Komentár Teologického fóra k diskusii o „Výzve za obnovu cirkvi“

Rád diskutujem s inými ľuďmi o viere a teológii – s odborníkmi i laikmi, presvedčenými i hľadajúcimi. Takéto diskusie vychádzajú zväčša z hlbokých otázok a túžob po existenciálnom ukotvení a často sa môžu oprieť o pozoruhodné duchovné skúsenosti. Krásne zážitky mám s ľuďmi, ktorí ma vyhľadali, aby sa dali pokrstiť alebo aby pokročili vo svojej viere či riešili niektoré svoje problémy. Mimoriadne som vďačný za rozhovory o viere a teológii mnohým teológom, ako aj mysliteľom z ďalších oblastí ľudského poznania, ktorých som mohol počas svojho života počúvať a hovoriť s nimi.

K takejto užitočnej diskusii a duchovnému povzbudeniu má prispieť aj „Výzva Teologického fóra za obnovu cirkvi“ (ďalej len „Výzva“). V ostatných týždňoch popri tých, čo vyjadrujú podporu a záujem ďalej rozvíjať načrtnuté témy „Výzvy“, ozvali sa aj takí, ktorí majú otázky a kritické pripomienky k tomuto nášmu textu. Ďakujeme za záujem a podporu, ako aj za všetky názory, pripomienky i otázky; pokúsime sa ich zmapovať, spracovať a v dialógu so záujemcami ďalej kriticky rozvíjať.

Vždy sme zastávali názor, že je dobré a normálne, ak ľudia cirkvi (i mimo cirkvi) sa stretávajú a hovoria nielen v kostoloch alebo na teologických fakultách a pod., kde ich reč musí mať svoje hranice, ale aj na pôde, ktorá slúži ako otvorené fórum. Pri prednáške Waltera Kaspera (vtedy biskupa v Stuttgarte, neskôr kardinála a prezidenta Pápežskej rady pre podporu jednoty kresťanov) na sympóziu Teologického fóra r. 1998 sme sa ho pýtali, aké smerovanie nám odporúča. W. Kasper spomenul príklad Katolíckej akadémie v Stuttgarte, ktorá nechce budiť dojem, že sa na jej pôde môže hovoriť len o vopred schválených témach. „Stratila by okamžite kredit pred intelektuálmi a hľadajúcimi ľuďmi“, výslovne povedal W. Kasper.

Dalo sa očakávať, že na našu „Výzvu“ sa ozvú aj takí, ktorí diskutovať v zásade nechcú, nepotrebujú, a všetko majú vo svojej náboženskej viere a praxi akoby vyriešené. Čo je zarážajúce, zdá sa, že to majú vopred vyriešené nielen za seba, ale aj za ostatných. Jednoznačné odsúdenie našej „Výzvy“ sformuloval kňaz a teológ Štefan Mordel. Mal som na neho ako človeka dobré spomienky ešte z kňazského seminára a z neskorších návštev Tatier. Pred rokmi som si všimol a ocenil jeho stanovisko k vyhnaniu židovského obyvateľstva zo Slovenska. Niekedy v tých rokoch ma však i prekvapil svojím nekompromisným postojom k časopisu ZRNO. Nesmierne mu vadili niektoré otvorenejšie príspevky v časopise. Nakoniec z jeho iniciatívy bolo zakázané tento časopis ponúkať v kostoloch.

Rád by som si s ním vymenil názory na otázky a výhrady, ktoré má voči mne, Teologickému fóru a našej „Výzve“. Pravda, za podmienky, že partnerov chce rešpektovať a vážiť si ich, nie ich vopred odsudzovať. Mentalita, v ktorej sú napísané jeho príspevky, je však presne tá mentalita, ktorá v minulosti viedla k tvorbe predsudkov a vyvolaniu nenávisti i násilia voči inak zmýšľajúcim a konajúcim, či to boli židia, protestanti alebo iné skupiny. Som smutný z toho, že on, kritik predsudkov a násilia voči židom, dnes nechce vidieť, ako roznecuje vlnu nenávisti voči tým katolíkom, ktorí si vedia predstaviť aj inú cirkev, ako je jej dnešná podoba.

Nemienime strácať čas polemikami s takými textami a názormi, ktoré nám jednoznačne pripisujú zlé úmysly voči Rímskokatolíckej cirkvi, obviňujú nás zo sebectva, neúprimnosti, sektárstva a upierajú nám pravovernosť. Dokonca vyzývajú ostatných veriacich katolíkov na akúsi štvanicu proti nám. Vážne upozorňujem na nebezpečenstvo takýchto odsudzujúcich a striktne vyhranených postojov v oblastiach viery, teológie a cirkevnej praxe. Neznášanlivosť v otázkach viery viedla v minulosti nielen k vzájomnému odcudzeniu kresťanov rôznych vyznaní, ale aj k násilným činom, a to len pre názorovú rozdielnosť, ktorá sa po istom čase aj tak ukázala zväčša ako iluzórna. Ak má niekto obavy zo štiepenia cirkvi vďaka pokusom o reformy, mal by byť o to ostražitejší voči inkvizítorom, ktorí neuznávajú pluralitu Božieho pôsobenia. Aj na Slovensku by sa zišlo niečo zo skutočnej dôvery v Boha, ako to pekne vyjadruje jeden výrok kardinála Franza Königa. Vyčítali mu totiž, že on, podporovateľ reforiem v duchu Koncilu, dovolil v Rakúsku pôsobenie aj značne konzervatívnych hnutí. Vtedy povedal: „To, čo nechal Boh rásť vo svojej záhradke, ja nemám právo ničiť.“

Obviňovať Teologické fórum, že nestavia na Ježišovi Kristovi (1 Kor 3,11-14), ale búra, a to len preto, že máme v niečom iné, reformnejšie názory ako iní ľudia v našej cirkvi, nie je len vážnou urážkou a spochybňovaním našej viery a našich úmyslov, ale aj urážkou a vyvolávaním nenávisti voči nespočítateľným katolíkom, ktorí sa snažia o reformy v duchu II. vatikánskeho koncilu a život podľa evanjelia a potrieb dnešnej doby. Naši kritici si pravdepodobne neuvedomujú, že ich vášnivé výhrady voči našim názorom súčasne odhaľujú aj ich zmýšľanie voči všetkým nekatolíckym kresťanom. Ak niekto nazýva reformných katolíkov rozvracačmi cirkvi a heretikmi, už nemusí ani ďalej hovoriť, čo si myslí o ostatných kresťanoch. Aj preto sa mi nechce veriť, že by názory takýchto kritikov mohli byť oficiálnou pozíciou katolíckej cirkvi. Nie Teologické fórum svojimi skromnými príspevkami a návrhmi rozbíja cirkev, ale tí, ktorí sú takí úzkoprsí vo svojom poňatí viery, že v cirkvi a celom kresťanstve pomaly nestrpia nikoho iného okrem seba.

Potvrdzujem, čo som napísal v úvode k „Výzve“, že pokladáme za normálne prispievať svojím pohľadom a svedectvom do utvárania života z viery a formovania podoby cirkvi. Nikoho do ničoho netlačíme, nikoho z biskupov a iných svedkov viery nechceme nahrádzať v ich úlohe. Naše názory smerujeme predovšetkým na nás samých, majú slúžiť našim diskusiám, modlitbám a praktickému skúmaniu. V zmysle výzvy Prvého listu apoštola Petra ponúkame svoje svedectvo o tom, kde spočívajú dôvody našej nádeje žiť podľa Ježiša Krista (1 Pt 3,15). Pri útokoch, ktoré zažívame, je nám inšpiráciou aj pokračovanie danej vety apoštolovho listu: „Aby tí, čo tupia vaše dobré správanie v Kristovi, práve tým boli zahanbení, pre čo vás ohovárajú.“

Na rozdiel od niektorých našich kritikov nepokladáme svoje názory za absolútny záver, ale naopak za východisko, za skromné chodníčky k obnove, ktoré však nevisia v lufte, ale spočívajú na našej mnohokrát overenej skúsenosti. Vyjadrenia a svedectvá pápeža, biskupov, teológov, ale aj svedkov viery medzi bežnými ľuďmi pokladáme za poklad viery, s ktorým sa treba nechať obohacujúco inšpirovať, nielen ho ako nejaký muzeálny exponát z diaľky obchádzať. Napokon, nikdy by k žiadnemu vyjadreniu cirkvi ani neprišlo, nikdy by ani jedna veta Písma nebola napísaná, ak by tu neboli ľudia, ktorí najprv počúvajú Boha a v živote na neho odpovedajú. Až následne sa spoločenstvo viery (cirkev) môže dohodnúť a definovať, čo je hodné z týchto oslovení a ich zodpovedania predložiť ostatným.

Zakazovať veriacim katolíkom, aby mysleli sami za seba a konali za seba, by bolo niečo priam neuveriteľné. K našej cirkvi sa hlásime svojou vierou, vo svojej viere ako katolícki kresťania pokladáme za dôležité hlásiť sa k jednote s pápežom a veľkou tradíciou cirkvi. To však vôbec neznamená, že sme dišpenzovaní od vlastného výkonu viery v jej formulovaní a žití. Samozrejme, ku katolíckej viere patrí aj spoločenstvo, a to nie náhodné, ale štruktúrované, rozumné a zodpovedné. Preto si každý katolík pozorne všíma, ak sa pápež a biskupi občas kriticky vyjadria k niektorým postojom a názorom iných veriacich katolíkov (kňazov, teológov), ak občas pripomínajú a napomínajú. Kto žije v katolíckej cirkvi, toto všetko berie vážne. To však zasa neznamená, že nemožno aj s pápežovými názormi, či s názormi rôznych cirkevných predstaviteľov úctivo polemizovať či tvorivo ich rozvíjať.

Ak by to tak nebolo, život cirkvi by zamrzol a zahynul. Nik by už nesmel veriť v Boha osobne, iba cez vety formulované autoritami v minulosti, hoci by ich v súčasnosti už nechápal a nevedel by ich zaradiť do svojho aktuálneho prežívania viery. Z cirkvi a jej života by sa stratilo živé osobné počúvanie Boha. Ako ktosi múdro povedal, „učiteľský úrad cirkvi“ formuluje čosi ako gramatické pravidlá viery, teológovia ich vysvetľujú, aplikujú a rozvíjajú v službe života viery pre všetkých, a všetci spolu sa o ten život viery usilujeme. Je samozrejmé, že bez gramatiky by boli naša reč a písmo nezrozumiteľné, neslúžili by komunikácii, ale chaosu, ale takisto platí, že živá reč či literatúra nie sú len o gramatike. Podobne ani život viery nemôže zostať len pri gramatických pravidlách. Jednoducho, biskupi, teológovia a Boží ľud buď zostanú vo vzájomnej úctivej interakcii alebo sa odsúdia na vyhynutie. Povedané rečou evanjeliových podobenstiev: Boh si nájde nový ľud, ktorý bude prinášať úrodu...

Ľudia, ktorí vyzývajú predstavených cirkvi, aby potrestali mňa a ostatných členov Teologického fóra, sa týmito výzvami dostávajú na jednu rovinu s mnohými negatívnymi postavami cirkevných dejín, ktoré sa bez úcty voči Bohu a blížnym, ako aj bez skutočného poznania veci ponáhľali súdiť blížnych a trestať ich. Cirkevní právnici, ktorí veria v Boha skrze Ježiša Krista, a nielen vo svoje kánony, veľmi dobre vedia, ako treba opatrne našľapovať pri posudzovaní a odsudzovaní toho, čo je z Boha a čo je proti nemu. Kritici našej „Výzvy“ a celej našej činnosti radi opakujú, že kopírujeme myšlienky sekularizovaného a liberalizovaného Západu. Slovo sekulárny, liberálny i slovo Západ pritom používajú ako nadávky. Nebojím sa takéhoto obvinenia. Nekopírujeme cudzie myšlienky, máme svoje, ako dokazuje naša činnosť za viac ako 20 rokov. Na druhej strane sme sa nikdy na Teologickom fóre netajili, kým sa vo svojej osobnej viere a vo svojom teologickom myslení inšpirujeme. Boli a sú to takí ľudia ako napr. kardináli F. König, C. Martini, W. Kasper – v mnohých ohľadoch k nim patrí aj terajší pápež Benedikt XVI. - J. Ratzinger. Našimi učiteľmi spomedzi teológov boli a sú K. Rahner, J. B. Metz, H. Küng, E. Biser a mnohí ďalší. Veľmi mnohí z našich priateľov a teologických partnerov podpísali „Memorandum profesorov teológie“ z februára r. 2011. Nemáme prečo tajiť, že ich úsilie chápeme a podporujeme. Nie sú to žiadni povrchní ľudia, ale profesori katolíckej teológie, ktorí sa osvedčili v celoživotnej službe teológii a cirkvi na najvyššej úrovni.

Takisto sa hlásime svojou podporou ku katolíckym reformným hnutiam, ktoré sa trpezlivo usilujú o dialóg v našej cirkvi a poukazujú na svedectvá, ako Boží Duch pôsobí dnes aj tam, kde si to tradičnejší katolíci donedávna nevedeli predstaviť. V západnej Európe sekularizácia a kríza náboženského života pokročila ďalej ako na Slovensku. Práve na tieto javy reagujú reformní katolíci svojím úsilím o obnovu cirkvi, pričom testujú spôsoby a výrazové prostriedky, ktorými sú osloviteľní ľudia našej doby. Títo reformní katolíci nie sú žiadni matrikoví veriaci, ale všade v západnej Európe patria k jadru miestnej cirkvi.

Naozaj nemožno hovoriť o duchovnej obnove jednotlivcov, ak sa podceňuje obnova štruktúr, inštitúcií, jazyka a spôsobov, cez ktoré sa cirkev prejavuje. To by cirkev nikdy v dejinách nič nezmenila a nerozvinula. Ak sa odvolávame na II. vatikánsky koncil, odpovedáme vlastne na požiadavky pokoncilových pápežov a mnohých biskupov, ktorí opakovane vyzývali: Čítajte dokumenty koncilu, meditujte ich a, áno, píšte ich nanovo! Potom svoje výsledky ponúknite ostatným... O nič iné sa nesnažíme. Naša podpora reformným katolíkom je samozrejme všeobecná, nie je podporou každej jednej vety z toho veľkého množstva vyhlásení a textov, ktoré vyšli v ostatných rokoch.

Kedysi ma požiadali kňazi na jednej schôdzi v Bratislave o prednášku k dokumentu KBS: „Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007-2013.“ Spomenul som si opätovne na tento dokument. V jeho závere totiž slovenskí biskupi píšu: „Uvedomujeme si, že z minulosti si nesieme mnohé zranenia, ktoré sa dajú uzdraviť len vzájomným odpustením. Tak ako viackrát predtým, aj teraz sa chceme ospravedlniť všetkým, ktorým v minulosti predstavitelia Katolíckej cirkvi na Slovensku – či už vedome alebo nevedome – ublížili. Rovnako aj odpúšťame všetkým, ktorí členom Katolíckej cirkvi akýmkoľvek spôsobom a z najrozličnejších dôvodov ublížili. Nech Božie milosrdenstvo vynahradí všetku bolesť a žiaľ svojím požehnaním. Minulosť nech je pre nás mementom i výzvou hľadať k sebe cesty a stavať mosty nádeje“ (Pastoračný plán, čl. 87, s.71). V ďalšom článku biskupi píšu: „Pri aplikácii plánu nesmieme zabúdať na zlaté pravidlo: v základných otázkach nech je jednota, v nepodstatných sloboda, ale vo všetkom láska“ (Pastoračný plán, čl. 88, s.72).

Chcem veriť, že toto zlaté pravidlo sa pokladá za záväzné pre nás všetkých. Samozrejme, nielen pri uvažovaní o Teologickom fóre a jeho „Výzve“. I keď, dovolím si povedať, že tá naša „Výzva“ celkom dobre zapadá do úsilia prijať a rozvíjať uvedený „Pastoračný plán“. Na záver – podobne ako niektorí naši kritici – odvolám sa na príklad sv. Františka Assiského. Tento svätec jasne videl, že mocenský systém cirkvi vo vrcholnom stredoveku je vážne chorý a ako alternatívu voči nemu vyzdvihol model ne-mocenskej cirkvi (nie cirkvi bezmocnej!). Keby jeho príklad vtedy vedenie cirkvi naozaj prijalo, a nielen Františkov odkaz domestikovalo, boli by sme dnes všetci – cirkev, kresťanstvo i celá naša kultúra – v pozitívnom zmysle niekde celkom inde. Ale nádej na skutočnú obnovu ostáva. Napokon, ona sa už deje, žije každý deň.