Rozhovor s generálom jezuitov

Jestvuje stratégia proti pápežovi, napríklad v médiách USA. Konzervatívci bojujú proti pápežovi Františkovi. To má dlhú históriu. V skutočnosti nebojujú proti pápežovi, ale proti II. vatikánskemu koncilu, ktorý chcel pred 50 rokmi obnoviť cirkev. František chce naozaj koncil uviesť do života. Preto bojujú proti nemu a spájajú svoje nádeje s novým pápežom, ktorý nebude pokračovať týmto smerom obnovy cirkvi.

Momentálne je v centre kritiky Amazonská synoda, ktorá začne v Ríme 6. októbra: Spomína sa aj návrh o dovolení ženatých kňazov. Dôjde ku schizme?

Hlavná téma synody je ekológia, ochrana pralesov. František v roku 2015 predstavil encykliku „Laudato si“ o životnom prostredí. Odvtedy sa nič nestalo, naopak, všetko je horšie.

Synoda o Amazónii sa veľmi nepáči brazílskemu prezidentovi Jairovi Bolsonarovi. Je príliš politická? 

Bolsonaro sa snaží synodu zastaviť. Brazílski biskupi sú ale proti nemu. Sme presvedčení, že cirkev v Amazónii musí urobiť veľký krok vpred. Preto sa diecézy deviatich krajín z oblasti Amazónie navzájom spojili do jedného spoločného diela. To všetko je zaiste politické, ale je to výsledok našej viery: Chceme chrániť ľudí, ktorí tam žijú, a ich zem. Ja sa synody v Ríme nezúčastním, pretože nie som z oblasti Amazónie.

Predsa, ešte raz k tým „ženatým kňazom“. Vzhľadom na nedostatok kňazov v oblasti Amazónie sa o nich osobitne zmieňuje prípravný synodálny dokument.

Otázka predsa je: Ako môžeme tamojšej cirkvi a týmto ľuďom lepšie slúžiť? Aby sme im vyhoveli, musíme nájsť iné formy cirkevných úradov. Vychádzame z potrieb veriacich a pýtame sa, ako sa musí cirkev vylepšiť. Synoda ale nie je žiaden parlament, ktorý môže niečo odhlasovať. Synoda môže len urobiť návrhy pre pápeža.

Ste teológ oslobodenia?

Nie som teológ, ale politológ. Prirodzene však patrím k cirkvi, v ktorej sa teológia oslobodenia zrodila. Bola sviežim ovocím Druhého vatikánskeho koncilu a zhromaždenia latinskoamerických biskupov v roku 1968 v Medellíne, ktoré sa prihlásilo k prvoradej opcii (starosti) o chudobných. 

Prv boli jezuiti na strane bohatých a mocných, dnes sú na strane vylúčených a chudobných. Ako prišlo k tejto zmene?

Prvá časť Vašej otázky celkom historicky nesedí. Jezuiti sa od počiatku angažovali za chudobných, napríklad v Paraguayi, kde v 17. storočí zhromažďovali indiánske obyvateľstvo do sídiel. Prirodzene, mnohí jezuiti boli vysoko vzdelaní, boli to intelektuáli pochádzajúci z dobrých rodín. Často však žili s chudobnými v nemocniciach. V čase moru sa náš generálny dom v Ríme zmenil na nemocnicu.

Nebol aj II. vatikánsky koncil bodom zmeny?  

Od II. vatikánskeho koncilu sa viac orientujeme týmto smerom. Naše poslanie sa volá viera a spravodlivosť. Svet chceme vidieť očami chudobných, v nasledovaní Krista zdieľať ich perspektívu, ich život. To je ovocie teológie oslobodenia. Sám pápež Benedikt v roku 2008 povedal, že teológia oslobodenia sa neodvíja od nejakej ľavicovej ideológie, ale z evanjelia.

Ste ako pápež František skôr vľavo, ste ako on jezuita a Latinoameričan. Ste jeho poradca?

Nie, nie som jeho poradca. Pápeža Františka vidím štyri alebo päťkrát za rok, na jezuitských zhromaždeniach, niekedy skôr na rodinný spôsob, keď príde do môjho domu. Prirodzene, sme v priateľskom vzťahu, hovoríme spolu ako bratia. A niekedy hľadá radu.

Ste Venezuelčan a politológ. V čom vidíte zlyhanie politiky vo vašej krajine?

To je dlhý príbeh. Začal pred sto rokmi, keď sa Venezuela stala krajinou závislou na rope. Jediný majiteľ a profitujúci na zisku z ropy je štát, nie súkromníci. Všetko ide na štát, ktorý je krehký. Kto je pri vláde, má aj hospodársku moc. Štát bez toho, žeby musel pracovať, dostáva z vyvezenej ropy istým spôsobom dividendy. Bohatstvo určované politickými, nie ekonomickými kritériami, nepochádza z produkcie pracujúcich, ale z ropy exportovanej štátom. To vytvára mentalitu požadovačnosti: Ľudia vo Venezuele veria, že majú právo od štátu dostávať výkony v zdravotníctve a vo vzdelávaní.

Podkopáva to politiku?

Áno, na politickej úrovni takto nemôže jestvovať žiadna demokracia. Za normálnych okolností je štát závislý od spoločnosti, od toho, čo od spoločnosti dostane formou dávok a daní, aby potom financoval verejné výdavky v oblasti vzdelávania a zdravotníctva. Vo Venezuele je to práve naopak. Spoločnosť je závislá od štátu.   

Tak funguje socializmus.

To je falošný socializmus, socializmus závislý od dividend. Kapitál závisí od majiteľa ropy, on by mal ale závisieť od tých, čo pracujú, od ľudí, ktorí produkujú. Ešte viac ako Maduro pestoval v mene socializmu túto dividentnú kultúru Hugo Chávez. Za Cháveza sa denne predávalo 3 milióny barelov po 100 dolárov, dnes 700 000 po 40 dolárov. Chudoba pochádza z tohto systému, nie kvôli americkým sankciám.

Hovoríte preto o potrebnej zmene systému?

Preto hovorím: Nie iba vláda, aj systém sa musí zmeniť. To je veľká výzva. Cesta k tomu je demokracia.

A Juan Guaido je muž, ktorý to dokáže?

V súčasnej situácii ďalšie pôsobenie prezidenta Madurosa nie je dobré pre krajinu a ľud. Guaido je hlas širokej opozície. Ide správnym smerom, chce voľby s medzinárodným štandardom. Posledné voľby v roku 2018 neboli dobré. Organizovať dobré voľby s účasťou všetkých  a pod medzinárodnou kontrolou, na to treba najmenej rok. Najprv je potrebná prechodná vláda, ktorá reaguje na humanitárnu krízu a do krajiny prinesie potraviny, lieky a lekárov.

Vatikán poveril švajčiarskeho cirkevného diplomata Emila Pavla Tscherrigu ako sprostredkovateľa medzi vládou a opozíciou. Čo dosiahol?

To bolo pred dvoma rokmi a zlyhalo to, lebo Maduro nedodržal slovo. Sprostredkovanie skončilo ostrým listom vatikánskeho štátneho sekretariátu. Madurovi sa vytklo, že nesplnil podmienky, napríklad vyhlásiť nové voľby alebo amnestiu pre politických väzňov.

Čo robia jezuiti teraz pre utečencov na kolumbijských hraniciach?  

Pomáhame pomocou našej vlastnej utečeneckej služby. Ale aj diecézy majú v tranzitnej oblasti domy, kde sa utečenci môžu najesť a spať. Pomáhame utečencom, aby mohli legálne vstúpiť do Kolumbie. Chcel by som tejto veľkorysej krajine poďakovať, že doteraz prijala 1,5 milióna Venezuelčanov. Pred rokmi to bolo naopak, v dôsledku vojny v Kolumbii sme u nás prijali 3 milióny Kolumbijčanov.

Majú jezuiti vôbec budúcnosť? Dorastu je málo.