Politicko-náboženské zaradenie

O knihe Francisa Fukuyamu Koniec dejín a posledný človek, ktorú viacerí politológovia vystavili  kritike, možno uvažovať aj v nasledujúcom kontexte. Ak sme podľahli ilúzii, že pádom totalitného systému sa definitívne potvrdila ako jediná správna cesta liberálna demokracia postavená na voľnom trhu, tak náš pôvodný otvorený európsky príbeh je na konci. Po roku 1989 sme podľahli tejto ilúzii o definitívnom víťazstve jediného možného systému aj my a podriadili sme chod spoločnosti, ale aj politiky, zdravotníctva či vzdelávania procesom efektivity, kde najdôležitejším ukazovateľom je to, čo sa oplatí, pričom meradlom sú peniaze a zisk. V takto nastavenom rámci sa vedie i samotný diskurz, ktorý sa čoraz intenzívnejšie realizuje nie prostredníctvom žitých a odborných komunít, ale cez médiá, ktorých princíp prežitia závisí od rýchlosti a zisku. Chtiac či nechtiac dnes čoraz viac diskutujeme o obrazoch a podnetoch, ktoré sú rámované týmito podmienkami. Aj preto som vďačný za stretnutia, ktoré stoja na osobnej skúsenosti a umožňujú premýšľať aj z iného uhla pohľadu (niekedy možno aj mylného), ale s vedomím možnosti rôznych horizontov, nielen toho pragmatického. V tomto kontexte možno vnímať napätie medzi konzervatívnym a liberálnym aj ako napätie medzi zákonom a láskou, medzi poriadkom a nevypočítateľnosťou, medzi dopredu daným cieľom a otvorenosťou, medzi pravdou a poznaním. Politické delenie na liberálov a konzervatívcov je však, žiaľ, poznačené nielen zmätkom postojov, ale predovšetkým redukciou na boj jedného proti druhému. V rozpore s duchom demokracie aj s ideami liberalizmu či konzervativizmu.

Paradoxom je, že sme na svete vďaka obidvom zdanlivým protikladom. Politika je praxou prítomnosti, uplatňovaním moci. Viera je konceptom zmyslu, celku bytia, uplatňovania nádeje a lásky. Pôvodne aj v politike išlo o koncept prekročenia záujmu o seba. Ako hovoril český filozof Jan Patočka, išlo o starosť o dušu v zmysle uchovania podmienok života jednotlivcov v spoločnosti. Od okamihu, keď sme vlastnú skúsenosť prestali konfrontovať so širším horizontom, keď sme uverili predstave, že svet je v našich individuálnych rukách, že máme právo presadzovať svoje idey, predstavy a túžby aj na úkor iných, sa čoraz intenzívnejšie oddelil svet praktický, svet politiky, od ideí myslenia i náboženstva. Pokusy spojiť politiku a náboženstvo v takomto prostredí boli viac-menej tragické; pre politiku i náboženstvo. Politické spoločenstvo je čoraz viac prepojené stratégiou diskreditovania, bojom o moc, ktorú legitimizuje voľba občanov. V tomto prostredí sa zjednodušuje, zamlčuje a vytvárajú sa obrazy, ktoré sa javia v danom okamihu najprijateľnejšie pre väčšinu. Komunikácia, diskusia sa mení a je podriadená mediálnemu manažmentu.

Koncept cirkevného prostredia nie je principiálne o uplatňovaní moci, ani o získaní väčšiny, ale spojovacím momentom je úcta k tomu, čo nás presahuje a legitimitu takémuto sprostredkovaniu dáva služba v láske. Liberálny rozmer v politike, zameraný na jednotlivca, tak má úplne iný kontext ako liberálny aspekt v oblasti náboženstva, viery, kde je primárne zameraný na službu pre ostatných. Viera, ak nemá byť slepou či násilnou, zahŕňa vždy aj rozmer krehkosti. Aj preto je liberálny aspekt v duchovnom ponímaní vždy spojený aj s tradíciou, ktorá nie je dopredu uzavretým systémom, ale skôr orientačným bodom. Je príbehom, ktorý sa opiera o zjavené, pričom nezostáva len pri prerozprávaní predchádzajúceho zjavenia, ale odkrýva aj jeho nové znaky, výzvy a odkazy odpozorované z reálneho života. Je teda pokračovaním príbehu v úcte k starému, no nie konzervovaním starého rozprávania. Rozprávanie z viery je otvoreným rozprávaním za predpokladu prijatia skutočnosti, že nie sme schopní obsiahnuť celok. Z toho pramení samotná úcta k inej, aj odlišnej interpretácii. Rozprávanie o viere tak stojí na iných pilieroch než rozprávanie v priestore pragmatického usporiadania spoločnosti. V ňom sa diskusie často menia na presadzovanie vlastných, skupinových či čoraz viac individuálnych predstáv, a to aj bez rešpektu k inému príbehu. Individuálny cieľ, žiaľ, často v snahe presadiť sa, popiera kontinuitu, z ktorej vyrastá a vyhlasuje sa za spoločný cieľ slobody. Z pohľadu viery však nejde len o našu vec, o našu predstavu či skupinu, ide o žitie z lásky spolu s inými a pre iných.

Na ktorej strane má stáť človek viery v takomto pragmatickom a čoraz neprehľadnejšom svete? „Majitelia“ pravdy ju presadzujú bez ohľadu na situáciu či na spôsobené straty. Príbeh, ktorý sa nestratil, o ktorý sa opieralo kresťanstvo, hovorí o inom postoji: Stáť na strane utláčaných, vylúčených, bezmocných s vedomím vlastnej nedokonalosti; stáť na strane života a jeho pokračovania. Z toho pramení i porozumenie tomu, prečo východná Európa koketovala s ľavicou, s jej pôvodným konceptom stáť na strane utláčaných. Diskreditácia ľavice stratou zmyslu pre presahy, uzurpovaním si moci nad človekom, priniesla aj zmenu jej priorít. Zjednodušene možno povedať, že ľavica namiesto presadzovania spravodlivého prerozdeľovania statkov v ekonomickej oblasti a rovnosti prístupu k zdrojom obživy sa v globalizovanom svete, vyznačujúcom sa stratou identity, upriamila čoraz viac na podporu jednotlivých marginalizovaných skupín, černochov, migrantov či LGBTIQ komunít. Málokto však rieši, že problém identity nie je primárne o zákone, ale o spoločne žitom príbehu a akceptácii života, ktorý nás presahuje. Paradoxne tak i tí, ktorí sú za zmenu pomerov, no nie za rozšírenie zúženého horizontu pragmatizmu a zisku, podporujú iba výmenu tvárí a tých, ktorí v snahe bezhranične zväčšovať kapitál snažia sa zrušiť všetky hranice pre nezdanený zisk, eliminovať každú autoritu inštitúcií, odborov či spoločenstiev.

Pravica, ktorá chránila slobodu jednotlivca, reaguje na stratu identity obnovovaním patriotizmu a hľadaním opätovnej legitimity masou. Francis Fukuyama upozorňuje, že to, čo dnes mediálne vidíme a čo sa v priestore demokracií deje, pripomína čoraz viac politiku hnevu. Nielen americké voľby sú toho príkladom. Hnev, ktorý stavia jedných proti druhým, však neslúži na upevňovanie dôvery a solidarity spoločenstva, ale na rozbitie aj tých posledných štruktúr inštitúcií, spolkov a strán. Vďaka tomu zostáva čoraz menšia skupina oligarchov bez kontroly štátu i médií, ktoré vlastnia. Akú zodpovednosť nesie Google, Twitter, Microsoft a iní prevádzkovatelia komunikačných prostriedkov za súčasnú situáciu, ktorú najskôr v mene bezhraničnej otvorenosti vytvorili a dnes podľa vlastných pravidiel a individuálnych udaní vypínajú či nálepkujú názory iných? Tu nejde o spochybnenie ich postavenia a práce, ani zmyslu ich existencie či boj proti nim, ale o ujasnenie a zviditeľnenie vplyvov a reálnej moci.

Potvrdzovanie či korigovanie názorov sa v demokratickom priestore nedeje vypínaním mikrofónov, mazaním príspevkov, uplatňovaním moci. Malo by sa uskutočňovať formou trpezlivej diskusie a potvrdzovaním v reálnom živote. Diskusie i boj za uznanie jednotlivca a jeho dôstojný život však nie sú možné bez spoločenstva a komunít. Ak sme však uverili, že na to nie je čas a že skúsenosť a vedomosti možno plnohodnotne zdieľať aj sprostredkovane, tak sme sa vydali po ceste deštrukcie základov spoločnosti; deštrukcie komunít, rodín a spoločenstiev. Tie sú však fundamentálnym priestorom vytvárania identity i osobnosti človeka.

Práve dynamická doba a čoraz prepojenejší svet prinášajú aj vlnu takzvaného liberálneho uvoľňovania z väzieb štátu, tradície a zvykov. O slovo sa hlási idea „minimalizovania štátu“. V krízovom období sa však práve od predstaviteľov štátu očakávalo, ako budú reagovať, a tí, ktorí deklarujú spomínanú slobodu od štátu, požadovali okrem ochrany i kompenzáciu ekonomických strát. Jednotlivé štáty boli pritom v niektorých opatreniach rýchlejšie ako centrálne európske komisie a orgány. Zjednodušene by sme mohli konštatovať, že predstava minimálneho štátu a väčšieho trhu naráža práve v čase krízy na vlastné limity. Tak ako predchádzajúcu ekonomickú krízu, ani tú dnešnú, spojenú so zdravím a ochranou života obyvateľov, nevyrieši trh, ale štát stojaci na princípe vzájomnej solidarity. Za ekonomickú krízu v bankovom sektore sme zaplatili všetci, pritom netreba pripomínať, že zisky nie sú distribuované všetkým. Práve trh, respektíve tí, ktorí v ňom podnikajú, vyčerpávajú svoje zisky často na individuálne ciele, pričom ich len čiastočne investujú na vykrytie zlyhaní jednotlivcov či neúspechu. Počas krízy však vyžadujú pomoc a ekonomické stimuly.

Preto je paradoxné, že v dobách prosperity sa vytvára tlak na čo najmenšie zasahovanie štátu do jednotlivých sektorov. Ak sme po páde idey totalitného presadzovania krajších zajtrajškov s centrálne riadenou spoločnosťou, ktorá obmedzovala ľudské slobody, explicitne porozumeli, že to nie je cesta do budúcnosti, je namieste pri súčasných rozporoch medzi takzvaným liberálnym prístupom k svetu a realitou korigovať naše predstavy a ideály. To neznamená, že liberálny prístup je sám osebe chybný, ide skôr o schopnosť korigovať idey jednotlivcov s realitou života a spoločnosti s dôrazom na vytváranie podmienok pre  pokračovanie života. Ide teda o zreálnenie našich predstáv, túžob i viery v budúcnosť.