Rozhovor: P. Adolfo Nicolás SJ, generál Spoločnosti Ježišovej

(„Spoločnosť“ v texte je Spoločnosť Ježišova, jezuitská rehoľa. P. Adolfo Nicolás SJ pochádza zo Španielska, nar. 29.4.1936, do rádu vstúpil r. 1953, po štúdiách v Španielsku a v Ríme pôsobil od r. 1964 v Japonsku, na Filipínach a v Kórei. Roku 2008 sa stal 30. generálom SJ. R. 2016 chce P. Nicolás zvolať generálnu kongregáciu a odstúpiť. V texte spomínaný P. Pedro Arrupe SJ bol tiež Španiel, nar. 1907. Študoval a pôsobil v Holandsku, USA a Japonsku, kde zažil aj zvrhnutie atómovej bomby. R. 1965 bol zvolený za 28. generála SJ. Zomrel r. 1991 v Ríme.)

Kto vás naučil modliť sa?

Mnohí, veď človek sa modlí ako dieťa, ako mládenec, ako dospelý, ako laik a ako jezuita. Ja som sa to naučil doma; spoločne sme si konali mesiac svätého Jozefa, to chceli moji rodičia. Ako deti nás to bavilo; čakali sme, kedy sa prerieknu, aby sme sa mohli smiať.  Ale tak sme sa naučili (prinajmenšom si myslím, že to je to, čo navždy zostane), že za každodenným je niečo, čo poskytuje útočište. To zostáva v srdci dieťaťa. Potom sa človek učí modliť životom, evanjeliom, udalosťami, životom v Spoločnosti. Život v Spoločnosti je teraz modlitba.

Je v živote v kúrii čas na modlitbu?

Prirodzene; človek to musí robiť ráno, potom cez deň nezostane čas na nič.

Stretnete sa často s pápežom Františkom?

Nie; on aj ja nechceme, aby sme boli často videní. Ja zo svojej strany riešim veci s ním, pokiaľ mi je to možné, pomocou iných prameňov. On je človek otvorený pre všetky kanály, či už sú oficiálne alebo neoficiálne. Ja sa usilujem používať rôzne kanály, aby som nebol príliš viditeľný. Inak by mohli vzniknúť akési špekulácie o vzťahu pápeža k Spoločnosti, čo by pre nás dobré nebolo.

Máme sľub poslušnosti a chceme vedieť, čo pápež František od nás požaduje. Vieme, čo od nás požaduje?

Toto bola moja prvá starosť, ktorú som mal ako generál. Pápež Benedikt XVI. nám jasne povedal, čo od Spoločnosti očakáva. Cieľavedomosť vo vzdelávaní, hĺbku v myslení a v duchovnosti. Mne  u pápeža Františka bolo potvrdené, že od Spoločnosti chce to isté. K tomu prídu jeho vlastné priority: Kontakt s ľuďmi, služba chudobným atď. Ale ja si myslím, že naša úloha v cirkvi pozostáva v tom, aby sme dbali na to, že nejdeme po ceste, po ktorej inak ideme všetci, po tej mediálnej a ceste bezprostredného dojmu, ale že veci dôkladne preštudujeme a hľadáme odpoveď na to, čo cirkev dnes potrebuje.

Prekvapuje Vás pápež František?

Mňa neprekvapuje. Jeden taliansky novinár povedal, že Františkova revolúcia je revolúcia normálnosti. A neprekvapuje ma, že my v cirkvi môžeme byť normálni. On je veľmi normálny, je dobrý pre cirkev a ľuďom sa páči. Na mojich cestách po celom svete som sa všade s tým stretol, že ľudia sú spokojní; všetci: Afričania, Ázijčania, Latinoameričania. Tento neformálny štýl, blízky, dialogický, ktorý voči všetkým praktizuje, sa páči, a to zodpovedá aj tomu, prečo svätorečil bl. Petra Fabera. Svätorečil ho, lebo ho poznal už ako mladý muž, uctieval ho ešte prv, ako sa stal jezuitom. V bl. Faberovi našiel pomoc a inšpiráciu pre to, čo hľadá: Dialóg, blízkosť, otvorenosť voči všetkým, plný lásky, veď on nie je žiaden chladný človek.

Ako vie človek, čo pápež chce? Ako treba pokračovať, aby sa človek dostal k pápežovi?

Najlepšie je priamo sa spýtať. Je veľmi prístupný a pre rozhovor otvorený. Páči sa mu, že mu človek niečo povie. Predo mnou chválil svojho tajomníka, pretože mu povie, keď s niečím nesúhlasí. A to sa mu páči, priama reč, spontánna a úprimná. On je veľmi úprimný. Koľko sme získali na blízkosti, je práve to, čo sme sa dozvedeli o sebe. Nič nie je skryté, on je transparentný človek.

 Aby sa vedelo, čo pápež požaduje od Spoločnosti a čo od Spoločnosti požaduje Boh, ako to robí P. Nicolás? 

Najlepšia cesta, ako to vedieť, je rozlišovanie. Sv. Ignác nám nezanechal len metódu, ale aj základný postoj: Veď skutočnosť je jeden z najlepších východiskových bodov. Sv. Ignác je človek,  ktorý nie je abstraktný, pohybuje sa v skutočnosti. Chápe sa ako pútnik, nielen preto, že fyzicky veľa prešiel, ale preto, že ako človek hľadá, objavuje nové polia; a skutočnosť pre neho je vždy veľmi vážny východiskový bod. Taký vážny, že keď ľudí pošle do Indie alebo na iné miesto, každému v jeho poučovaní ponechá úplnú slobodu,  aby až tam na mieste rozlišoval. Pre Ignáca zmena štruktúry je normálna, lebo nič nie je absolútne okrem Božej vôle a dobra druhých.

Príde skutočnosť na Borgo S. Spirito? Ako to robíte, priblížiť sa skutočnosti?

Príde veľmi dobre. Spoločnosť ma päťstoročnú skúsenosť a snaha vylepšiť práve prístup ku skutočnosti tu vždy bola – pomocou listov a dvojitou sieťou. Keď som v roku 1968-1969 študoval v Ríme, premýšľal som nad tým. Tajomník japonského veľvyslanectva ma prosil, aby som zorganizoval stretnutie s profesormi Gregoriány. Spýtali sa ho, načo je vo Vatikáne japonské veľvyslanectvo. Aký záujem malo Japonsko na dvoch veľvyslanectvách v Ríme, keď to nie je žiadna katolícka krajina. Odpovedal jasne: Kvôli informáciám; lebo, čo sa rozhodne vo Vatikáne, má vplyv aj na latinskoamerické krajiny, a Japonsko má záujem o to, aby to vedelo. A pretože Vatikán má dve informačné siete, jednu oficiálnu – cez nunciov, a druhú neoficiálnu cez kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí neustále posielajú do Ríma informácie.

Vy teda čítate všetko, čo vám pošlú?

Mnoho z mojej práce spočíva v čítaní a počúvaní. Moje uši budú stále väčšie. Na to mám aj veľmi dobrý tím. Tajomstvo riadenia Spoločnosti spočíva v tíme. Ja som veľmi vďačný generálnej kongregácii, nie preto, že ma zvolila, ale (aby som jej to odpustil) kvôli tímu, ktorý mi dala. Ja mám nových regionálnych asistentov, ktorý sa starajú o rozdielne časti sveta, a potom dvoch asistentov pre rímske domy – to je skoro 400 jezuitov – a ďalšieho pre formáciu, ktorá v Spoločnosti  má vždy prioritu. Ja viem, že spoločne môžeme nájsť cesty, aby sme odpovedali na rôzne výzvy, a to mi umožní spokojne spávať. Ja spím veľmi dobre, lebo viem, že sám nemusím riešiť problémy.

V Španielsku práve zriaďujeme nové provincie. Lebo je nás málo?

Klamal by som, keby som povedal, že to nemalo žiaden vplyv. Prirodzene, otázka o počte nás zamestnávala, pretože pokles v počte bezprostredne vplýva na apoštolát našich inštitúcií, vedenie Spoločnosti a na samotnú formáciu. Uvedomujeme si, čím menej ľudí provincie majú, o to ťažšie je  udržať kvalitné služby. Aj keď pri uvažovaní boli východiskovým bodom čísla, dôraz leží na apoštoláte, apoštolskej službe, ktorú robíme cirkvi a ľuďom. Nie je možné udržovať kvalitu bez zdrojov, a zdroje majú do činenia s číslami. A tak teraz máme v Spoločnosti veľmi veľké provincie, ktoré sa nechcú deliť. Uvedomujú si, že práve kvôli ich veľkosti dokážu ešte zabezpečiť živý apoštolát, lebo majú dostatok zdrojov, odborníkov, čo by nebolo možné, keby sa rozdelili. Potom starostlivosť o zabezpečenie základných štruktúr – formácie – predstavených, vyžaduje toľko zdrojov, že nikto viac nezostane na výmenu medzi provinciami a pre spoločné diela.  

Je nás málo, lebo máme málo povolaní a málo povolaní máme, lebo si úlohy neplníme a Boh povie: „Nepošlem im žiadne povolania“!?

Je to omnoho zložitejšie. Predovšetkým v modernom svete. Snažíme sa plne zodpovedať skutočnosti, že na II. vatikánskom koncile sme objavili povolanie laikov – v rámci rodín, inštitúcií, v politike, v podnikoch. A to samozrejme  treba zohľadniť. Súčasne sa podstatne znížila pôrodnosť v krajinách, ktoré nám tradične dávali veľa povolaní. Je ťažké, aby z rodiny vyšlo povolanie, keď namiesto štyroch, má iba dve deti. Viac ma znepokojuje skutočnosť, že stále viac klesá počet zamestnaní, ktoré vyžadujú povolanie: Lekári, zdravotníci, ktorí sú ochotní deň a noc sa starať o pacientov. Učitelia sa často viac starajú o plat ako o žiakov. To, čo je povolaním, mizne, to vplýva na nás, lebo celý svet nepovažuje povolanie za niečo pozitívne. Jeden spolubrat cistercián nám povedal: Prv v Taliansku každá rodina mala príbuzného, ktorý patril do nejakej rehole, a povedali to s hrdosťou. „Keď dnes prídem do rodiny a stretnem naozaj schopného mladíka a spýtam sa ho, či by si vedel predstaviť život ako kňaz, celá rodina sa postaví proti mne: Páter, neprivádzajte ho na také bláznivé myšlienky!“ To nie je len náš problém, celá kultúra je taká, že nepodporuje takúto formu povolaní.  Podporované je to, čo súvisí s marketingom, produkciou, mzdou. To má, samozrejme, vplyv aj na nás.

Je to pre španielsku provinciu pozitívna výzva? Máme odvahu?

My by sme si nemali myslieť, že Španielsko je iné. To by bol slogan, ktorý neslúži k ničomu. Ja rád hovorím, že sú jezuiti na všetko, veď aj Španieli sú na všetko. Ale samozrejme, sú aj mimoriadni ľudia. Ako som mohol vidieť, jestvuje mnoho obetavosti, vášne pre činnosť, zástoj, veľkodušnosť a kreatívnosť. A to je hodnota, ktorú treba viac ako kedykoľvek predtým kultivovať. Cirkev potrebuje obetavosť pre štúdium, a to nie je veľmi španielske; suchopárne štúdium, ktoré musí robiť každý sám alebo v knižnici, to nie je silná stránka Španiela. Nemec sedí rád v knižnici; ale Španiel je radšej vonku na čerstvom vzduchu. Lenže to patrí k náture. A je aj veľa inteligencie, obetavosti a vášne pre to, čo človek robí. Vzhľadom k tomu, schopnosť byť kreatívny v značnej miere rozhoduje o tom, ako človek žije. Čo očakávam, je, aby predstavení boli schopní motivovať, a túto energiu, túto silu usmerňovať na niečo pastorálne a produktívne.

Je stále viac inštitúcii, ktoré sú so Spoločnosťou zjednotené, v ktorých pracujú laici a nejezuíti. Budeme značkou a končíme ako náboženská rehoľa?

Určite nie. Ide o celkom normálny proces. To je normálne, že v inštitúcii sa hľadá to najlepšie možné. Ten najlepší môže byť jezuita alebo aj nie; môže to byť laik, muž aj žena. A potom sa musí vybrať ten najlepší, aby inštitút dobre fungoval, a jezuita si musí na to zvyknúť. My sme naučení všetko rehoľnícky kanalizovať a na niektorých miestach, kde je riaditeľ diela laik, sa ma pýtajú: Musíme ho poslúchať? O poslušnosť vôbec nejde. Čo robí jeden bežný profesor? Poslúcha, lebo v spolupráci a poriadku treba napredovať. Jezuita si musí zvyknúť fungovať ako normálny človek.

Nehrozí nám nebezpečenstvo, že namiesto toho, aby sme boli rehoľa s istou spiritualitou a evanjeliovým poslaním, staneme sa sociálnymi poskytovateľmi služieb?

Myslím si, že to nám hrozí iba vtedy, ak by sa tak stalo. Ale práve v súčasnosti je v Spoločnosti mimoriadny záujem o to, aby sa zachovala identita našich diel. Keď pracujeme na jednom diele, v kolégiu, na univerzite, na fare, jestvuje veľká snaha o zachovanie identity, nielen zo strany jezuitov, ale aj laikov. Veď títo s nami spolupracujú práve preto, lebo toto dielo ponúka niečo iné, zvláštne, rozdielne. Laici sú prví, ktorí túto identitu chcú zachovať. Vedia, že je to možné iba výchovným procesom, programom atď. V Španielsku je pre Loyolu ako aj pre Andalúziu veľmi dobre zostavený študijný program pre našich spolupracovníkov, ktorí tvoria tím a chcú pracovať ako spoločenstvo.

Sme schopní spolupracovať s inými ženami a mužmi?

Časom budeme schopní. To je proces, a my sa teraz učíme. Spočiatku sme mysleli na laikov, ktorí s nami sú a v našich dielach spolupracujú. Kolvebach už na 34. generálnej kongregácii povedal, že musíme hovoriť inak: Jezuiti v ich dielach pracujú spoločne s laikmi. Medzičasom sa ten rozdiel zmenšil, a hovoríme o spolupráci s Božím poslaním. Už sa nehovorí o poslaní františkánskom, karmelitánskom, jezuitskom , ale o poslaní Božom. Boh povoláva spolupracovníkov. Preto v našom rozlišovaní ide o to, kto má také isté srdce ako my, aby mohol spolupracovať, a nie, kto je alebo nie je povolaný k práci. To rozhodne Boh. Ale my musíme rozlišovať, s kým môžeme dobre spolupracovať v pokoji a v rovnakom smere.  

V roku 2016 budeme mať, my jezuiti, generálnu kongregáciu; prečo?

Po prvé, aby sme zvolili nového generála. Myslím si, 80 rokov je dobrý dátum, uvažovať o zmene; veď, keď je človek osemdesiatročný, nejestvuje ani lekárska, ani psychologická garancia, ani nejaká pre nervovú sústavu, že duch riadne funguje. A určite nemôžem Spoločnosti spôsobiť, aby  roky znášala moju osobnú chatrnosť. V osemdesiatke sa človek do tohto procesu chatrnosti dostáva. Ja sa radšej s prácou rozlúčim, kým som ešte schopný myslieť, a nebudem čakať, kým sa jezuiti spýtajú: Ten dedko v Ríme ešte niečo robí? To by nebolo zvlášť pozitívne. Človek musí veci robiť s dobrým rozumom, a je lepšie sa už teraz pripravovať.

Generálna kongregácia neslúži len na to, aby zvolila generála?

Aj keď má prioritu voliť generála, ide o jeden celý proces, a do tohto procesu vstupujú už provinčné kongregácie, z ktorých jedna bude aj v Španielsku. A v týchto provinčných kongregáciách sa uvažuje o tom, pre ktoré problémy sú potrebné  objasnenia, ako chápeme poslanie. Veď celá poločnosť sa mení a aj naše štruktúry sa musia zmeniť. Sv. Ignác by bol prvý, ktorý by hovoril o zmene. Sv. Ignác tým, ktorí išli do Indie či do Japonska, dal slobodu na mieste rozlišovať, pretože človek nevidí z Ríma všetko. On by bol prvý, ktorý by povedal: 500 rokov prešlo; štruktúry, ktoré máme teraz, sú staré 500 rokov. Je čas zmeniť ich, lebo aj svet sa zmenil. Zmena je potrebná, nie preto, že niečo nefunguje. Ide o prispôsobenie sa novým potrebám a novým časom.

Koľko rokov ste generálom? Podľa Vás, zmenilo sa niečo v Spoločnosti, pretože v Ríme ste Vy?

Je to šesť rokov. Áno, zmenilo sa. Najprv posúdi človek veci zvonku, ako amatér. Taký vidí niečo, ale chýbajú mu informácie. Príde potom do Ríma, stretne ho lavína informácií. A keď človek všetky tie problémy pozná jednotlivo, aj osoby, prečo problém vznikol, a zdokonalí sa, potom vidí veci trocha inak. Niektoré odhady sa nemenia, iné ale predsa. A vzťahy k osobám alebo konkrétnym inštitúciám sa musia zákonite zmeniť na podklade dokonalejšej informácie, ktorá príde do Ríma.

A zmení sa aj sám človek, keď sa stane generálom?

Na charaktere a temperamente sa nezmení. Ako pápež (on je viac samým sebou), ktorý zmenil svoj štýl. Bol uviazaný nakrátko a teraz sa stal niekým, kto je ľudom veľmi blízky. Pripisuje to pôsobeniu milosti. Hovorí: „Prv som taký nebol, bol som uzavretý, vážny... Ale teraz sa mi to páči takto!“ A toto pripisuje milosti. Niečo z toho sa prihodí tomu, kto príde do Ríma. Základný charakter zostáva, ale človek má viac informácií, vedie rozhovory, ako tento, ktoré prv nemal, a človek si viac uvedomuje, že je verejná osobnosť; nejestvuje viac priestor pre osobné, vlastné záľuby. 

Návšteva Benedikta XVI. a jeho príhovor na generálnej kongregácii boli dojímavé. Hovoril o tom, že musíme ísť až po hranice. Nachádzame sa my jezuiti na hraniciach?

Myslím si: Áno! A je to aj jeden z dôvodov pre to, že máme mnoho a dobrých laikov, spolupracovníkov, mužov a žien, pretože stojíme na hranici. Nájdu sa, lebo človek musí byť tam, kde sú jezuiti. Lenže to je tak, hranice sú veľmi rozličné. Jedna z vecí, na ktoré sme sa v poslednom čase v Ríme podujali, je, urobiť „mapu mundi“. Mapu hraníc, pretože na každom kontinente sú rôzne hranice. Afrika nemá tie isté hranice ako Stredný východ alebo Európa. Európski provinciáli rozhodli, že jedna z týchto hraníc je sekularizácia, ktorá je v Európe zaiste veľmi silná; ďalšia hranica je stretnutie s inými náboženstvami, predovšetkým s islamom. Sekularizácia v Afrike nie je ešte až tak rozšírená. Tam majú problém so zmierením, vojnami, spravodlivosťou a pokojom. Ako pracovať za pokoj? Pravdaže aj islam je silný. V Ázii majú iné hranice. V USA majú ohromné problémy s prisťahovalcami. Každý kontinent sa musí rozhodovať, ktoré sú jeho hranice a vzhľadom k tomu organizovať apoštolát a priority. To je to, čo robíme v Ríme: dve svetové mapy, jednu pre hranice a druhú pre kladné stránky. Veď každý kontinent má aj svoje silné stránky. Napríklad v USA je to akademické vzdelávanie; sú jedinou krajinou, v ktorej máme 28 univerzít. Majú skúsenosť v akademickom vzdelávaní, ktoré nikde inde nemáme. Tretia mapa, ktorú chceme otvoriť, spočíva v tom, že nám medzi kladnými stránkami vymenujú päť alebo šesť odborníkov,  aby sme ich mohli oznámiť celej Spoločnosti, aby sa na nich mohli obrátiť z Ázie, z Latinskej Ameriky... poprosiť ich o pomoc. To ale chce ešte čas, lebo provinciáli robia jednu veľkú listinu. Robiť krátku je omnoho ťažšie.

Pred nedávnom ste k novému vydaniu Arrupeho biografie od pátra Petra M. Lameta SJ dali úvodne slovo. Musíme naďalej pozerať na Arrupeho?

Arrupe hral teologickú prozreteľnú rolu, kľúč pre dôležitú premenu v Spoločnosti. Arrupe nás učí, ako sa premeny robia, veď odteraz na nás mnohé čakajú. Nejde len o II. vatikánsky snem a novú mentalitu, ktorá súvisí so spoločenskou situáciou atď. Arrupe nás naučil, ako v ťažkých časoch rozlišovať, ako nájsť v tom novom hĺbku, ktorá vzplanie; to nám veľmi pomôže. Myslím, že musíme naďalej pozerať na Arrupeho. Mňa sa všade pýtajú, ako je to s jeho svätorečením. Musíme byť trpezliví. So svätorečením jezuitov sa neponáhľame, lebo máme mnoho svätých jezuitov a prenecháme priestor aj iným. Ale Arrupe nás bude naďalej inšpirovať, lebo v istej kľúčovej perióde a veľmi ignaciánsky žil so všetkými rizikami, ktorými musel prejsť, pričom veľmi trpel. 

Boh nám v Spoločnosti daruje mnoho svätých. Práve boli dvaja spolubratia zo XVI. storočia svätorečení, Peter Faber a José de Anchieta. Ale žije táto svätosť v Spoločnosti naďalej?

Áno, ja si myslím, že mocne. Jedna z vecí, ktoré mi dodávajú odvahu, sú návštevy provincií. Cestujem po celom svete a stretávam prvotriednych jezuitov. Sú aj takí druhej triedy... Človek nemôže všetko, čo vidí, zbožňovať; ale ja stretávam aj jezuitov, ktorí sa veľmi angažujú. Napríklad P. Frank Van der Lugt, ktorý bol práve v Sýrii zavraždený. To bol človek, ktorý presne vedel, že kráča v ústrety mučeníctvu. Keď mal príležitosť odísť, dokonca bol k tomu nútený, povedal, že zostane. Kým trpia jeho ľudia, chcel byť s nimi. Preto ho zavraždili. Bolo to otrasné svedectvo a jeho smrť svedectvom pred celým svetom: celá medzinárodná tlač o tom písala a pritom veľmi dobre.

Sú ešte ďalší dvaja unesení jezuiti v Sýrii a v Afganistane.

V Afganistane je to P. Prem a v Syrii P. Dall' Oglio, ktorý pravdepodobne je už mŕtvy, ale to nevieme.

Páter, dáte novému španielskemu provinciálovi usmernenia, čo má robiť?

Myslím si, on vie viac ako ja, nielen preto, že je tam... On vie viac o celom procese, ako sa spojenie udialo a že dokonca sa uskutočnilo skôr, lebo proces bol zrelý, a vie aj to, čo ešte treba urobiť. Myslím si, že nastávajúce tri roky budú slúžiť tomu, aby niektoré veci, ktoré ešte nie sú dokončené alebo ku ktorým nám nové skúsenosti, priniesli údaje a boli spresnené; ale to všetko vie veľmi dobre.

Jestvujú podobné procesy na iných miestach v Spoločnosti?

Áno. V novembri pôjdem do Brazílie; sú tri provincie a jedna région, veľmi rozsiahla région, na ktorej by bolo miesto pre celú západnú Európu a ešte aj časť východnej, totiž Amazónia. Bude tam tiež len jedna provincia.

Posledný svätorečený jezuita žil v Brazílii, ako ste nám v jednom liste napísali. Čo znamená pre jezuitu byť na cestách?

Ancieta je svätý, ktorý nám naozaj môže mnoho povedať o jezuitskom živote, ktorý spočíva v tom, na nič sa neviazať a pohotovo na rôzne výzvy reagovať. Anchieta prišiel do Brazílie chorý; mal problémy s chrbticou. Na mulici rajtoval celou Amerikou a prišiel až do Peru. Úžasné! Byť na ceste zostáva veľmi účinný životný štýl jezuitu. Nielen inštitúcie, ktoré sú potrebné, majú svoje problémy, ale aj samotné byť na ceste je problematické. Je to spôsob, ako byť jezuitom, úplne odpútaný, večný pútnik, ale v službe pre druhých. Anchieta nám dáva príklad.

Terajší generál je tiež na cestách. Páter, môžete nás požehnať, celú španielsku Spoločnosť?

Nech je schopná ísť otázkam na koreň. Práve tento pondelok ma navštívil canterburský arcibiskup a povedal mi, že jeho vzťah k Spoločnosti je veľmi pozitívny a že obdivuje dve veci – a tie nech sú mojim požehnaním, aby sme takto robili ďalej: Schopnosť slúžiť chudobným, čo od čias Pavla je prioritou, ktorú nesmieme zabudnúť, a schopnosť problémy riešiť s presnosťou, dokonca s akademickou presnosťou. Ísť na koreň veci! Nezotrvať pri okamžiku, pri jednej mienke novín, ale študovať problémy, ísť im na koreň, a cirkvi pomôcť z hĺbky. Mojim požehnaním nech je prosba, aby sa toto v Španielsku stalo skutočnosťou.