"Prevrátená" demokracia

Partnerom českej redakcie Echo, ktorá rozhovor pripravila, bol Václav Bělohradský (1944), filozof a sociológ. V mladosti patril k žiakom najuznávanejšieho českého filozofa minulého storočia, Jana Patočku. V r. 1970 odišiel do Talianska, kde ako profesor pôsobil na univerzitách v Janove a Terste. Momentálne žije v Prahe. Naposledy mu vyšla kniha pod názvom Čas pléthokracie. Podtitul: Keď časti sú väčšie než celky a svetový duch spadol z koňa. (Nakl. 65. pole, Praha 2021.)

Pléthokraciou sa nazýva vláda tematických a dočasných väčšín, ktoré sa poskladajú zo singularít, čo singularitami aj zostávajú. (Singularitou sa nazýva čosi ako zvláštnosť, jedinečnosť, odchýlka.) V súčasnom politickom živote sú takými singularitami napr. víťazstvá a následne vládna moc politických strán, ktorých moc je naozaj dočasná; často už pár týždňoch po voľbách by ich voliči nevolili. Témy, s ktorými tieto strany občanov oslovili, sa rýchlo vyprázdnia a ich nositelia sa strápnia.

Na obálke knihy V. Bělohradského Čas pléthokracie sa dočítame, že sa nachádzame v období označovanom za interregnum čiže obdobie prechodu. Súčasné interregnum sa niekedy nazýva antropocén, čím sa myslí, že ľudstvo sa stalo rozhodujúcim geologickým činiteľom a svojou činnosťou môže zničiť planétu Zem. Zároveň komunikačné technológie zmenili verejné priestory v digitálne plytčiny, kde sa neformujú názorové väčšiny, ale divoko bojujúce skupiny. K ďalšiemu charakteristickému znaku doby patria tzv. hyperobjekty, čím sa myslí napr. globálne otepľovanie, ktoré všetko ovplyvňuje, všade škodí a všetci sme súčasne poškodení i vinní. Donedávna vznešené celky ako národy a štáty vo svojej moci a vplyve praskajú a v medzerách medzi nimi sa formujú aktivistické vlády efektívne komunikujúcich jednotlivcov čiže pléthokracia. V takomto svete už nebojuje jeden veľký subjekt oslobodenia (ľud) proti jednému veľkému subjektu útlaku (kapitálu), ale skôr prebiehajú čosi ako pouličné bitky, v ktorých sú pomiešané centrum a periféria, rôzne formy vlastníctva, práca a kapitál, identity globálne i lokálne.

Bělohradského slovník je miestami náročný, ale keď si na jeho pojmy a obraty zvykneme, vidíme, že hovorí o našej situácii mimoriadne osvetľujúcim spôsobom. Môžeme si uvedomiť, ako je dôležité nestratiť sa v tých pouličných bitkách a nevytvoriť len ďalšiu dočasnú singularitu, ale položiť si otázky, pokúsiť sa o nadhľad, zorientovať sa a až potom hľadať riešenia. Zaiste, môže to trvať veľmi dlho. V minulosti interregna trvali aj storočia.

V. Bělohradský vyjadruje v úvode svoje presvedčenie, že nemá obavy z hospodárskej stagnácie v Európe, keďže tlak na ustavičný rast by mal skončiť. Tento tlak je prekážkou spravodlivého podelenia sa o miesto na planéte, a modernistická predstava, že všetko sa musí podriaďovať našim požiadavkám, panovala príliš dlho a priviedla nás na samý okraj priepasti. Bělohradský hovorí priam o exhibícii svojvôle. Samozrejme, otázka nie je, či má alebo nemá hospodárstvo fungovať, ale ako, prípadne pre koho. Inak, podobne hovorí o kríze západnej spoločnosti sociológ Harmut Rosa, ktorého názorom sme sa venovali na našej júnovej besede. Tieto pohľady na situáciu vo svete sú zároveň blízke aj pohľadom pápeža Františka.

Bělohradský za jeden zo znakov západnej civilizácie označuje tragický nedostatok úcty k hraniciam emancipácie, čo sa začína vzťahovať aj na našu biologickú identitu, s čím zasa súvisí ideológia transgenderizmu. Z výnimočnej skúsenosti uväznenia v „cudzom“ tele sa stáva ideológia.

Aktéri boja za biologickú emancipáciu sú v súčasnosti často aj aktérmi tzv. zelenej revolúcie. Bojovníkov za transrodovú rovnosť a zelenú politiku charakterizuje zvláštny typ radikálnosti – Bělohradský to nazýva: netolerantný apokalyptický tón. Ako hovorí vyššie, zelená pravda je v mnohom ohľade pravdou, ale zároveň ju treba oslobodiť od bludov, ktoré sa v nej usadili. Ak poukážeme na tieto bludy, musíme si dať pozor, aby sme sa nedali zviesť predstavou, že kritici systému sú samotnou kritikou ohrozením demokracie. Opäť iná zaujímavosť je, že časť zapálených bojovníkov za ochranu klímy a transrodové práva má silné pudenie zakazovať nesúhlasné názory vo verejnom priestore.

Bělohradský poukazuje na apokalyptické myslenie prítomné v zelených hnutiach spojené s predstavou totálneho víťazstva jedných a úplnej porážky druhých. Demokracia však funguje za podmienky marginality – Bělohradský to nazýva halierovým mariášom –, nemôže sa hrať o všetko! Demokracia funguje za vzájomnej legitimizácie súperov, ktorí sa neusilujú iných totálne poraziť. Výsledky, ktoré dosiahneme svojím víťazstvom, môžu byť v demokracii vždy len marginálne, čiastkové. Kto spôsobil, že duch apokalyptiky, delegimitizácie súperov, vnikol v ostatných rokoch do nášho verejného života? Pod heslom očisty od korupcie a zneužívania moci niektoré politické sily vylučujú iných nielen z možnej spolupráce, ale vôbec zo spoločnosti. Podozrenie, že sa rozšírilo apokalyptické myslenie a že v honbe za očistou sa zneužíva moc orgánov štátu vrátane polície, napokon prezrádzajú aj podivné biblické tituly policajných záťahov (očistec, súmrak, judáš, ezechiel...).

Čo sa týka samotnej demokracie, Bělohradský upozorňuje na úkaz, že sa rozširuje možnosť patriť k nejakej chránenej menšine, ale nevieme vytvárať väčšiny, ktoré by dokázali presadiť spoločné zmysluplné ciele. Ako hovorí, Západ sa až obsesívne koncentruje na práva LGBTQ komunít, čím zakrýva skutočnosť, že nedokáže presadiť dôležité legislatívne projekty. Problémom je, že v spoločnosti sú aktívne rôzne menšiny, ale čoraz viac chýba ľud, vedomie spoločenstva, spoločných potrieb a povinností. Chýba verejný priestor, v ktorom sa nekričí (že niečo chcem a že mám vraj právo), ale priestor, v ktorom sa dá argumentovať a obstáť v konflikte s inými argumentami.

O čom svedčí dlhodobá polarizácia našej spoločnosti, antagonizmus až nepriateľstvo medzi jednotlivými skupinami, atmosféra moralizácie a kriminalizácie oponentov? Nakoľko sú tieto javy slovenským špecifikom a nakoľko sú javmi súčasnej západnej spoločnosti? Kto môže byť aktérom či hýbateľom formovania akcieschopnej väčšiny, ľudu, ktorý bude riešiť základné spoločné ciele? Akú úlohu tu zohráva cirkev? Nestala sa aj cirkev na Slovensku len jednou z menšín, neschopnou vyjadrovať širšie spoločné potreby, sny a úlohy? V nedeľu 24. 9. 2023 vedenie cirkvi v Bratislave opäť spoluorganizovalo „Pochod za život“. Téma ochrany života by mohla byť veľkou spoločnou témou. Prečo sa ju nedarí predstaviť širšej verejnosti ako spoločnú prioritu, a namiesto toho sa dá v médiách ľahko zhodiť ako prejav katolíckej obsesie zasahovať iným do ich intímneho života?

Tvorba akcieschopného ľudu je dlhodobou témou synodálneho procesu pápeža Františka. Namiesto vedúcej úlohy jednej skupiny na vrchole hierarchickej pyramídy má v cirkvi nastúpiť sieť vzťahov, v ktorej si každý nájde primerané miesto. V cirkvi sa hľadá inšpirácia k týmto zmenám vo vízii, ktorá predchádza každú štruktúru a systém. Malo by patriť k ambíciám ľudí cirkvi, aby sme sa so širšou verejnosťou podelili o skúsenosti, ktoré umožnia spoločnosti vyhnúť sa úskaliu totality i pléthokracie.