Homília - 18.4.2025

Dnes, na Veľký piatok, nielen premýšľame, ale aj slávime Ježišovo utrpenie. Pašie, ktoré sa dnes čítajú z Jánovho evanjelia, podávajú svedectvo o utrpení človeka, ktorý netrpel na smrteľnú chorobu, ani pri náhodnom nešťastí, ale pre dlhodobé nepriateľstvo niektorých nábožensko-politických kruhov. Títo Ježišovi nepriatelia ho odsúdili na smrť ako zločinca. Ako sa dá takáto smrť oslavovať?

Nám kresťanom, ktorí vyznávame, že Ježiš vstal z mŕtvych, sa môže zdať, že Ježišova smrť sa dá oslavovať, lebo to nakoniec skončilo dobre – prišlo zmŕtvychvstanie. Tu si však musíme dať pozor, aby sme si to celé nezľahčili. Ježišovo utrpenie nebolo len predohrou k zmŕtvychvstaniu, ako je namáhavý tréning športovca alebo boj vojaka možnou cestou k úspechu. Ježišovo utrpenie oslavujeme, lebo sme ho pochopili ako nevyhnutné na splnenie úlohy, ktorou ho poveril Boh sám. V pašiách sme čítali, ako Ježiš povedal Petrovi: „Schovaj meč. Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?“

Ježišovo utrpenie oslavujeme, lebo sme ho pochopili ako prežité za nás. Také utrpenie nazývame obetou alebo aj láskou. Prví kresťania, Ježišovi učeníci, ktorí vyrástli v židovskej náboženskej tradícii, našli cestu k pochopeniu Ježišovho utrpenia ako Božej vôle v pozornom čítaní a premýšľaní niektorých častí Starého zákona. Oslovili ich zvlášť texty z Knihy proroka Izaiáša, kde sa píše o tzv. Božom služobníkovi. Tieto texty sú označované aj ako „piesne“ a štvrtú z nich sme dnes čítali pred pašiami. „Nemá podoby ani krásy, nevládzeme hľadieť na neho,“ čítame v 53. kap. u proroka Izaiáša. Potom prorok pokračuje: „My sme ho pokladali za Bohom strestaného, ale on bol prebodnutý za naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti a jeho rany nás uzdravili.“ Keď Ježišovi učeníci čítali tieto texty, s prekvapením spoznávali, ako 600 rokov pred Kristom uvažoval prorok o utrpení spravodlivého. V obraze toho Božieho služobníka videli temer doslova opísaný Ježišov príbeh. Život a smrť spravodlivého, ktorý sa nevyhýba zodpovednosti, neodchádza zo sveta, aby sa ním nezašpinil, bojuje o ten svet, ale nie jeho zbraňami. Bojuje tak, ako napísal prorok: „Dal život na obetu za hriech, a tak sa skrze neho podarí vôľa Pánova.“

Mám priateľa, ktorý mi rozprával o skúsenostiach jeho rodiny. Jeho starý otec žil ako sedliak v obci na strednom Slovensku. V rokoch pred druhou svetovou vojnou ho jeden špekulant oklamal a obral o majetok. Starý otec sa z toho pominul od žiaľu. Mal dvoch synov, ktorým čiastočne pomohli ľudia z rodnej obce. Keď vypuklo povstanie (SNP), dostali príkaz narukovať. Hlásili sa vo Zvolene. Tam pri rozdeľovaní zbraní uvideli toho špekulanta, čo ich otca obral o majetok. Brat neskoršieho otca môjho priateľa povedal: „Vezmime si zbrane, v noci si počkáme na toho darebáka a zabijeme ho.“ Ale ten druhý brat, otec môjho priateľa, povedal: „Nie, nezašpiníme si ruky jeho krvou.“ Vzali zbrane, neskôr ich odhodili v lese a išli domov. Prešlo niekoľko desaťročí. Asi o 40 rokov prišiel raz môj priateľ domov navštíviť otca, ktorý bol už starý a skoro slepý. Našiel ho zabitého doma na zemi. „Bolo to hrozné, nevedel som, čo robiť, koho potrestať,“ povedal mi priateľ. „Ale aj po rokoch mám v sebe pokoj. Môj otec bol hrozne zabitý, ale mňa teší, že on nikdy nikoho nezabil. Takéto poznanie nie je len tak. Pokladám to za milosť Božiu.“

Utrpenie má veľa podôb. Najmocnejšie je utrpenie spravodlivého, ktorý ide proti zlu sveta a nepodľahne mu ani v srdci ani v konaní. Preto slávime Ježišovo utrpenie a klaniame sa mu, aby sa stalo aj našou silou a milosťou.