Čierno-biela spoločnosť

Keď sa niekto podujme na odbornú prácu, keď píše diplomovku či dizertáciu (a nemieni byť plagiátorom), lež venuje sa poctivo štúdiu a výskumu, vieme si predstaviť, čo to stojí námahy, kým preskúma a porovná množstvo podkladov, odkazov, literatúry, aby si urobil vlastný názor a samostatné uzávery. Očakávať, že väčšina z nás dokáže porovnateľným spôsobom skúmať kvalitu, zmysel a pravdivosť názorov, ktoré sa k nám dostávajú pomocou tzv. mainstreamových a tzv. alternatívnych médií, a urobí si vlastný (správny) názor, je vlastne nemožné. Pamätám si, keď sme sa v roku 1990 tešili na prvé slobodné voľby, ako nám jeden kolega skepticky povedal: „Netešme sa. Keď sa pozriem oknom a vidím paneláky s tisícami ľudí, rozmýšľam, ako sa títo ľudia zorientujú a komu sa dajú nachytať na jeho propagandu...“ V takýchto podmienkach rastie význam odborníkov čiže novinárov a komentátorov. Koľkí z nich však nehrajú iba na jednu bránu alebo aspoň priznajú dres, ktorý si práve obliekajú? 

My starší sme ťažko niesli monopol na informácie a komentáre, ktorý v minulom režime (pred rokom 1989) mala len jedna skupina ľudí. Táto mocenská skupina v mene komunistickej ideológie bedlivo vyberala a strážila názory, ktoré sa môžu dostať na verejnosť. Prístup k poznatkom a informáciám bol veľmi zúžený, a to zvlášť v humanistických vedách, vo filozofii, politológii, teológii... V súčasnej spoločnosti vďaka technologickému vývoju nie je možné zabezpečiť monopol na informácie jedným byrokratickým opatrením. Okrem toho v súčasnosti nemá kontrolu nad informáciami iba samotná vládna moc, volené orgány niektorého štátu, ale omnoho viac veľkí vlastníci mediálnych impérií a finančných zdrojov, ktorí sú nevolení a verejnosti neznámi. V takomto prostredí aj napriek voľnému prístupu k informáciám, komentárom a literatúre v rôznych jazykoch sa mnohí ľudia stávajú zmätenejšími, nie vzdelanejšími. Najvyhľadávanejšie mediálne informácie sú napokon krátke obrazy a skratky, nie texty, ktoré si žiadajú čas a námahu na porozumenie.

Na základe týchto okolností sa nám formujú spoločnosti, ktorých občania vidia riešenia svojich problémov a očakávaní veľmi zjednodušene. Neskúmajú pozadie udalostí, nepýtajú sa na ich príčiny, ale dajú sa nachytať na to najjednoduchšie videnie sveta. Môže to byť prekvapujúce, ale aj v postmodernej spoločnosti fungujú predsudky ako na malej dedine, kde sa ľudia delili na tých z horného a tých z dolného konca. Akoby pri nejakom probléme bolo dôležité iba poraziť tú druhú stranu. Kto sa dnes pýta na predpoklady či podmienky fungovania demokracie, na zdroje, z ktorých sa rozvíja súdržná spoločnosť, či na spôsob tvorby toho, čo si predstavujeme ako spoločnosť spravodlivú? Atmosféra medzi skupinami, ktoré sú práve pri moci, a tými, čo sú v opozícii, pripomína skôr vojnový stav ako súťaž o lepší program pre spoločnosť. Jednotliví aktéri neprichádzajú s návrhmi na riešenie, ale temer výlučne s obvineniami. Inkvizičné moralizovanie neskončilo s koncom stredoveku. Spoločnosť je čoraz rozdelenejšia, nespokojnejšia, prepadá sa do nedôvery.

V ostatných dňoch časť verejnosti na Slovenska komentuje slová trnavského arcibiskupa, ktoré vyslovil v nedeľu 10. 3. 2019 na margo blízkych prezidentských volieb. Vôbec nejde o to, že predstavitelia cirkvi nemajú právo vyjadrovať sa k politike. Majú, veď všetci sme súčasťou aj politiky a malo by nám záležať, ako je utváraná. Dôležité je však zohľadniť aj to, kde je na komentovanie politiky a jej aktérov primerané miesto. Reč arcibiskupa Jána Oroscha považujem za úprimnú, ale súčasne za veľmi nešťastnú. Ukazuje jednu možnú vyhranenú pozíciu (mentálnu, ideovú, politickú či morálnu), do ktorej sme sa uväznili vo svojich hlavách i v celej spoločnosti. Rozumiem, čoho sa naši biskupi a časť členov cirkvi (nielen katolíckej) obávajú. Svoje obavy však zjavne nedokážu odborne podložiť a neprejavujú ani snahu pochopiť pozície a motivácie iných ľudí. Navyše si nedokážu odhadnúť, že spôsobom, ktorý si zvolili, viac ľudí odplašia, ako získajú.

Schopnosť kriticky vidieť seba a svoje ideologické a morálne pozície však nevidieť ani v ďalších skupinách našej spoločnosti. Zlo, hlúposť a záujem o veľké peniaze vidí každý len na druhej strane. Vlastná propaganda, vlastní sponzori a oligarchovia sú v poriadku. Preto nestačí túžiť po zmene, treba si aj sformulovať, čo tá zmena môže a má byť. Vymeniť Donalda za Hillary v Amerike alebo u nás (mená si dosaďme sami) nie je zmena, ktorú potrebujeme.

Preto sa potrebujeme intenzívne zaoberať možnosťami i ohrozeniami demokratickej spoločnosti, jej šancami a prekážkami. Definitívne riešenia asi nejestvujú. Snaha o porozumenie sebe a svetu je však určite jednou z tých najlepších ciest, ako sa zorientovať, upokojiť a azda aj niečo zmysluplné urobiť.