Hľadanie budúcnosti

Zmeny prídu určite, hoci postupne, vo viacerých oblastiach budú aj radikálne, ako dôsledok spustenia neriadenej vírusovej lavíny, na ktorú nik nebol pripravený. Zaiste, môžeme si predstavovať aj zmeny riadené, premyslené, presahujúce oblasť ekonomiky, ktoré by boli vhodnou odpoveďou na krízu. Otázka je, akými smermi by také zmeny mali ísť a kto by mal byť ich iniciátorom a nositeľom. Politici, vedci, aktívne spoločenské skupiny? Najrýchlejšie sa asi zorientujú silní finanční hráči, ktorí zarobia aj na korona-kríze podobne, ako zarobili na ostatnej veľkej hospodárskej a finančnej kríze spájanej s rokom 2008.

Otázne poučenie

Ohľadom schopnosti ľudí poučiť sa z veľkých kríz si ilúzie nerobím. Ako je známe, časť intelektuálov mala veľké očakávania (čo sa týka poučenia) po oboch veľkých vojnách v minulom storočí. Časť z nich v medzivojnovom období prešla od náboženstva k sekulárnemu humanizmu, ale bez väčšieho vplyvu a dôsledkov. Rozpadli sa veľké ríše, milióny ľudí sa odvrátili od kresťanstva a svoje nádeje spojili nielen s ideálom demokracie, ale predovšetkým s takými modelmi svetového poriadku, akými boli projekty fašizmu a komunizmu. Poučenie z Veľkej vojny sa po roku 1918 nekonalo, naopak, vývoj v Európe dospel k ešte väčšej katastrofe.

Po druhej svetovej vojne sa svet rozdelil medzi dva globálne systémy a dve veľmoci, a rozpadli sa aj veľké koloniálne ríše (správnejšie by sa malo hovoriť o transformácii koloniálnej moci). V liberálno-demokratických krajinách sa za dôsledok poučenia z veľkej hospodárskej krízy a následnej vojny pokladá model sociálneho štátu (sociálneho trhového hospodárstva), ktorý však viac-menej skončil po r. 1989. V Európe sa za prejav poučenia z vojny považuje aj vznik Spoločenstva uhlia a ocele, ktoré sa neskôr posunulo k EHS a ešte neskôr k súčasnej EÚ.

O pozitívnom poučení z rozpadu komunistického totalitného modelu je ťažko hovoriť. Namiesto rozvinutia sociálneho štátu, ktorý by bol ohľaduplný voči ľudským a prírodným zdrojom, nastala éra neoliberálneho modelu pod patronátom USA, ktorý sa niekedy označuje za návrat k surovému kapitalizmu alebo ako kapitalizmus oligarchický či mafiánsky. Počas ostatnej ekonomickej a finančnej krízy v r. 2008 vlády najmocnejších štátov uvažovali o obmedzení daňových rajov a zdanení špekulatívnych finančných operácií, ktorých aktéri sa pokladajú za vinníkov krízy, nič sa však z tých plánov neuskutočnilo. Na Slovensku zostalo v pamäti z toho obdobia azda len povestné „šrotovné“ (príspevok štátu na kúpu nového vozidla a odstránenie starého). Okrem pomoci chudobnejším ľuďom išlo najmä o udržanie výroby a pracovných miest v priemysle. Neželaným dôsledkom krízy bol prienik neštandardných až extrémistických zoskupení na politickú scénu vo viacerých demokratických krajinách.

Na Slovensku obsah i formu spoločenskej debaty v ostatných rokoch určovala téma korupcie, ktorá sa vníma ako hriech veľkej časti mocenských elít, a tiež kultúrno-etické otázky, o ktoré sa viedli verejné i zákulisné boje. Z túžby po zmene sa zrodilo nové vládne zoskupenie zložené zo štyroch strán, pričom označenie politická strana je u každej z týchto strán značne problematické. Okrem moralistickej profilácie, ktorej časť verejnosti uverila, nevidno u týchto strán stabilné ideové ukotvenie (čiastočne u jednej), ani dlhodobé programové smerovanie, ani skutočné členstvo či fungujúce stranícke štruktúry. Oprávnené otázky vyvolávajú aj zakladatelia či skôr majitelia týchto strán.

Okrem sľubov o skoncovaní so „zlodejinou“ na Slovensku nebadať reflexiu korupcie vo svete, hoci korupcia a chamtivosť nie sú žiadnym výlučným slovenským javom. Viacerí spoločenskí vedci pokladajú korupciu za vnútornú vlastnosť kapitalizmu, zvlášť v jeho súčasnej neoliberálnej podobe. Tento koncept (nadvláda finančného kapitálu nad politikou) oslabuje demokratické rozhodovanie, napomáha rozpad tradičných väzieb (rodín, obecných a národných komunít, medzigeneračnej solidarity), spôsobuje stratu pracovných miest, prináša závislosť na vzdialených dodávateľoch (aj v základných potrebách) a v neposlednom rade spôsobuje rozvrat ekosystémov.

V každom prípade platí, že príčiny súčasnej korona-krízy sa nedajú zhodiť iba na jeden štát a jeden režim (Čínu), ale treba ich hľadať vo fungovaní neoliberálnej ekonomiky, ktorá devastuje prírodu a ľudské zdroje, a na podobné virálne krízy je priam naprogramovaná.

Aké náboženstvo?

Pápež František od počiatku svojho pontifikátu upozorňuje na nebezpečenstvo neoliberálneho ekonomického modelu, ktorý „zabíja“, a ktorý je hlavnou hnacou silou narastajúcej devastácie prírodného prostredia kdekoľvek na planéte. Kým v tradičnom cirkevnom kázaní sa príkaz „nezabiješ“ zväčša chápe ako požiadavka voči jednotlivcovi, František tento príkaz umiestňuje aj do rámca panujúceho ekonomického poriadku: „Musíme povedať jasné nie ekonómii vylúčenia a nerovnosti. Takáto ekonomika zabíja“ (EG, čl. 53). V tejto súvislosti možno Co-19 pokladať za jeden z mnohých chorých dôsledkov dlhodobého prístupu rozvinutých i rozvojových ekonomík k daru stvorenia, vrátane človeka a jeho miesta vo svete.

Ak sa pýtame na možnosti a úlohu kresťanských cirkví ovplyvniť beh sveta (nielen po korona-kríze), zaiste nejde len o návrat do kostolov. Pýtame sa na úlohu či službu, ktorú sme ako cirkev nášmu svetu dlžní. Opatrenia okolo krízy nám len opätovne pripomenuli, ako sa na cirkvi a ich úlohu díva súčasná sekulárna spoločnosť, a aké ciele si kladieme v cirkvi my sami.

Jan Balík, generálny vikár pražskej arcidiecézy, nedávno napísal: „Každý chápe, že obchody s potravinami musia byť otvorené aj v čase pandémie. Ale čo duchovný pokrm? Dá sa bez neho žiť? Aj niektorí lekári sú tej mienky, že by bolo možné nájsť spôsob, ako za dodržania primeraných pravidiel by sa dali sláviť s ľuďmi sviatosti aspoň v obmedzenom rozsahu (...) Arcibiskup z Terstu, Giampaolo Crepaldi, sa vyslovil, že cirkev sa má otvoriť kritickej debate o tom, ako sa mohla tak rýchlo nechať uzavrieť, tak ľahko zbaviť svojho výsostného práva slúžiť ľuďom – a to práve v dobe, keď mnohí stresovaní občania potrebujú počuť osobné slovo nádeje, povzbudenia a viery.“ Jan Balík ešte dodáva, že spoločnosť sa podľa jeho mienky zachovala tak, akoby „náboženstvo bolo len nadstavbou, kultúrnym zážitkom, ktoré si v čase krízy možno pokojne odpustiť. Náboženstvo však nie je wellness alebo posilňovňa a spojenie s Bohom je nutné pre ľudský život“ (KT č. 17, s. 6).

Dávnejšie sa hovorí o konci novoveku s jeho vierou v pokrok, rozum a sebavykúpenie človeka. Pri pohľade na súčasnosť možno potvrdiť zoslabenie až miznutie viery v tieto predstavy či ideály, pričom sa očakáva, že do zápasu o svet sa navráti náboženstvo. Otvorenou otázkou je, v akom poňatí, v akej podobe sa bude náboženstvo v našich sekularizovaných spoločnostiach prezentovať. Vyjdúc v ústrety postmodernej túžbe po zážitku a uvoľnení môže ponúkať relax na náboženský spôsob. Inou možnosťou je návrat k retro-katolicizmu s jeho vierou v trestajúceho Boha a ponukou náboženstva ako kvázi-mágie. Tretiu možnosť si pracovne nazývam „radosť evanjelia“.

V knihe Radosť evanjelia na Slovensku II / Fakty a názory (RES II., Petrus, 2019) sa autori zmieňujú o snahe pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. profilovať cirkev ako kontrastnú spoločnosť oproti postmodernej globálnej spoločnosti, kladúcej dôraz na účelovo racionalistický a utilitaristický imanentizmus: „V súčasnosti žijeme vo svete, v ktorom vládne finančný kapitál a masy ľudí si zamieňajú realitu za realitu virtuálnu, pričom je tento svet vo veľkej miere odtrhnutý od tradičných kultúrnych koreňov. V takejto situácii sa pokus cirkvi (zahalený do prežitej estetiky), aby bola kontrastom voči sekulárnej konzumnej spoločnosti, ľahko mení len na imidžovú značku, ktorá sa popri iných značkách snaží prezentovať na globálnom trhu“.

Pápež František na rozdiel od svojich predchodcov nevidí zmysel vo vedení kultúrnych vojen a vo svojom programe nadväzuje na Pavla VI. s jeho snahou situovať cirkev uprostred súčasnej spoločnosti ako jej sociálnu a spirituálnu oporu (RES II., s. 192-193). Túto oporu zároveň František odmieta podávať bez osobného a spoločenského kontextu a z pozície morálnej nadradenosti (RES II., 35).

Nevzdať sa dotyku a blízkosti

Príde nejaké poučenie zo súčasnej Co-19 krízy? Posunie sa ekonomika z globálnej roviny viac na úroveň lokálnu? Posilní to následne zodpovednú rolu alebo sebectvo národných štátov? Pomôže kríza k triezvejšiemu a skromnejšiemu spôsobu života? Posilní sa ekologickejší prístup ku svetu, rozvinie sa projekt globálnej solidarity medzi ľuďmi i s prírodou?

A čo sa týka cirkvi: Po rýchlom podrobení sa cirkevných predstaviteľov nariadeným opatreniam a po odobrení cirkevnej virtuality ako náhrady za reálne bohoslužby oslabí sa ešte viac potreba ľudí zúčastňovať sa na verejnom cirkevnom živote? Aký model reálnej blízkosti, reálneho spoločenstva a stretávania by mala cirkev vytvárať a zároveň ponúkať (nielen) v čase morovej rany a pandémie?

Pápež František kladie akcent na centrum evanjelia, ktorým je milosrdenstvo, a na základný obraz Božieho kráľovstva, ktorým je hostina (slávenie spoločenstva). Na ňu sú pozvaní predovšetkým chudobní. Chudobní sú v biblickom poňatí tí, čo sú vylúčení z príslušnosti k ľudu a národu.

„Cirkev podľa Františka sa v dnešnom svete môže stať znamením spásy len tak, že provokatívne dokáže vytvárať domov a identitu tým, ktorým ju dnešný svet odopiera. Toto sa nemôže udiať iba deklaratívne alebo ,duchovneʽ (bez tela), ale v konkrétnom osobnom a spoločenskom dotknutí sa rán vylúčených ľudí“ (RES II., s. 193-194). Podobne Hans Waldenfels: „Ježišov život bol neustálou odpoveďou na volanie chorých a vylúčených, bezmocných a hriešnych a naplnením ich túžby po uzdravujúcom dotyku“ (RES II., s. 195). Vytvárať domov a identitu tým, ktorým ju dnešný svet odopiera... Dnes, v čase opatrení, sa identita a komunikácia odopiera vlastne všetkým, odrazu sú všetci chudobní. Najviac sú chudobnými ľudia bez príjmu a ľudia starší.

Iste, vylúčenie a izoláciu berieme ako racionálnu daň za ochranu voči možnej nákaze. Problém však spočíva v neoprávnenom rozšírení tohto typu racionality aj do oblastí, kde technicko-byrokratická racionalita nestačí. Jeden priateľ mi napísal: „Kristus nedal doviezť kamión vína na svadbu, ale premenil vodu na víno. Nepremenil kamene na chleby, ale chleby rozmnožil a rozdal.“ Chcel povedať, že schovávanie sa pred blízkymi a priateľmi a (len) čakanie na vakcínu nepokladá za riešenie. Riešením je provokatívne vytváranie domova a identity, ako hovorí pápež František. Provokovať nemáme naivitou a hlúposťou, ale ľudskosťou, ktorá sa provokatívne žije aj vtedy, keď spoločnosť ovládnu individualizmus a strach z kontaktu.

Naozaj, za akých podmienok môže prísť k poučeniu z krízy? Vidno niekde nejaké kontúry „nového“ sveta, alebo aspoň náznaky pozitívnych zmien? Pokladáme za vlastnú úlohu cirkvi, aby vytvárala identitu a domov pre všetkých, a to uprostred sveta, nie mimo neho? Ako by napĺňanie takej úlohy mohlo vyzerať, cez koho a na čom by sa mohlo dosvedčovať a zjavovať?

Otázky nie sú jednoducho zodpovedateľné, ale odpovede sa čakajú práve od nás.