Esej: Obrana Hawkingova

Šesťdesiatdeväťročný, od roku 1979 lucasovský profesor matematiky na Univerzite v Cambridge (tento post zastával aj Isaac Newton) Stephen Hawking, je svetoznámy intelektuálny idol, považovaný za jedného z najskvelejších teoretických fyzikov od dôb Einsteina. Od mladosti trpí nevyliečiteľne ťažkou Lou Gehrigovou chorobou motorického neurónu, svalovou distrofiou označovanou ALS (amyotrofická laterárna skleróza), a preto je už vyše 40 rokov pripútaný na invalidný vozík. Hovorí a píše iba cez špeciálne elektronické pomôcky (frekvenciou asi 10 – 15 slov za minútu). Jeho populárnovedecké knihy sú známe po celom svete, a viaceré sme preložili aj do slovenčiny, ako napríklad Stručná história času alebo Vesmír v orechovej škrupinke. Zhruba pred tromi týždňami sa na našich pultoch objavil ďalší slovenský preklad (Kapišinský, Kapišinská) jeho najnovšej knihy Veľký plán (ďalej iba VP) z vydavateľstva Slovart. VP v printových médiách prekvapivo napadol známy taliansky spisovateľ profesor Umberto Eco. VP napísal Hawking spolu s profesorom teoretickej fyziky na Univerzite v Caltechu a rovnako skvelým popularizátorom vedy Leonardom Mlodinowom, ktorého diela tiež nie sú u nás neznáme, napríklad Euklidovo okno, Opilcova prechádzka alebo Feynmanova dúha. Spolupracoval aj pri tvorbe seriálu Star Trek: The Next Generation, za čo sa ho Eco tiež snaží znevážiť.

Aby sme sa aspoň trochu porozumeli, čo U. Eca vo VP tak pobúrilo, musíme sa letmo pozrieť do tejto, miestami aj dosť komplikovanej knihy, a rovnako si musíme priblížiť krátky Ecov fejtón, ktorý sa dá nájsť na viacerých miestach a začiatkom júna bol zverejnený aj v našej tlači (napríklad Fórum – SME). Tak najprv aspoň niečo o knihe VP.

O čom hovorí Veľký plán?

Hneď v úvode Prvej kapitoly „Záhada bytia“ autori predkladajú čitateľovi zvedavé otázky, ktoré sa preháňajú hlavou snáď každého z nás, i profesorovým nesporne bystrým mozgom. V knihe sa píše, že pri pohľade na nesmiernu nebeskú klenbu... si kladieme množstvo otázok. Ako môžeme pochopiť svet, v ktorom sa nachádzame? Ako sa vesmír správa? Čo je vlastne realita? Odkiaľ toto všetko pochádza? Potreboval vesmír Tvorcu (Boha)? (s. 13) Znepokojuje nás ale aj to, prečo je tu skôr niečo ako nič? (to irituje aj profesora Eca), prečo vôbec existujeme?, prečo existuje pre náš vesmír určitý súbor zákonov a nie nejaký iný súbor? Či existujú aj iné vesmíry a koľko ich je, nekonečne veľa? A aké sú? Priestorovo konečné či nekonečné (nie je to to isté, ako ohraničené a neohraničené!)? Čo by sa tým zmenilo a čo k tomu všetkému môže povedať veda, na rozdiel od filozofie a náboženstva? Už tu si treba uvedomiť, že otázky ako? sú predsa len jednoduchšie v porovnaní s otázkami prečo?, lebo otázky prečo siahajú až k otázkam o zmysle vesmíru, života a bytia vôbec.

Autori sa pokúšajú odpovedať na tieto „večné otázky“ hneď v Druhej kapitole „Vláda zákona“, ale vzhľadom na profesorove nepochopiteľné výhrady sa radšej zastavím pri Tretej kapitole „Čo je realita“, v ktorej sa nastoľuje zásadná otázka: ako poznávame svet a je toto poznanie reálne? Doslova tam nájdete aj toto: Pred niekoľkými rokmi mestská rada v meste Monza v Taliansku zakázala majiteľom domácich zvierat chovať zlaté rybky (karasy zlaté) v guľatých akváriách. Garant tohto zákona vysvetlil toto opatrenie tým, že je kruté držať rybku v nádobe so zaoblenými stenami, pretože keď rybka hľadí von, má skreslený pohľad na svet (realitu). Ale ako vieme, že práve my máme pravdivý neskreslený pohľad na realitu? Nemohli by sme aj my sami byť vnútri nejakého veľkého akvária s oblými stenami, ktoré náš výhľad skresľujú ako obrovské šošovky? Obraz sveta zlatej rybky sa síce líši od nášho, ale môžeme si byť istí, že je menej reálny? (s. 47) Nech sa nad tým čitateľ zamyslí, ale aj nad tým, čomu sa dnes hovorí modelovo závislý realizmus, s ktorým veda pracuje, resp. je nútená pracovať.

Štvrtá kapitola „Alternatívne histórie“ je pre laického čitateľa trocha náročnejšia. Hovorí sa v nej o interpretácii známeho dvojštrbinového experimentu, ktorý z pohľadu laureáta Nobelovej ceny Richarda Feynmana na kvantovú fyziku hovorí o niečom, čo je v rozpore s bežnou skúsenosťou a dokonca i so zdravým sedliackym rozumom. Celosvetovo známy špičkový teoretik profesor John Archibald Wheeler k faktu, že nielen jediná častica, ale i vesmír má súčasne veľa možných histórií, pridáva i čosi navyše, kvôli čomu si túto kapitolu treba pozorne a asi aj niekoľkokrát prečítať. To platí i o ďalších kapitolách a preto tento text skrátim na najvyššiu možnú mieru hlavne z dvoch dôvodov: 1. sú náročnejšie a 2. profesor Eco sa k ním zrejme ani nedostal a keďže ich preto ani nespochybňuje, nie sú ani predmetom mojej obrannej eseje autorov VP Hawkinga a Mlodinowa.

Piata kapitola „Teória všetkého“ začína známym Einsteinovým výrokom: Najnepochopiteľnejšia vec na vesmíre je, že je pochopiteľný. Pokračuje Einsteinovým snom o teórii, ktorá by bola maximálne jednoduchá a zjednocovala by všetky známe interakcie pôsobiace vo vesmíre: gravitačnú, elektromagnetickú, silnú a slabú jadrovú silu. Samozrejme, ak chceme uskutočniť nejaký svoj sen či túžbu (aj v súkromnej sfére), myslím, že sa najprv musíme prebudiť! To fyzici síce spravili, ale v prípade Teórie všetkého zatiaľ neúspešne.

Šiesta kapitola „Voľba nášho vesmíru“ hovorí nezvyklou formou o problémoch časového počiatku nášho vesmíru, o jeho expanzii i s fázou inflácie, čo približne opisuje teória Veľkého tresku s horúcim počiatkom. Takže v závere kapitoly, ktorá nás pomerne dobre vyzbrojila potrebnými poznatkami, si už môžeme klásť dosť ošúchanú otázku, či Boh hrá s vesmírom (i s nami) v kocky, a dumať o tom detailnejšie v ďalšom texte. Boh je asi veľký hráč, ktorý kocky hádže určite často a rád, dokonca aj tam, kde ich nevidíme...a vesmír je iba obrovské kasíno, hovorí sám Hawking, no v inej svojej knihe.

V Siedmej kapitole „Zdanlivý zázrak“ nás autori oboznamujú, ako sa dívajú na slabú a hlavne silnú verziu antropického princípu (ďalej iba AP). Tento princíp v zásade hovorí, že celý dynamický vesmír, no špeciálne hviezdy, prírodné zákony a prostredie, v ktorom vznikol človek, sú už od pradávna jemne nastavené tak, aby človek mohol vôbec vzniknúť. AP je najčastejšie diskutovaný problém na interdisciplinárnych sympóziách filozofov, teológov a prírodovedcov. Je AP súčasťou akéhosi Veľkého plánu Tvorcu (Boha?), alebo je zázračné či šťastné vyladenie všetkých okolností a základných kozmologických parametrov a konštánt prírody iba šťastná náhoda (serendipita) a iba zdanlivý zázrak? Autori spočiatku prekvapivo zastávajú aj silnú verziu AP, aby ho i s náboženskou interpretáciou nakoniec odmietli pre dôvod, ktorý je tiež dosť hypotetický. Tým dôvodom je možná existencia asi 10⁵⁰⁰ vesmírov, z ktorých každý má svoj špecifický súbor prírodných zákonov. Tu by bol určitý priestor pre filozofa, ale to si Eco akosi nevšimol...

Táto inšpiratívna a miestami provokujúca kniha končí Ôsmou kapitolou „Veľký plán“. Čakali by sme tu akési zhrnutie a prípadne i vyvrcholenie tematiky rozoberanej v predchádzajúcich kapitolách, ale je to trochu inak.

Úplný záver VP obsahuje aj tieto riadky: M-teória je teória zjednotenia, o ktorej Einstein dúfal, že ju nájde. Fakt, že my, ľudské bytosti – ktoré sú samy o sebe len zbierkou fundamentálnych častíc prírody – sme boli schopní dostať sa tak blízko k pochopeniu zákonov, ktoré ovládajú nás a náš vesmír, je veľkým triumfom. Ale azda skutočný zázrak je, že abstraktné logické úvahy vedú k jedinečnej teórii, ktorá predpovedá a opisuje obrovský vesmír plný úžasnej rôznorodosti, ktorú v ňom pozorujeme. Ak bude teória potvrdená aj pozorovaním, bude to úspešne ukončenie hľadania, ktoré začalo pred viac ako 3 000 rokmi. Našli by sme Veľký plán.(s.187)

Ako na VP reaguje Umberto Eco a moja reakcia

Vo fejtóne Filozofia predsa len nie je Star Trek sa Eco snaží oboch autorov zosmiešniť a neomylne o VP konštatuje: Tentoraz sa tu však píšu hlúposti. Podľa slovka „tentoraz“ sa dá predpokladať, že čítal tucty ich vynikajúcich popularizačných a významnými cenami ovenčených kníh, a že v nich žiadne hlúposti nenašiel. Čo mu „tentoraz“ tak veľmi prekáža? Bez ohľadu na môj málinko kritický názor, napr. na niektoré Hawkingove interpretácie (je zrejme tvrdý pozitivista) posledných výsledkov teoretickej fyziky a kozmológie, musím sa oboch renomovaných autorov zastať. A pri všetkej úcte si naopak dovolím tvrdiť, že „tentoraz“ píše hlúposti profesor Eco!

Na rozdiel od neho som nad Hawkingovými popularizačnými dielami, ale i odbornými knihami a prácami v uplynulých rokoch presedel mnoho mesiacov a preto ma mrzí, že aj U. Eco opäť (už sa to stalo, a nie raz) skompromitoval celú filozofickú či spisovateľskú obec. Svojím ničím nezdôvodneným postojom urobil filozofom medvediu službu a ešte zvýšil už aj tak dosť napäté vzťahy medzi obcou humanitne vzdelaných ľudí a  vedcami hlavne z oblasti tzv. „tvrdej vedy“ (hard science). A to všetko úplne zbytočne.

Urazila ho zrejme hneď prvá, „nešťastná“ 13. strana vo VP. Tam po vyššie spomínaných zásadných (ešte nezodpovedaných a možno aj nezodpovedateľných) otázkach o podstate vesmíru, hmoty a bytia autori totiž píšu: Tieto otázky sú tradične adresované filozofii, tá je však mŕtva. Filozofia nestačí držať krok s moderným pokrokom vo vede, predovšetkým vo fyzike..., a ďalej už knihu zrejme ani neprelistoval. Škoda... V svojom uštipačnom fejtóne tiež vypočítava šesť otázok (sú to v podstate trocha inak formulované otázky autorov VP) a tvrdí: Ako vidno, toto sú typické filozofické otázky.... Nie pán profesor, nič nevidno a nie sú to vôbec „vaše“ otázky. V knihe sa predsa píše, citujem znova: Tieto otázky sú tradične adresované filozofii.... Filozof ich možno dokáže správne naformulovať (niektoré však ani to nie), ale nedokáže ich ani okrajovo riešiť a ťažko môže pri nich hoci iba „miništrovať“! Celý VP je síce na prvý pohľad skôr filozofické dielo ako vážnejší kozmologický rozbor, a možno v tom väzí celé nedorozumenie medzi fyzikmi a filozofmi. Treba si totiž uvedomiť, že VP pri kladení fundamentálnych otázok budí zdanie filozofického spisu možno iba preto, že ide o žáner populárno-vedeckej literatúry, a preto autori museli zložité problémy fyziky zjednodušovať na krajnú mieru. Ako príklad som si pre nedostatok miesta vybral iba štvrtú, zdanlivo typicky filozofickú otázku pána profesora: prečo je niečo namiesto ničoho?, čo je trocha fyzikálnejšie povedané otázka o šťastnom narušení prapôvodnej symetrie tvorby častíc a antičastíc v ranom vesmíre v prospech častíc, teda v prospech prevahy hmoty nad antihmotou. To vlastne viedlo k vzniku sveta a nie antisveta, a dnes už na jednu antičasticu pripadá miliarda častíc bežnej hmoty. Ak by toto bola ozaj „typicky filozofická“ otázka“, prečo by sa potom za jej hoci iba čiastočné riešenie (dôkaz náznakov narušenia kombinovanej CP parity alebo aj CPT parity) udeľovala Nobelova cena za fyziku a nie za literatúru? Pohli by s ňou filozofi, keď s ňou nepohli fyzici najvyššieho kalibru? Začínalo to predsa v roku 1928 slávnym Paulom Diracom (dôvodné zavedenie pojmu antičastica, antilátka, antihmota a pod.), cez R. P. Feynmana, A. Sacharova, atď. až po snaženie stovák dnešných teoretikov a hlavne experimentátorov (J. Dorfan, J. Cronin, V. Fitch, atď.).

To v zásade platí i o ostatných „filozofických“ otázkach profesora Eca, ktoré kopírujú otázky vo VP. Sú aj napriek „ odľahčenej filozofickej“ formulácii v svojej podstate výsostne prírodovedecké a preto ich vo VP môžu kompetentnejšie formulovať fyzici a komentujú ich samozrejme i s presahom do oblasti filozofie a teológie, lebo ich hĺbke rozumejú podstatne lepšie. Profesor sa nemá čo urážať aj preto, lebo potom by sa mohol napríklad uraziť aj na svojho „praprakolegu“ Cicera, keď povedal, že niet takého nezmyslu, ktorý by neboli tvrdili filozofi. Ten nezmysel vzniká, keď napríklad agronóm mudruje o Tajomstve najsvätejšej Trojice, alebo keď tibetský mních chce kibicovať do konštrukcie automatickej sondy na Mars.

Na teologickej fakulte nás stále zaťažovali „problémom“ (úvodzovky úmyselne), či je philosophia ancilla theologiae (filozofia je slúžkou teológie), alebo, či nedajbože platí opak? Mne je to samozrejme úplne jedno. Dúfam len, že nikdy nebude platiť scientia ancilla philosophiae aut theologiae. Klasickú teóriu poznania (gnozeológiu) si môže filozofia ponechať na rozpracovávanie, ale napríklad Hawkingom a Mlodinowom uvádzaný modelovo závislý realizmus (celá 3. kapitola VP) je o niečom úplne inom a hlavne zložitejšom (kvantové javy). Úplne neférová je zmienka o Star Treku v súvislosti s Mlodinowom. Zopakujem, že ak profesor Eco VP vôbec čítal, autorom zrejme vôbec neporozumel! Dosť zvláštne pristupuje aj k otázke holistického vnímania sveta a vlastne k všetkému, na čo v svojom krátkom fejtóne útočí, žiaľ, niet tu dosť priestoru vyjadriť sa k tomu všetkému. Jednoducho sa to už sem nezmestí...

K U. Ecovi som stratil dôveru ako k osobe, ale i k jeho niektorým dobrým postrehom, i keď tie možno s jeho podivným postojom k prírodovede už vôbec nemusia súvisieť. Ale keď nie je niekto objektívny v jednej veci, prečo by mal taký byť v inej? No nie?

P. Timotej Masár zomrel dňa 29.8.2024. Zádušná sv. omša sa zaňho bude sláviť štvrtok 5.9.2024 o 10.00 v jezuitskom kostole v Bratislave. Pohrebné obrady sú v ten deň o 12.00 na cintoríne v Ivanke pri Dunaji.