Nebezpečenstvo schizmy

Keď pred rokmi (23.1.1995) vzniklo naše Teologické fórum (TF) ako oficiálne zaregistrované občianske združenie, nezačínalo ako umelý projekt. Nemali sme pred sebou len nejaké nezreteľné ilúzie či plány, ale za sebou a v sebe sme mali skúsenosti, ktoré sa postupne ľudsky a teologicky zhromažďovali a zhodnocovali približne od konca 60-ych rokov 20. stor. K tomu sa neskôr pridávali ďalšie okolnosti (možnosť vzdelávania po r. 1990, nové kontakty a projekty v slobodnejších podmienkach), ako aj viacerí noví a mladší priatelia, ktorí postupne formovali podobu nášho TF.

Pre skúsenosť TF (ak sa obmedzím na teologicko-spoločenské inšpirácie) pokladám za určujúce najmä vyžarovanie II. vatikánskeho koncilu (1962-1965), ako aj toho všetkého, čo symbolizuje rok 1968. Samozrejme, nie predovšetkým akademicky, ale zväčša veľmi osobne cez rozličné svedectvá a kontakty, vzájomne prijímané a odovzdávané. Mnohí z dnešných členov TF sa poznali po dlhé roky. Dôležité bolo, že od začiatku sme sa orientovali na to, čo sa v katolíckej teológii (cirkvi) trochu zjednodušujúco nazýva progresívne krídlo. To je tá časť cirkvi, ktorá pristupuje ku koncilu a k jeho interpretácii z hľadiska pôvodného východiskového impulzu, ktorý dal koncilu pápež Ján XXIII., keď metaforicky hovoril o otvorení okien cirkvi do sveta. Táto ambícia sa neskôr spojila s vedomím o nevyhnutne pokračujúcej reforme cirkvi v myslení i praxi, pričom, zaiste, aj v rámci progresívneho prúdu jestvujú viaceré predstavy či stratégie.

Kto chce, môže pokladať za akési znamenie (doby, Ducha Božieho?), že počas ostatného dvojročného volebného cyklu nášho TF sme nadviazali intenzívne vzťahy so samotným jadrom progresívneho krídla katolíckej cirkvi s jeho centrom v Tübingene okolo prof. Hansa Künga. Jestvuje, samozrejme, množstvo iných teológov a teologičiek progresívneho zmýšľania, mladších i starších (stačí si pozrieť zoznam podpísaných pod „Memorandom profesorov teológie ku kríze katolíckej cirkvi“ zo dňa 4.2.2011), H. Küng je však čosi ako symbol celej koncilovej progresívnej teológie. Prostredníctvom kontaktov s ním a ľuďmi okolo neho vznikli aj ostatné tri sympóziá TF v Marianke (vrátane pripravovaného) a v spolupráci s nimi chystáme aj ďalšie podujatia. Osobne by som rád na Slovensku zažil aj bližšiu spoluprácu na Küngovom projekte Weltethos. Mnohé z tém, ktoré tento projekt obsahuje, sme aj my v ostatných 15 rokoch premýšľali a diskutovali, zvlášť v spolupráci s Centrom pre európsku politiku (CEP).

Priateliť sa s ľuďmi ako je Hans Küng, s ľuďmi z tzv. progresívneho krídla katolíckej cirkvi, však môže byť z istého pohľadu aj nebezpečné. Hans Küng má odvahu nielen teologizovať, ale aj kritizovať – zvlášť mocenský systém katolíckej cirkvi, a hľadať alternatívy. Niektorí medzi nami sa môžu obávať toho, až kam nás zavedú inšpirácie, ktoré z takéhoto kritického myslenia vychádzajú. Čo, ak až do schizmy?! Schizmou sa myslí odtrhnutie nejakej skupiny od univerzálnej cirkvi na základe svojvoľného konania, zvlášť pri vytváraní cirkevných štruktúr (napr. prostredníctvom svätenia biskupov, kňazov), ktoré by niekto budoval bez porady či schválenia so svojím cirkevným spoločenstvom. Schizmu v minulosti často sprevádzala aj nejaká heréza (bludné náboženské učenie) alebo to, čo sa za herézu v danej dobe prevažujúcim prúdom cirkvi pokladalo.

Katolíci rôznych smerov sa v ostatných desaťročiach viackrát vzájomne nelichotivo označili za arcikonzervatívnych, tradicionalistických či liberálnych, a Kongregácia pre náuku vieru napomínala mnoho teológov za ich údajne chybné učenie, ale výslovnému obvineniu z herézy a schizmy sa protagonisti sporov vyhýbali. Jedinou skutočne priznanou schizmou tak v období po koncile napriek ústretovým krokom Benedikta XVI. zostalo odtrhnutie tradicionalistických katolíkov, ktorých združil kardinál Marcel Lefebvre (+1991). Ale môžu jestvovať aj schizmy nepriznané. Pred asi 20 rokmi som o takejto schizme počul po prvýkrát od jezuitu P. Antona Müllera z Viedne. On vtedy celkom vážne povedal: Tá najväčšia priepasť nie je medzi katolíkmi a evanjelikmi, ani medzi cirkvou a svetom, ani medzi ľavým a pravým krídlom cirkvi, ale predovšetkým medzi Božím ľudom a hierarchiou...

Pre niekoho môže byť prekvapením, že aj hierarchia môže byť v nebezpečenstve schizmy; to však nie je novinka, kresťania, ktorí sa stali členmi hierarchie cirkvi, majú podľa katolíckej viery osobitný podiel na milosti Božej, ktorá nedovolí cirkvi upadnúť neodvratne do bludu, ale títo ľudia zostávajú, samozrejme, vystavení pokušeniam všetkých ostatných ľudí, a teda aj nebezpečenstvu, že sa odtrhnú od bázy, od Božieho ľudu, nebudú sa viac cítiť jeho súčasťou, ale skôr akýmisi nad-ľuďmi, a že sa odtrhnú aj od evanjelia. Dnes sa o obave z takejto schizmy na základe čoraz väčšmi sa otvárajúcej priepasti medzi postojmi katolíckej verejnosti a predstaviteľmi hierarchie hovorí medzi katolíckou verejnosťou po celej západnej Európe. Zvlášť preto, že hierarchia (učiteľský úrad cirkvi, predstavení) radšej robí sudcu „vo vlastnej veci“ (hoci je jednou stranou sporu) namiesto toho, aby napĺňala svoju charizmu – poslúžiť hľadaniu konsenzu v názorových sporoch. Nemôže ísť predsa o moc, ale o čo najprimeranejšie svedectvo evanjeliu v dnešnej dobe!

Ak súčasná hierarchia katolíckej cirkvi – presnejšie, vatikánska kúria – rozhoduje o vytváraní a rušení cirkevných štruktúr, o menovaní a svätení biskupov pre tieto štruktúry, ak svojimi právnymi kritériami zužuje možnosť kňazského svätenia len na celkom výnimočne sa vyskytujúcich jednotlivcov spomedzi členov cirkvi a súčasne takto koná bez skutočnej porady a odobrenia ľudom cirkvi – a ani nehľadá spôsoby, akoby sa Boží ľud vôbec mohol zúčastniť na spolurozhodovaní o celom spektre aktuálne diskutovaných tém a otázok – koná tak podľa momentálneho cirkevného práva a poriadku a temer nikoho donedávna nenapadlo takéto konanie nazvať schizmatickým. Vysvätenie niekoho za biskupa bez schválenia príslušnými grémiami vo Vatikáne sa však tradične považuje za schizmatické konanie. Opačný, obvykle sa opakujúci prípad – menovanie a vysvätenie biskupa po utajenom skúmaní prostredníctvom nunciatúry, bez skutočnej spoluúčasti miestnej cirkvi – sa však paradoxne za schizmatické konanie nepovažuje. Dôsledkom (zaiste, nielen týchto menovaní) je rozširujúca sa ľahostajnosť, nezáujem, dištancovanie sa širokých skupín členov cirkvi od svojej cirkvi. Týmto ľuďom možno následne predhodiť obvinenie z hriešnosti, slabosti vo viere a pod., ale minimálne niektorým by sa mala aj uznať bolesť z vlastnej cirkvi a úprimnosť ich presvedčenia (dojmu), že nie oni od cirkvi, ale ich cirkevní predstavení sa od nich odtrhli, že sa odtrhli od Ježiša a jeho evanjelia.

To sú vážne, veľmi vážne veci. Nik však nemôže poprieť, že po niekoľkých desaťročiach, čo uplynuli od koncilu, sa stále bojuje o jeho interpretáciu, a vo vedomí mnohých katolíkov jestvuje minimálne podvedomé obviňovanie inak zmýšľajúcich platforiem zo schizmy. Kto sa cíti na to, aby robil most medzi progresívnym a konzervatívnym krídlom cirkvi, most medzi hierarchiou a Božím ľudom, medzi cirkvou a svetom, môžeme mu len pogratulovať a modliť sa zaňho. Donedávna som si myslel, že v istom zmysle taký most budem robiť aj ja (alebo aj naše TF), a iste aj takí teológovia, ako napr. Hans Küng a ďalší naši teologickí priatelia. Posledný vývoj však vyzerá tak, že právo na názor (jedno, či ide o biskupa, teológa, tzv. laika) majú len tí konzervatívnejší katolíci a patent na výklad II. vatikánskeho koncilu, a tým aj kritérium ortodoxie a katolicity sa v praxi čoraz väčšmi upiera nielen takým katolíckym kresťanom ako som ja a mne blízki ľudia, ale aj takým autoritám (zostanem pri najväčších menách z hierarchie), ako boli kardináli: viedenský Franz König (+2004), mníchovský Julius Döpfner (+1976) či milánsky Carlo M. Martini. Naopak (ako ktosi ironicky nedávno napísal), vyzerá to tak, že patent na pravdivú interpretáciu koncilu a pokoncilového vývoja sa pomaly bude priznávať predovšetkým takým „expertom“ na koncil, ako boli kardináli Giuseppe Siri (+1989) a už spomenutý Marcel Lefebvre (ktorí do poslednej chvíle protirečili a bránili azda všetkým reformným návrhom v teórii i praxi, čo boli odhlasované na koncile). Samotný pápež Benedikt XVI. (na koncile veľmi cenený ako mladý teologický expert, podporujúci nové teologické myslenie) vraj nechcel od koncilu nič viac ako odobrenie „nouvelle theologie“. Neviem, isté je, že sa v ostatných desaťročiach prezentuje ako platonik so všetkým, čo k tomu pojmu patrí.

Zdá sa, že nedávno dostal tento konzervatívny trend kanonizovaného patróna v osobe Jána Pavla II. Svätí sa, pravda, ťažko kritizujú. Kardinál Chr. Schönborn z Viedne sa na margo tejto kanonizácie vyslovil, že keď cirkev niekoho kanonizuje, to ešte neznamená, že daný človek robil všetko správne. Znamená to vraj len toľko, že daný človek žil v skutočnej dôvere v Boha a bol úprimný v snahe o lásku k blížnym. Opäť, neviem to posúdiť, ale všímam si, že cirkev kanonizovala či beatifikovala z pápežov ostatného obdobia štyroch, a ďalší beatifikačný proces je otvorený (Pia XII.). Z toho štyria – bl. Pius IX. (+1878), sv. Pius X. (+1914), Pius XII. (+1958) a bl. Ján Pavol II. (+2005) – či už to niekto vidieť chce alebo nie – jednoznačne cirkev vo viacerých oblastiach izolovali od progresívnejšieho teologického myslenia, úzkostlivo hľadali údajne málo ortodoxných vo vlastných radoch a postihovali ich, a svetovú cirkev centralizovali na úkor miestnych cirkví. Niektorí z menovaných svätých pápežov sú priamo zodpovední za ohromnú izoláciu cirkvi od súčasného sveta. Ich beatifikácia a kanonizácia svedčí o tom, že veci (a ľudia) ani na najvyšších priečkach hierarchie nie sú čierno-biele, že naše rozhodnutia a naše predstavy sú viacvrstvové, a preto to sväté, omylné a dokonca i výslovne škodlivé môže veľmi úzko koexistovať v tom istom človekovi. Takže aj kanonizácie sú nielen svedectvom o svätosti daného jedinca, ale aj určitou výpoveďou o preferenciách a trendoch na vatikánskych centrálnych úradoch.

Ostatná urýchlená beatifikácia je toho dôkazom. Bl. Ján Pavol II. bol mimoriadny človek a pápež, ale nik nemôže poprieť, že takisto mimoriadne a bezprecedentne zúžil vnímanie toho, čo je cirkev (medzi veriacimi i sekulárnymi ľuďmi), na vlastnú osobu či samotnú pápežskú funkciu. Preto by sme si mali pokorne priznať, že mediálna globálna úspešnosť nie je to isté ako úspech vo vydávaní svedectva o Bohu nášho Pána Ježiša Krista pred svetom, aspoň nie z hľadiska Božích nárokov a očakávaní, ktoré poznáme z Písma. Z tohto hľadiska sa dá azda porozumieť, čo tým myslím, keď hovorím, že Ján Pavol II. sa stal pre určité (konzervatívnejšie) cirkevné kruhy svätým patrónom, a tým aj ospravedlnením ich konania.

Z beatifikovaných a kanonizovaných pápežov ostatného obdobia sa vymyká bl. Ján XXIII. (+1963). Nebola to náhoda, že práve jeho beatifikácia (r. 2000), človeka, ktorý bol milovaný nielen katolíkmi, ale aj nekatolíkmi a nekresťanmi, narazila v kúrii na najväčší odpor. Jeho blahorečenie napokon cirkevno-politicky prešlo len tak, že bol súčasne beatifikovaný aj veľký konzervatívec Pius IX. Medzi Jánom XXIII. a Jánom Pavlom II. sú naozaj značné rozdiely, pričom treba pripomenúť, že Ján XXIII. nebol žiaden modernista. Na rozdiel od iných si však aj v úrade zachoval nadhľad a zmysel pre sebairóniu a dával si pozor, aby v dobrom zmysle slova „nemal všetko pod kontrolou“, najmä nie Ducha Svätého. Preto by rozumel posledným vetám z „Memoranda profesorov teológie“, ktoré na záver textu takto konštatuje a súčasne sa pýta: „Evanjelium vyzýva kresťanky a kresťanov, aby sa dívali odvážne do budúcnosti a podľa Ježišových slov vykročili ako Peter na vodu: „Prečo máte taký strach? Je vaša viera taká malá?“

Osobne žijem viac z túžby vykročiť takto na vodu ako z obavy, že sa utopím a so mnou (s nami) celá Kristova cirkev. Rešpektujem, že iní majú iné obavy a iné preferencie. K riešeniu či zmiereniu však nemôže prísť tak, že jedných pochválime za ortodoxiu (a svätosť) a druhým zakážeme vydávať ich ľudské, kresťanské a teologické svedectvo o tom, čo, ako a v koho uverili. Preto vidím riešenie pre cirkev v koexistencii svedectiev, nie súdov a odsudkov, a dúfam, že práve takejto koexistencii svedectiev (ich súťaži) bude naďalej naše TF slúžiť.