Do nového roka

Prelom roka s plánmi do budúcnosti neodvratne prekrýva čas. Jeho relatívnosť potvrdzuje aj život sám. S pribúdajúcimi rokmi sa nám interval ohraničujúci platnosť kalendára čoraz viac kráti. Zrýchlenie časových predelov nepostihuje len jednotlivcov. Kým bol život predkov zviazaný s pôdou a prírodou, kolobeh času určovalo striedanie dňa a noci v kombinácii so zmenou ročných období. Odtrhnutím od prírody a nástupom modernej doby diktujú rytmus času technológie a rastúca túžba po zisku. Im sa prispôsobil pracovný deň i týždeň. Deň a noc, zima či leto, piatok či sviatok nerozhodujú o pracovnom vyťažení.

V nepretržitých prevádzkach tečie čas bez zastavenia.

Strháva i nás.

Komunikačné a dopravné prostriedky zrýchlenie zintenzívnili.

Prekračujeme nielen čas, ale i priestor.

Čoraz širší horizont vedomia nás láka. No vedomosť a poznanie nie sú hnacím motorom dneška. Pokrok zúžený do predstavy blahobytu a moci sa stal modlou, ktorej obetujeme  snívanie, myslenie, priateľov i čas. V jeho mene vytláčame a zosmiešňujeme tradíciu, hodnoty či iné smerovania.

Na začiatku určovala tempo života predstava krajšej budúcnosti, lepšieho zajtrajška. Ilúzia sa  rokmi stáleho stupňovania požiadaviek rozpadáva. Bolo potrebné preskočiť čas a vstúpiť do iného priestoru.

Do novej ilúzie.

Nečakať na zajtrajšok.

Žiť si dobre i nad pomery už dnes.

Na pôžičku, na dlh, na úkor iných.

Štáty Európskej únie, Amerika i my už roky vykazujeme miliardové dlhy.

Netrápi nás to.

Ani zdvihnutý prst krízy. Myšlienkovej, spoločenskej, ekonomickej i duchovnej. Utekáme pred ňou stále vpred. Vznikajúce konflikty chceme mať rýchlo za sebou, bez námahy eliminovania príčin.

Minulý rok nám to viackrát pripomenul. Nielen v podobe utečeneckej krízy, ale i v stupňujúcom sa napätí spoločnosti ústiacom do terorizmu a nenávisti.

Necítime vinu. Ponáhľame sa ďalej. 

Prijímame opatrenia. Kvóty a zvýšenie bezpečnosti. Opäť financujeme zbrojenie a armády.

Západná civilizácia je však ohrozená viac zvnútra. Stratili sme pôvodnú vieru, presahujúcu individuálnu konečnosť. Uverili sme sami sebe. Životu tu a teraz.

Podvolili sme sa prevládajúcemu štýlu rýchlosti. Napriek tomu, že z nás vyprchalo pôvodné nadšenie i nádej do budúcnosti.

Demokracii, spravodlivosti či dobrému spravovaniu spoločnosti už málokto verí. Udržiavanie pôvodného napätia západných hodnôt, slobody a zodpovednosti, individuality a solidarity, podporovaných zázemím rodiny a tradície, sme v mene takzvanej tolerancie a voľného trhu umlčali. Uverili sme, že sa veci dajú samé do správnych koľají. Duchovno i generačnú pamäť obopínajúcu príbeh jednotlivca i ľudstva sme vytesnili do súkromia a pôvodná politická diskusia medzi pravicou a ľavicou stratila v obave pred totalitou svoju podstatu i vízie do budúcnosti.

Tú načrtávajú v rôznych, čoraz viac čiernych farbách, mnohí politickí, filozofickí i literárni autori.

Patrí k nim aj Michel Houellebecq, ktorý dlhodobo kritizuje prehnaný individualizmus tzv. liberálnej spoločnosti a jeho vyústenie do osamelosti človeka. Vo svojom najnovšom románe Podvolení (2015) ide ešte ďalej. Naznačuje jednu z možných alternatív nasledujúcich po demokracii, ktorá stratila politické, duchovné i intelektuálne autority. V zrelativizovanej spoločnosti, kde hodnoty určuje novosť, rýchlosť, konzum, celebrity a médiá, kde právo jednotlivca je nadradené nad život sám, sa v mene tolerancie postupne vytláčajú všetci, čo nezapadajú do prevládajúceho a presadzovaného myslenia. Prázdno, ktoré nastupuje, je potrebné zaplniť. Po konzume, zážitkoch a extázach prichádzajú ponuky na naplnenie zmyslu. Od tých, ktorí nestratili vieru v budúcnosť, presahujúcu okamžik i rýchlu dobu.

Roky sme v západnej civilizácii chceli šíriť našu vieru do celého sveta. Nielen náboženskú, ale aj politickú v podobe demokracie či ekonomickú symbolizovanú trhovým mechanizmom. 

Prelom rokov nás núti k rekapitulácii. Osobnej i spoločenskej.

Je časom pozrieť sa na ovocie. 

Zdá sa, že sme čosi podstatné v tej rýchlosti stratili.

Nielen priateľov a blízkych, ale aj nadšenie ducha a nadhľad rozumu.

Bez nich sa nedá tvoriť ani demokracia, ani ekonomika.

A najmä nie bez viery.

Nie tej zúženej na zákony, dogmy a formy, ale tej, ktorá dáva každému novému dňu zmysel a naplnenie. Skúsenosť bytia v spolubytí.

Vtedy má pre nás význam aj nový rok a každý darovaný deň v ňom.

Plynúci čas nemusí tiecť do zabudnutia, ani do podvolenia sa novostiam, hrozbám či zmätkom doby, ale do plnosti času a bytia.

Punc v nich dostávajú chvíle, ktoré poznačili dušu a neprekryl ich tečúci čas.

Úsilia venované iným, porozumeniu, priateľstvu i odvahe.

Myslieť a žiť bez strachu, nestrhnutý rýchlym tokom, v ktorom niet priestoru pre iných.

Taký rok nám prajem, priatelia.

P. Timotej Masár zomrel dňa 29.8.2024. Zádušná sv. omša sa zaňho bude sláviť štvrtok 5.9.2024 o 10.00 v jezuitskom kostole v Bratislave. Pohrebné obrady sú v ten deň o 12.00 na cintoríne v Ivanke pri Dunaji.