pápeža Františka, ktorá je venovaná životnému prostrediu. Encyklika bola zverejnená pod názvom „Laudato si“ (Buď pochválený). Názov odkazuje na Františka z Assisi, ktorý nazýval prírodné živly svojimi sestrami a bratmi. Cirkevný historik Massimo Faggioli v komentári k encyklike napísal, že žiadna encyklika nikdy nečelila takej preventívnej obrannej kanonáde, a to najmä v USA zo strany neokonzervatívnych kresťanov. Podľa Faggioliho je v centre pápežovej kritiky tzv. technokratická paradigma a z nej vyplývajúci model znásilňujúceho ekonomického rozvoja, pričom pápež odmieta model finančnej ekonomiky vládnucej nad reálnou ekonomikou a nad „ľudskou ekológiou“. Voči nadvláde ekonomiky potrebujeme podľa pápeža viac politiky a nový systém medzinárodných vzťahov. Potrebné je „spomaliť“ a znovu objaviť mystický pohľad na stvorenie. Ľudské bytosti, zvieratá a prírodné zdroje sú navzájom prepojeným systémom a my sa z hľadiska biologického i teologického nesmieme dívať na ľudí a prírodu len ako na priestor, ktorého sa možno zmocniť a ovládať ho.

Zranená cirkev

Pápež František mnohých fascinuje, ale súčasná katolícka cirkev nie je žiadnym ideálnym miestom uprostred sveta. Predsa to, ako 79 ročný František rozhýbal cirkev, mnohí nazývajú revolúciou. Ťažko predpokladať, že ide o nejakého liberálneho človeka. Pri posudzovaní toho, čo sa dnes v katolíckej cirkvi deje, však radšej upúšťam od nálepiek konzervatívny či liberálny a používam pojmy reakčný a progresívny. Reakcionári sa radi tvária ako konzervatívci, a keby nimi boli, je možné ich pochopiť. V skutočnosti sú cirkevní reakcionári tí, ktorí pod pláštikom obrany tzv. večných právd chránia najmä svoje mocenské pozície.

Pápež František týchto ľudí presne diagnostikuje a nijako ich nešetrí. Nepúšťa sa s nimi do debát o nuansách ľudskej sexuality, na ktorú sa títo reakcionári cítia byť zjavne najpovolanejšími odborníkmi, a núti ich vyložiť karty na stôl: Chcete ľuďom (a Bohu) slúžiť alebo nie? Držíte s chudobou alebo s mocipánmi? Chcete sa skrývať v sakristiách kostolov a vo svojich barokových sídlach alebo vyjsť medzi ľudí?

Pri týchto otázkach reakcionári strácajú reč a škrípu zubami. Taliansky novinár Marco Politi situáciu vo vnútri cirkvi opisuje v knihe, ktorú príznačne nazval: „František medzi vlkmi.“ Politi píše, že František chce skoncovať s cirkvou, ktorá má podobu mocenskej organizácie a vládne na spôsob renesančných kniežat. Tiež poukazuje na to, že František na rozdiel od Jána Pavla II. a Benedikta XVI. sa jasne hlási k II. vatikánskemu koncilu a cirkev chce prestavať tak, aby naozaj reprezentovala celý svet, nielen starnúcu Európu. Viedenský teológ Paul Zulehner porovnal konanie Františka s ideálmi skupiny biskupov, ktorí sa v roku 1965 na záver II. vatikánskeho koncilu podpísali pod tzv. Pakt z katakomb. V ňom sa zaviazali žiť chudobne, angažovať sa (aj politicky) na strane chudobných a zmeniť cirkev na cirkev chudobnú a slúžiacu. Zulehner vo všetkých bodoch Paktu nachádza súlad s Františkovým konaním.

Kým predchádzajúci pápeži mali uprostred cirkvi svojich kritikov, dnešný pápež má vo vlastnom dome nielen kritikov, ale aj zjavných nepriateľov. Práve pred rokom pár dní pred Vianocami predstúpil pápež pred svojich spolupracovníkov vo vatikánskych úradoch (čiže v kúrii) s registrom 15 kuriálnych hriechov – od povyšovania sa nad ostatných cez skostnatenie a karierizmus až po túžbu po sláve. Ochota vidieť pravdivo vlastné hriechy je v jezuitských duchovných cvičeniach prvým krokom hriešnika k náprave. Mnohí cirkevní funkcionári však takéto výzvy na obrátenie zjavne počúvať nechcú a pod rúškom obrany ortodoxie bojkotujú Františkovo úsilie o reformu.

Liečenie milosrdenstvom

Ako červená niť sa všetkým, čo pápež František hovorí a robí, ťahá téma milosrdenstva. Dňa 8. decembra 2015 na 50. výročie ukončenia II. vatikánskeho koncilu pápež otvoril tzv. „Svätý rok milosrdenstva“. Pápežovi nepriatelia nevedia, čo si s touto témou počať. Milosrdenstvo chápu nanajvýš ako benevolenciu, ktorú si možno občas dovoliť, ale nie žiť ako základný postoj. Ešte si vedia milosrdenstvo predstaviť ako pohladkanie, ktoré udelia hriešnikovi po jeho polepšení, nie však ako predchádzajúce konanie, ktoré chápe, neponižuje a pozitívne motivuje.

Pri téme rodinnej a sexuálnej problematiky sa červená niť milosrdenstva stala v cirkvi priam červeným súknom. Ukázalo sa to na celosvetovej biskupskej synode o rodine v októbri tohto roka, keď reakcionári sa buď robili slepí a hluchí alebo tí zúrivejší medzi nimi začali vykrikovať, že František témou milosrdenstva dovliekol do cirkvi „trójskeho koňa“, ktorý zakladá morálku na trstinovom podlaží, nie na pevnom základe. Paul Zulehner sa pýta: Možno vyčítať Bohu jeho „mäkkú“ morálku, keď bol Ježiš Božím milosrdenstvom taký uchvátený, že šiel radšej na kríž, akoby zradil neotrasiteľné Božie milosrdenstvo? Veď Boh sám je vo svojej podstate milosrdenstvo, je darujúca sa láska, a na tomto základe vykonáva spravodlivosť. Ako inak má konať jeho cirkev?

Nuž, na Slovensku sa vždy vravievalo: Pán Boh vysoko, pápež ďaleko... Pápež František však vie svoje (a neplatí to len pre cirkev): Neobsadzujme priestor, ale čas. Nevymieňajme figúrky, ale zakladajme liečivé procesy, ktoré sa potvrdia ako nezvratné. To je Františkova taktika, liečenie tým pravým náboženstvom.