Médiosféra a boj o pozornosť

Bělohradského text o úlohe médií v súčasnom verejnom priestore presne popisuje situáciu v médiosfére a jej dôsledky na verejný priestor. Na rozdiel od textov, ktoré každý deň môžeme čítať, Bělohradský nepíše ako prívrženec jednej bojujúcej strany polarizovanej spoločnosti. To neznamená, že nebojuje alebo že nemá bližšie k niektorej strane. Poukazuje na väčší problém: Verejný priestor sme vyprázdnili od argumentov vedúcich k múdrosti a zaplnili sme ho údernými slovami a gestami priťahujúcimi pozornosť. Nedeje sa to len z ľudskej márnomyseľnosti. Sme poťahovaní rôznymi záujmovými gravitačnými poľami.

Názory a fakty

Keď počúvam názory ľudí o niektorých dôležitých témach, občas sa pýtam sám seba: Prečo títo moji priatelia majú takýto názor? A odkiaľ mám ja svoje názory? Možných odpovedí je viac. O niekom sa povie: On je už taký... Prečo sme takí a onakí, o tom jestvuje viacero psychoanalytických teórií. Môže nás podmieňovať genetika, sociálne vplyvy, výchova, skrývané komplexy a traumy, vedomie o zmysle či nezmyselnosti života... Svoju rolu zaiste zohráva aj vzdelanosť a všeobecný rozhľad. Ale prečo aj porovnateľne vzdelaní ľudia majú na vážne témy často protikladné názory? Na druhej strane možno tzv. ľudové vrstvy bez vyššieho vzdelania jednoducho zaraďovať medzi ľudí, čo sú neschopní primeraného úsudku?

Médiá sú v súčasnosti mimoriadne vplyvnou i komerčne úspešnou oblasťou spoločnosti. Tradične sa očakávalo, že ich úlohou je formovať a informovať (zaiste, aj zabávať). V. Bělohradský nazval svoj text: „Médiosféra ako rámovanie boja o pozornosť.“ Rám drží obraz, ktorého obsahom dnes často nie je tá očakávaná formácia a informácia, ale boj o pozornosť. Optimisti sa na médiá dívajú ako na pulty supermarketu s bohatou ponukou tovaru, pesimisti skôr ako na neprehľadné trhovisko.

V. Bělohradský začína upozornením na dôležitú vec: Fakty nie sú jednoducho fakty, svoju hodnotu majú len vo vnútri názorov, v rámci istého kontextu. Súčasná spoločnosť jestvuje v tzv. komunikačnom nadbytku. Za tohto stavu sú všetky názorové verzie preťažené, fakty z nich vypadávajú ako z preplneného koša, a verzie, z ktorých vyšli, nechávajú v chaose. Fakty bez kontextu potom slúžia legitimizácii akéhokoľvek konania a vyvolaniu akejkoľvek nálady. V. Bělohradský cituje Beppeho Grilla (herca, ktorý založil politické hnutie Päť hviezd a v r. 2013 získal v talianskych voľbách štvrtinu voličských hlasov): „Kedysi boli ideológie, dnes sú fakty. Najprv si urobíme fakty, potom pre ne vynájdeme ideológie, aby sme ich ospravedlnili.“

Nadbytok komunikácie je sprevádzaný zrýchlením. V. Bělohradský hovorí o verejnom priestore ako o pôde, do ktorej zapúšťali korene rôzne očakávania, argumentácie a naratívy. To, čo z toho vyrástlo, bolo zožaté a uchovávané na vzdelávanie i na presadenie moci. Historicky najdôležitejšou funkciou verejného priestoru ale nebolo mobilizovanie verejnosti (za a proti), lež snaha, aby sa stala uvážlivou, múdrou. Úsudok sa následne tvoril prostredníctvom stretu argumentov a naratívov.

Boj o pozornosť

Súčasná médiosféra na tvorbu zrelých úsudkov ale nemá čas. Je netrpezlivá, surfuje medzi obrazmi, značkami, správami, pričom časť z nich realitu nezobrazuje, ale nahrádza. V. Bělohradský: „Nečiní verejnosť uvážlivou. Robí z nej húf semionautov, ktorí surfujú na vlnách informácií vytrhnutých zo súvislostí“ (semiológia: náuka o znakoch, významoch).

Každé vyjadrenie je v médiosfére zabalené do krikľavej farby, aby pritiahlo pozornosť a nestratilo sa vo vlnách informačného oceánu. Vo svete informačného nadbytku je pozornosť totiž nedostatkový tovar. Za tohto stavu, keď médiosféra vyplnila verejný priestor, ľudia si nevedia jednotlivé hlasy, správy a významy usporiadať do legitímnej hierarchie a spoločnosť sa extrémizuje a polarizuje. V. Bělohradský pokladá za kľúčové tri body:

1. Spoločenské zmeny sú určované predovšetkým nastavením kritérií, podľa ktorých venujeme niečomu svoju pozornosť. Mocenské oligarchie a záujmové štruktúry financujú profesionálne agentúry, ktoré majú za úlohu nastaviť kritéria nášho výberu a našej pozornosti.

2. Spoločenské vzťahy a zvlášť politika sa redukujú na získanie pozornosti. Keď ponuka informácií závratne prevyšuje dopyt, rozhodujúcou podmienkou boja napr. o výhru vo voľbách je získanie pozornosti. Tomu slúžia aj manifestácie a protestné zhromaždenia v uliciach. Bolo by však prekvapením, ak by niečo reálne zmenili. Cieľom týchto manifestačných aktivít je predovšetkým vyvolanie želateľných pocitov a získanie pozornosti.

3. Formuje sa spoločnosť „povoľnosti“, čím sa myslí neschopnosť byť pánom situácie a organizácie dejov. Táto povoľnosť má dva typy: spoločnosť sa stáva totálne nepozorná alebo sa stáva totálne polarizovaná.

Nepozorná spoločnosť

V totálne nepozornej spoločnosti sú ľudia zahltení informáciami, nedokážu ich vyhodnocovať, ani si ich zoradiť podľa závažnosti. Tento stav je dôsledkom informačnej nadprodukcie, čiastočne je to chcené, čiastočne spontánne. V. Bělohradský upozorňuje na zakrivenosť informačného prúdu. Svetelný lúč uprostred silných gravitačných polí nejde priamo a podobne prúdi aj informačný prúd. Všetci sa zmietame v gravitačnom poli rozporuplných záujmov ich nositeľov. Do určitej miery s tým vieme žiť, ak to však prekročí únosnú mieru, strácame prehľad, sme v temnote, a v tej tme ako na diskotéke osvetľujú scénu len násilne blikajúce svetlá jednotlivých podnetov.

Polarizovaná spoločnosť

V spoločnosti úplne polarizovanej sa dostávame do stavu rozpoltenia: „Fakty sú to, čo tvrdí priateľ, fake news to, čo tvrdí nepriateľ.“ Vládne podozrievanie, pátra sa po nepriateľských vplyvoch, všade sa vidí špionáž... Zároveň si neuvedomujeme, že v súčasnosti omnoho viac ako nejaká cudzia mocnosť nás ovplyvňujú nadnárodné korporácie a finančné skupiny, ktoré v súčasnom svete majú väčšiu moc ako vlády väčšiny štátov.

Za a proti patrí k verejnému životu, ale nebezpečné je sa v tomto formáte zabetónovať. Potrebujeme posudzovať, zvažovať, uznať svoje limity a počítať aj s dobrou vôľou tej druhej strany... V totálne polarizovanej spoločnosti demokracia ani racionalita nemajú šancu prežiť.

Súdiaca spoločnosť

Obľúbeným žánrom politických diskusií v médiosfére je ponižovanie a výsmech ľudí z konkurenčného tábora, manipulácia s uniknutými správami či odposluchmi, skryté kamery, internetové praniere a pod. Najničivejšia je podľa V. Bělohradského tribunalizácia (súdenie) sprevádzaná udavačskou rétorikou, neprestávajúcou denunciačnou kampaňou, škandalizáciou. Spoločnosť sa tým nestáva súdnejšou, ale čoraz viac zlostne súdiacou.

V. Bělohradský si na záver kladie otázku: Je pozornosť niečo fyziologické alebo je to produkt kultúry? Súdiaca médiosféra usiluje o našu pozornosť, je stále hlučnejšia a vtieravejšia. Podľa Bělohradského oslabiť ju môžeme jedine tým, že ju necháme vyhladovať, že o ňu neprejavíme záujem.