Editoriál - 18.02.2011

V ostatnom čase sa zdá, že sa roztrhlo vrece s kritikou katolíckej cirkvi, jej života, štruktúr a celého jej fungovania. Čiastočne to možno vidieť aj na témach webovej stránky nášho Teologického fóra. Kým na Slovensku kritika na katolícku cirkev prichádza zväčša z mimocirkevných kruhov a súvisí s obavou niektorých spoločenských skupín, že predstavení cirkvi budú potichu robiť dohody s politikmi, aby nelegitímne upevnili vplyv cirkvi nad našou spoločnosťou, vo svete pochádza kritika na cirkev viac zvnútra, zo strany tzv. cirkevného ľudu a teológov, prípadne tzv. nižšieho kléru.

Vzdychy, pravda, počuť aj zo strany vyššej hierarchie. Hlavný predstaviteľ katolíckej cirkvi v Rakúsku, kardinál Ch. Schönborn, sa napr. o roku 2010 vyjadril ako o „ťažkom roku krízy“. Táto kríza sa prejavila aj najpočetnejším vystupovaním ľudí z rakúskej katolíckej cirkvi od čias nacizmu. Podobná situácia vládne v Nemecku. Ako je známe, v týchto krajinách jestvuje tzv. daňová, štátom evidovaná príslušnosť k cirkvám, takže, kto chce, môže aj tak vyjadriť svoju nespokojnosť s vedením cirkvi, že vystúpi z daňového zoznamu členov cirkvi. Zaiste, nemusí to vždy znamenať, že ide aj o zrieknutie sa viery a duchovnej príslušnosti k cirkvi. Dosť je však aj tých, čo síce zostávajú členmi cirkvi, ale držia sa na dištanc. Ďalšou skupinou sú kritickí katolíci, ktorí majú krásne znejúce heslo: Nicht austreten, sondern auftreten! (Nie vystúpiť, ale nastúpiť, prejaviť sa!)  Títo prosia ostatných kritických katolíkov, aby kvôli svojmu trápeniu s cirkvou z cirkvi neodchádzali, ale pomohli pri jej obnove.

Aj keď situácia na Slovensku je v mnohých ohľadoch odlišná ako v Rakúsku či Nemecku, rok 2010 nebol ľahký ani pre cirkev na Slovensku. Chvalabohu, u nás až tak nepočuť o takých škandáloch ako v niektorých iných krajinách, máme však svoje dlhodobé problémy s (ne)fungovaním cirkevných štruktúr, ako aj s úrovňou teológie a pastorácie cirkvi, ktorú nemožno donekonečna ospravedlňovať 40-mi rokmi komunizmu. Bolo to práve pred rokom, čo vo všetkých slovenských časopisoch boli uverejnené obrázkové reportáže o troch mladých mužoch, vysvätených za kňazov (jeden za diakona), ktorí po pár mesiacoch od svojho svätenia museli byť exkomunikovaní. Nie pre prehnaný modernizmus, ale kvôli totálnej obmedzenosti a zaslepenosti, v ktorej z údajnej zrady ortodoxie obvinili všetkých našich biskupov i nebohého pápeža Jána Pavla II.! Šokujúci je fakt, že títo štyria exkomunikovaní tvorili polovicu tých, čo sa pripravovali šesť rokov na kňazstvo za dve arcidiecézy – Bratislavskú a Trnavskú. Možno je to náhoda, ale môže ísť aj o povestnú špičku ľadovca. Či už tak alebo onak, smutná udalosť vedie k otázke, akí muži sa dnes v slovenských seminároch pripravujú na kňazstvo a ako je vôbec možné nechať doštudovať a vysvätiť za kňazov ľudí, ktorí sú zjavne ľudsky nezrelí alebo intelektuálne na mimoriadne nízkej úrovni.

Samozrejme, takéto prípady nehovoria nič o subjektívnej zbožnosti či morálnosti daných jedincov. Ja len na základe týchto prípadov a skúseností z ostatných rokov sa čoraz väčšmi obávam, že kňazstvo katolíckej cirkvi začína priťahovať najmä tých mentálne jednoduchších, a potom – čo je ešte vážnejšie – tých, čo sa nevedia zaradiť do normálneho sveta a v mužskom celibátnom prostredí hľadajú únik pred realitou. Nemám aspoň žiadnu vedomosť o tom, žeby z minuloročného prípadu bolo vyvodené nejaké poučenie. Nedávno som však na moju otázku: Prečo katolícka teologická fakulta UK v Bratislave je azda jediná na svete, čo neumožňuje denné štúdium všetkým záujemcom, nielen kandidátom kňazstva?, dostal odpoveď, že vraj preto, aby sa nám kandidáti kňazstva počas štúdia neoženili! Na povzbudenie treba dodať, že situácia v rehoľných spoločnostiach je značne lepšia, možno aj preto, že pomery v kláštoroch sú demokratickejšie a duchovne vyváženejšie ako v diecéznych seminároch.

Na Slovensku nepočítame výstupy z cirkvi, lebo žiadnu štatistiku členov cirkví nevedieme (aspoň katolíci nie), naopak, počítame s tým, že v najbližšom štatistickom prieskume sa potvrdí väčšinová príslušnosť občanov SR ku kresťanstvu a katolíckej cirkvi. Viem si predstaviť, ako kňazi z tzv. vyššej hierarchie môžu ľahko podľahnúť ilúzii, že veriacich ľudí je stále veľa a že napriek všetkým problémom ideme správnym smerom. Pri svojich návštevách farností a na púťach sa naši biskupi totiž temer vždy dívajú len do plných kostolov a na mnohopočetné zhromaždenia. Ja som však s ľuďmi viac v normálnejšom liturgickom režime, a takou „normálnou“ liturgickou situáciou je napr. účasť ľudí na pohrebe. Na pohreb prídu všetci dotknutí, percentuálne sú zastúpené všetky zložky – viac i menej veriaci, ľahostajní, dištancovaní i ateisti. V prvých laviciach na pohrebe nesedia tí najveriacejší, ale „pozostalí“. Podľa ich neistého liturgického správania kňaz okamžite spozná, že sú „pozostalými“ nielen po blízkom zosnulom, ale aj po cirkvi.

Predsa, práve tento typ ľudí, títo občasní návštevníci kostolov, by mali byť v centre našej pozornosti – bez zbytočného nadbiehania, ale aj bez trápneho mentorovania. Je to Ježiš, kto nám povedal, aby sme sa venovali jednej zblúdilej ovečke a nie až tak veľmi udržovaniu deväťdesiatich deviatich nezblúdilých. O to viac, ak je tých nezblúdilých, povedzme, desať zo sto a deväťdesiat je tých sekularizovaných, od cirkvi, viery a evanjelia dištancovaných. Podobne sa kedysi vyjadril Karl Rahner, že schopnosť osloviť, viesť dialóg so sekulárnymi ľuďmi, a to tak, že títo ľudia sa prebudia k viere podľa Ježiša Krista, v jeho duchu, by mala byť jedným z prvoradých kritérií, podľa ktorých si cirkev vyberá do čela svojich predstaviteľov.

Ak musíme rok 2010 označiť za rok cirkevnej krízy, žiaľ, je to tiež určitým znakom, že sa nám nedarí vidieť tieto priority, že v cirkvi pri hodnotení doby mnohokrát zostávame len pri konštatovaní o „diktáte relativizmu“ a aj to koncilové „aggiornamento“ sme začali podozrievať, že príliš nadbieha tomu relativizmu. Keď apoštol Pavol zažil neúspech v Aténach, nevyhodnotil si to tak, že Aténčania sú príliš sekulárni, liberálni, ezoterickí alebo relativistickí, a aténskych sofistov a skeptikov (ktorými naozaj boli) ani neoznačil za hlavnú príčinu svojho misijného nezdaru. Naopak, na najbližšej zastávke v Korinte si to vyhodnotil tak, ako neskôr napísal: „Rozhodol som sa, že medzi vami nebudem vedieť nič iné okrem Ježiša Krista, a to ukrižovaného.“ (1 Kor 2,2) Znie to ako rezignácia na múdrosť a rozum (a Pavol sa s tým aj pojmovo zahráva, aby provokoval), ale v skutočnosti ide o rezignáciu na spoliehanie sa na seba, na svoje dogmy a normy, aby sa uvoľnil priestor pre pôsobenie Ducha, pre svedectvo, ktoré vyplynie zo života v duchu Krista ukrižovaného.

K mojim myšlienkam som sa nechal inšpirovať úvodníkom z prvého tohtoročného vydania katolíckeho týždenníka „Christ in der Gegenwart“ (CiG, Freiburg, 2.1.2011, č. 1), v ktorom autor napísal, že prvým krokom, čo môžeme v cirkvi urobiť, je „obnovenie zmyslu pre realitu ľudskosti“. Cirkev je totiž pri všetkej viere v prítomnosť svätého Božieho konania aj svetská záležitosť, čo znamená, že v cirkvi žijeme aj s chybami a hriechmi, a na druhej strane aj v ľútosti a v snahe o odpúšťanie a polepšenie. Nie sme nadľudia a ak sme ospravedlnení pred Bohom, tak jedine v Kristovi. Takýto pohľad nezahmlieva chybné konanie, ale chráni pred preceňovaním toho, čím je cirkev na zemi ako „Telo Kristovo“ alebo ako „putujúci ľud Boží“.

Cirkev správne poukazuje na možný „diktát morálneho relativizmu“, ktorý sa prejavuje aj v tom, že svet nechce vidieť realitu hriechu a prezentuje ho len ako „prípad“ ľudskej prírody: Veď hrešiť je ľudské... Pri pohľade cirkvi na seba však s prekvapením zisťujeme, že podobne ako morálni relativisti vo svete aj v cirkvi pomerne často holdujeme bláznovstvu bezhriešnosti. Tu, pravda, v inej súvislosti: Ľudia sú hriešni, ale cirkev je božská... Tým si však len vytvárame rozličné konštrukcie svätosti, ktoré pred realitou neobstoja.

Ak sa svet vyhovára na ľudské, aby ospravedlnil hriešne, cirkev má zasa sklon vyhovárať sa na božské, aby zatajila či podcenila na sebe samej to, čo je ľudské (a teda i hriešne). Keď sa však cirkev, ak má zostať cirkvou, prihlási k božskému a súčasne sa prizná i k tomu ľudskému, neospravedlní svoj hriech, ale obnoví svoj zmysel pre „realitu“. Na rozdiel od sveta sa v takom prípade neschová za „fyziologickú nevyhnutnosť“ (čo brániac slobodu kritizuje na sekulárnych ľuďoch aj Jürgen Habermas), ale otvorí sa dialógu s Bohom o svojom pokání. Pokánie pre cirkev ako takú, pre jej štruktúry a mechanizmy moci, niekedy nazývame aj odvahou na reformy. Cirkev, ktorá by pokánie ordinovala len pre súkromie jednotlivcov, ktorá by nevidela dôvod na reformu seba, ktorá by nechcela konať pokánie vo svojich štruktúrach a prístupoch, bola by cirkvou, čo už nepočúva svojho Boha, bola by cirkvou, čo sa cíti už sama zbožštenou.

Ak boli na niečo dobré krízové javy minulého roka, tak azda na to, aby sme spokorneli a obmedzil sa náš sklon k namýšľaniu si. Sklamania z prejavov krízy v cirkvi sú nepríjemné, môžu však spustiť uzdravujúce procesy. Z tejto nádeje vzniklo okrem iného aj „Memorandum profesorov teológie ku kríze katolíckej cirkvi“ (zo dňa 4. 2. 2011), ktoré podpísalo už stovky profesorov a profesoriek katolíckej teológie na mnohých univerzitách. (Na Slovensku je dobré pripomenúť, že všetci títo muži a ženy sú profesormi s pápežským chválením a všetci riskujú svoju pozíciu a povolanie.) V závere svojho textu píšu: „V dobách krízy strach ešte nikdy nebol dobrým radcom. Evanjelium vyzýva kresťanov a kresťanky, aby sa s odvahou dívali do budúcnosti – a podľa Ježišových slov – išli ako Peter po vode: Prečo sa bojíte? Je vaša viera taká malá? (Jn 6, 20; Mt 14,31)

Trápenie, ktoré majú mnohí dnešní ľudia s cirkvou, by nemalo viesť cirkevných predstaviteľov k pocitu urazenosti a do izolácie, ale celkom biblicky ku skúmaniu svedomia a  pokániu. Na druhej strane ani my ostatní nepodľahnime blázneniu s moralizmom (ktorý hrozne otravuje vzduch aj medzi tzv. sekulárnymi ľuďmi napr. v našej politike) a nerobme dojem, že spytujeme svedomie všetkým, len nie sebe. Kresťanstvo je pozdvihnutím, vykúpením nedostatočnej ľudskosti, nie jej potlačením alebo prekročením. Ľudskosť hriech neospravedlňuje, ale v spojení s vierou podľa Ježiša Krista z hriechu zachraňuje. Autor úvodníka v CiG (č. 1/11) svoj text končí slovami: „Kritériom ľudskosti je milosrdenstvo. Ono nám umožňuje tiež znova milovať cirkev ako priestor, kde zaznieva túžba po Kristovi – a odpúšťať.“