Homília - 9. 1. 2004

Milí priatelia

Kňazi skoro na celom svete sa v súčasnosti sťažujú na to, že veriaci neprežívajú krst svojich detí ako skutočné odovzdávanie pokladu viery, ale len ako nábožnú formalitu. Ak veríme, že krstom získavame účasť na Kristovej milosti, ktorá má moc spasiť nás, tak potom -povedané slovami jedného nemeckého teológa - sa jedná najčastejšie o lacnú milosť, ktorá skoro nič nestojí. Takáto lacná milosť krstu nie je krytá životom. Jedná sa o akúsi zosvetštenú verziu kresťanstva. Oproti tomuto zvetralému kresťanstvu treba odlišovať kresťanstvo, ktoré sa na základe viery nebojí ísť do sveta. Takíto kresťania žijú svoju vieru vo svete, a v záujme - dalo by sa povedať - ľudskej ekumény ho nemanifestujú vonkajšími znakmi. Neboja sa v zápase o hodnoty božieho kráľovstva uzatvárať koalície aj s neveriacimi blížnymi. Nie v mene nejakej pohodlnosti, prispôsobivosti, ale v mene zápasu o božie kráľovstvo.

Dnešná nedeľa Krstu Pána nám dáva možnosť zamyslieť sa nad našim kresťanstvom. Nad tým, ako ho prežívame. Nad tým, v čom vidíme poklad svojej viery. Chcel by som sa pristaviť nie pri našej osobnej súkromnej spáse – izolovanej od ostatného sveta a ostatného života, ale pri spáse, ktorú prežívame v zápasoch nášho sveta - spolu s ostatnými ľuďmi – aj keď sa pritom často môžeme cítiť osamelo. Kresťanstvo je náboženstvo, v ktorom sú rozhodujúce skutky vychádzajúce z úprimného srdca. Slová nerozhodujú, ale činy. Tieto činy na rozdiel od modlitby majú vždy verejný charakter. Nič nie je tak skryté, aby sa neprezvedelo.

Život v zápase o božie kráľovstvo pred tvárou sveta nám predviedol náš Spasiteľ a brat – Ježiš Kristus. V dnešnom evanjeliu sme ho videli stáť v okamihu krstu pri rieke Jordán. Ak pri jasliach stáli ešte jeho najbližší a prišli sa mu pokloniť aj pastieri s mudrcami - tak vo chvíli krstu je už úplne sám. Už ani jeho matka pri ňom nie je - len predchodca Ján Krstiteľ mu odovzdáva štafetu duchovného zápasu. A predsa Kristus smie zakúsiť, že nie je celkom sám. Smie zakúsiť, že v tomto zápase, v  jeho samote je spolu s ním nebeský Otec, ktorý sa k nemu neodvolateľne hlási slovami: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám svoje zaľúbenie.“ Odteraz bude síce merať cestu svojho života sám alebo so svojim najbližšími – s apoštolmi, ale zároveň aj spolu so svojim nebeským Otcom. Bude otvárať svetu pohľad na svet nebeského Otca, ktorý sa skrýva pod našim samozrejmým každodenným svetom. Krst, pri ktorom ho dnes vidíme, je len začiatok jeho cesty. Tento krst bude raz spečatený na kríži do jedného úkonu zasvätenia sa Bohu Otcovi.

Milí priatelia aj my stojíme v našej viere často sami oproti väčšine. Aj pre nás je cirkev miestom, kde by sme mali nájsť posilu na tejto pre nás niekedy nie ľahkej ceste. Aj my sa snažíme – podobne ako Ježiš – nájsť ten priestor pre božie kráľovstvo vo svete, v ktorom žijeme. Ježiš Kristus toto kráľovstvo nezakladal s mocou – ako predpovedal prorok Izaiáš - on nelámal nalomenú trstinu, ani nehasil hasnúci knôtik, ale neustal, kým nezaložil právo na zemi. Na jeho náuku čakali ostrovy tých, čo sa už hlásili k Bohu.

Aj my v dnešnom svete chceme byť tí, ktorí sa snažia o nový pohľad na svet. Nechceme sa dívať na svet len chladnými, vypočítavými, vedeckými očami, ale chceme v dnešnom svete objavovať zárodky toho božieho sveta. Chceme byť tí, ktorí v istom zmysle vedia aj vzdorovať väčšine, vzdorovať diktátu zisku.

V posledných dňoch som sa dozvedel o nás Slovákoch dve nelichotivé štatistiky. Na sviatky presedíme z európskych národov najviac času pred televízormi. A súčasne sme národ, ktorý skoro najmenej prejavil svoju solidaritu s postihnutými Aziatmi. Namiesto toho nás viac trápi skutočnosť, že silvestrovský televízny program nebol dosť vtipný.

Milí priatelia – čo k tomu dodať? Asi to, že my kresťania by sme mohli byť – ak budeme brať svoju vieru trochu vážnejšie – nositeľmi tých iných hodnôt. Mohli by sme byť na tom našom malom a niekedy aj zaprášenom Slovensku nositeľmi pohľadu, ktorý okrem iného vie vnímať aj trpiaceho blížneho. Pohľadu, ktorý namiesto mocenského myslenia dáva priestor Kristovi a stvoreniu. V tom dnešnom svete by sme mohli byť – povedané s Izaiášom – ostrovmi, ktoré čakajú na náuku Božieho Mesiáša. Ten Mesiáš už v Kristovi prišiel, teda na ťahu sme teraz my. Nezabudnime na to. Amen.