Homília - 6.4.2025

Dnes slávime 5. pôstnu nedeľu. Všetky dnešné čítania zo Sv. písma povzbudzujú k novému začiatku. V čítaní zo Starého zákona prorok povzbudzuje svoj ľud, aby sa nedal ochromiť zlými skúsenosťami a dôveroval Bohu, že s ním vytvorí niečo nové a dobré. V druhom čítaní sa vyznáva apoštol Pavol, že odkedy pozná Ježiša Krista, svoju minulosť pokladá za odpadky a usiluje sa o to, čo mu zjavil Kristus. V dnešnom evanjeliu dodáva Ježiš odvahu mladej žene, aby dokázala začať nanovo. Ježiš nikdy nevidí predovšetkým naše hriechy. Vidí naše nové možnosti.

Homília

V médiách sa často vysielajú tzv. tlačové konferencie (TK). Usporadujú ich najmä politici. Cieľom je informovať verejnosť, ale aj získať občanov pre svoje riešenia a názory. Na záver TK kladú otázky prítomní novinári. Často položia otázku tak, akoby odpoveď mala len dve možnosti – za alebo proti, áno alebo nie. Opýtaní niekedy povedia to áno alebo nie, ale omnoho častejšie sa nedajú nachytať. Skutočnosť je napokon vždy zložitá, nedá sa jednoducho rozdeliť na čiernu alebo bielu.

Keď chceli zákonníci a farizeji nachytať Ježiša, nepoložili mu politickú otázku, ale otázku právne-morálnu. Nazdávali sa, že na ňu je možné odpovedať len áno alebo nie: „Mojžiš nám prikázal cudzoložné ženy ukameňovať. Súhlasíš alebo nie?“ Ako sme si mohli všimnúť z rozprávania o tejto udalosti, pýtajúci sa nechceli s Ježišom radiť, čo majú urobiť. Nešlo im o tú ženu, obžalovať a odsúdiť chceli Ježiša. Preto sa ho pýtali. Zdalo sa im, že pri voľbe jednej alebo druhej odpovede (ukameňovať alebo neukameňovať) Ježiš tak či tak dopadne zle. Buď zľahčí cudzoložstvo alebo poprie milosrdenstvo. Ježiš zvolil stratégiu neodpovedať. Namiesto odpovede písal niečo do piesku. Podnes sa špekuluje, čo tam asi písal. A potom dal vyhlásenie, na ktoré nebolo možne reagovať inak ako odchodom: „Nech hádže kamene ten, kto je bez hriechu.“

V dnešnej dobe nemáme problém s otázkou, ako trestať hriech cudzoložstva, cudzej postele. Aj to slovo je nám už akosi cudzie. Pekný vzťah i hriešny vzťah medzi dvoma ľuďmi pokladáme za súkromnú vec. Matričné úrady manželstvá registrujú, ak sa to pokazí, občianske súdy rozvádzajú, ale aby trestali? To si nevieme ani predstaviť. Postoj tzv. svetskej spoločnosti k témam partnerskej, manželskej a mimomanželskej  morálky by som však nenazýval milosrdenstvom. Ide skôr o bezmocnosť a ľahostajnosť. Ak si stará spoločnosť nárokovala trestať aj súkromné hriechy proti manželstvu, ľahostajnosť je opačný extrém. To boli tie dve možnosti, pred ktoré postavili zákonníci a farizeji Ježiša. On nám ukázal tretiu možnosť – hľadanie riešenia.

Čo je tým Ježišovým hľadaním riešenia? Na začiatku je to vedomie, že veci a udalosti, my a naše skutky nie sú čierno-biele. Nie sme v tom všetkom buď čierni alebo bieli, buď zlí alebo dobrí. Napríklad v prípade manželstva vieme na sobáši slávnostne povedať: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ Ale z toho sa nedá len tak jednoducho odvodiť, ktoré manželstvo je naveky a ktoré nie. Raz mi jeden kňaz, ktorý študoval morálnu teológiu v Ríme, povedal: „Mali by sme zlyhávajúce manželstvá riešiť ako východná cirkev.“ Pýtal som sa ho, čo tým myslí. Povedal: „Vo východnej i západnej cirkvi je manželstvo nerozlučiteľné, lebo je sväté, lebo je sviatosť. Tú sviatosť alebo posvätnosť zakladá pravá láska. Čo však vtedy, keď láska zomrie, keď tam nie je? Potom tam to sväté nie je a nie je čo pred rozvodom chrániť. Toto sa skúma, či je tam láska, šanca na lásku, či je tam to sväté, čo treba chrániť. Naša západná cirkev je príliš právnická. Hľadáme právne dôkazy platnosti alebo neplatnosti. Viac by sme si mali pomáhať, aby sme rozpoznávali, nachádzali a chránili lásku.“

Takže neplatí, že sú len dve možnosti: zlý alebo dobrý, čierne alebo biele. Neplatí, že sú len dve možnosti: trestať, odsúdiť, alebo byť ľahostajný a schvaľovať hriech. Ježiš nevidel iba jednu možnosť. Nevidel človeka pred sebou len ako nevinného alebo ako hriešneho. Nemal človeka – ako sa vraví – zaškatuľkovaného. Preto mohol vidieť aj v hriešnom človeku zárodky nového začiatku. Našou úlohou je vytvárať podmienky takého nového začiatku. V sebe aj v druhých, v súkromných i spoločenských záležitostiach. Tie podmienky nového začiatku vytvárame aj poctivým spytovaním svedomia, ale takým, čo nepostupuje len podľa suchých predpisov. Vo veľkých spoločenských problémoch, ako je napríklad vojna, je spytovaním svedomia pýtanie sa na príčiny, z ktorých vojna vznikla. Vieme, že trvalejší mier zabezpečí odstránenie tých príčin, nie totálna porážka jednej alebo druhej strany. Na súčasnom svete je smutné, že sa politici a médiá zväčša nepýtajú na príčiny konfliktov a problémov, že sa nehľadá, ako ich riešiť, ale ľudia a celé štáty sa len povrchne delia na zlé alebo dobré.

Ježiš sa na čierno-biele videnie ľudí a ich problémov nedal nachytať. Nedajme sa nachytať ani my. Ani pri pohľade na ľudí okolo nás, ani pri pohľade na svet a ani pri pohľade na seba. Neviďme sa ako čierni alebo bieli. Viďme sami seba, ako na nás hľadí Ježiš – ako na tých, čo majú vždy možnosť na nový lepší začiatok!