Dotyk Vianoc

Možno podobne ako ja vnímate, že žijeme v dobe paradoxov. Znepokojujú nás a zbytočne rozdeľujú.

Napriek zväčšujúcemu sa poznaniu a slobodnému toku informácií máme dojem, že život je stále zložitejší. Napriek tomu, že naši priatelia sú na dosah ruky, takpovediac na jedno ťuknutie do klávesnice počítača či mobilu, sme vnútorne osamelí. Napriek materiálnemu zabezpečeniu, aké sme azda nikdy predtým nemali, cítime sa frustrovanejší a nespokojnejší. Napriek tomu, že už roky slobodne volíme a vyberáme svojich zástupcov a reprezentantov moci, väčšinovo nie sme spokojní s tým, čo je.

Pri rozhovoroch konštatujeme, že obraz sveta vytváraný médiami nie je reálny, no napriek tomuto vedomiu podliehame podsúvanému extrému a nedôvere. Nenápadne, napriek žiariacim obrazovkám, vstupujeme do prítmia. Kliknutia, ktoré mali otvárať dvere poznaniu, skôr zatvárajú a zužujú obraz sveta. Už ani naša intuícia nedokáže byť v zhone a záplave obrazov dostatočnou oporou pre racionálne myslenie.

Stojíme pred dilemou, ktorá nemá jednoznačné riešenie. To tradičné, čo obstálo v živote a čo preveril aj čas, to, z čoho dokázal život pokračovať ďalej, sme v mene rýchlosti, novosti a stálej zmeny odsunuli do úzadia, do zabudnutia. Oprieť sa o to buď hanbíme, alebo už neodvážime. Skúsenosť doterajších generácií nahrádzajú experti na rýchle riešenia, na rýchle odpovede. Na krízy všetkého druhu. Aj na tie, na ktorých sa sami podieľali. Takže postupne prestávame veriť už aj im. Tak ako všetkým a všetkému.

V rýchlosti, bez dostatočného poohliadnutia, sme čoraz viac vystavení impulzívnemu konaniu. Pavlov reflex je najčastejším sprievodcom diskusií a debát o rôznych spoločenských problémoch. Ak nesúhlasíme s názorom druhého, tak zaútočíme. Jedni sa bránia útokom, iní, ktorí už nevládzu, sa stiahli do ústrania. Na vytvorených stranách bojiska tak zostávajú viditeľné len extrémy a celkové napätie z toho, kto zvíťazí. Túžba po rýchlom poriadku, pri ktorej to normálne mlčí. Zostáva ticho.

Ako možno z takejto situácie vyjsť von? Nie proti niekomu, nie proti tamtým alebo oným, nie proti tým, čo sú vľavo alebo vpravo. Ale za seba, za svoj život. Za to, čo sme každodenne hľadali, kde sme tápali, chybili, ale aj mali radi, kde sme vytvorili puto lásky, priateľstva, spojenectva. Za to, čo sme pretrpeli, v tichosti premysleli. Za tých, ktorí sa nás ľudsky dotkli. Za život, ktorý nám bol darovaný. Za čas naplnený radosťou i bolesťou, prijatím i odovzdaním. Za stopy našej existencie v duši druhých.

Nemám patent na poznanie a nie som expert na život. Som len slepý pútnik životom, ktorý krívajúc na obidve nohy stratil aj bielu palicu. No každá strata prináša aj novú možnosť. Vďaka nej som na svojej ceste stretol mnohých ľudí. Musím priznať, že bez nich by moja cesta nemala zmysel.

Nevládzem ísť sám. Vedľa mňa kráčali, hľadali a trápili sa aj iní. Neútočili na mňa, keď som im v nevedomosti stál v ceste. Práve naopak, podali mi pomocnú ruku, prisadli si a porozprávali.

Tieto spoločné chvíle hľadania, vzájomného rešpektu a počúvania boli naplnené ako čaša vína až po okraj. Nie vždy som načrel z dobrého vína poznania, no som za tieto chvíle nesmierne vďačný. Obrusovali moje predstavy, ktoré som si ako slepec narýchlo vytváral o svete aj o ľuďoch. V strachu o prežitie.

Pôvodná čierna, ktorou som spočiatku vyfarboval obrysy svojich predstáv, dostávala jasnejšie kontúry. Vďaka spoločným rozhovorom o hĺbkach života sa postupne vynárala pred mojimi slepými očami nečakane farba. Odkrývala nové horizonty, v ktorých všetko dostalo inú podobu.  To, čo som si predtým ukladal jedno vedľa druhého do racionálnych konštrukcií, to, čomu som dal konkrétnu podobu a na nej vybudoval základ svojho poznania, sa predo mnou rozpadlo ako domček z kariet. Avšak pritom odkrylo ďalší, doteraz nepoznaný rozmer, nový priestor. Diaľka, ktorá bola pre mňa, krívajúceho, nedostupná, sa premenila na hĺbku, ktorá sa prepadala do mňa. Z množstva pádov a omylov zostali napokon len tie, ktoré ma posunuli ďalej.

Nezostať stáť. Tam, kde zastaneš, sa vyžaduje jasný postoj. Kde a s kým si. Proti komu. Nedá sa inak hľadajúcim, ako ísť, odísť z hádok o dočasné pravdy. Ďaleko od sporu a hľadania nepriateľov. Ísť, aby nebolo počuť hlasy vyvolávajúce spor.

Po dlhej ceste si však už čoraz častejšie sadám, čakám, napínam sluch. Hľadám ticho, ticho bezčasia. V ňom sa vynárajú stopy, ktoré mi ho sprostredkovali. No pri dlhšom sedení nenápadne pristupuje aj výčitka: Prečo čakáš? Pokračuj ďalej!

V stopách s tými, ktorí sú ochotní spoznávať ďalej hĺbku bytia, ktorí nečakajú rýchle odpovede. Ja, slepý, krívajúci a už aj unavený pútnik? Ty, ako každý iný.

Chvíľu váham, no nemôžem inak. Opäť vstávam, krívam ďalej a pokúšam sa rozprávať o svetle v temnotách. O odvahe byť v strede. Medzi ľuďmi, nie proti nim. Byť naplno prítomný v živote a podieľať sa na jeho pokračovaní. 

Aj to sú stopy Vianoc. Stopy, aké môže zanechať každý z nás. Stopy uchovávajúce to, čo máme spoločné. Stopy smerujúce k druhému i k tomu, čo nás presahuje. Stopy posúvajúce nás z tmy do svetla. Z diaľky do hĺbky. Z množstva k jedinečnosti a nenahraditeľnosti. Z povrchného prežívania k podstate.

Advent je očakávanie. No nielen očakávanie, ale aj rozhodnutie. Rozhodnutie vykročiť napriek tme za svetlom. Nepodliehať rezignácii, ale mať odvahu vykročiť smerom k druhému a pokračovať v dávaní: seba, svojho času, podanej ruky, slova nádeje.

Zdvihnime zrak od seba k iným. Zažiarme jeden druhému, nech mentálna obloha nad našou spoločnou krajinou nie je temná.

Aby sa nás dotkli Vianoce.