Na Vianoce 2013

Opäť je kalendár pri svojom konci. Všetko je rýchlejšie. I obdobia od začiatku roka po jeho záver sa nám javia kratšie. Akoby postupne v rýchlosti vypadli dni a týždne. Žijeme intenzívnejšie. S množstvom informácií a podnetov. Tečú rýchlejšie ako čas. Ešte nestihneme spracovať jeden impulz a už sme vystavení ďalším. Prekračujeme nielen čas, ale i priestor. Prekonávame diaľku fyzicky či virtuálne. V priebehu krátkej doby môžeme byť na opačnom konci zeme.

V permanentnom tlaku informácií sme nútení robiť rýchle závery. Reagujeme na to, čo vidíme a počujeme. Do hĺbky a podstaty nemáme čas ísť. Obraz strieda obraz, informácia informáciu. Keďže chceme byť pri tepe doby, byť „in“, pri tom, čo sa deje, posudzujeme všetko v rýchlosti, v smere toku podnetov. Povrchne. Nahrádzame súčasné novým. Nespokojní s dneškom, s vidinou zabezpečenia a pohody. Čím rýchlejšie žijeme, tým sme nespokojnejší. A osamelejší. Ponáhľame sa za svojou predstavou, za vlastným šťastím. Nestihneme pritom ani spozorovať, ako po ceste strácame priateľov, blízkych i najbližších. Najskôr sa stretneme dvakrát za rok, potom raz, neskôr sa uspokojíme s telefonátom, emailom a esemeskou. Na osobné stretnutie tvárou v tvár niet kedy. Každý deň sme vystavení povinnostiam a zároveň je potrebné i niečo ďalšie, niečo nové. V tempe doby nepozorovane predbiehame nielen vymedzený čas v kalendári, ale i vlastný čas na život. Strácame jeho hĺbku, premýšľanie a zvažovanie. S tým aj schopnosť prežívať a niesť okamžiky čakania, túžob, šťastia i sklamania do špiku kosti. V rýchlosti, v permanentnom vzťahovaní sa vždy k čomusi novému sa vytratil moment zodpovednosti, prekvapenia, preniknutia srdcom a dušou. Mizne zastavenie času, okamžik večnosti, čo rozochveje dušu i telo.

Nespokojnosť so stavom vecí je tak oprávnená. Len vinníci nie sú vždy tí, na ktorých sa obracia náš zrak. Niežeby politici, finančníci, bankári, vedci či iní iluzionisti ponúkajúci spokojnosť a šťastie na počkanie a bez námahy boli bez chýb a omylov. Porozumenie životu, šťastiu i spoločnosti však nepríde zvonka. Je v nás. Predpokladá vstúpiť do hĺbky. Do zastavenia času. Porozumieť sebe a miestu vo svete. Tak prichádza svetlo do tmy. Sviatok do každodennosti. V okamihu ľudskosti, v okamihu myslenia ponad ubiehajúci čas. V dotyku s presahujúcim, nedisponovateľným.