Médiá, realita a demokracia

Teoretici komunikácie, ako napríklad Jürgen Habermas, si boli vedomí nekompatibility rôznych režimov pravdy a poznania. Preto hľadali ideálny predpoklad pre diskurz. Podhubím viery v otvorenú spoločnosť bolo oddelenie verejnej sféry od oblasti súkromnej, ktorá pôvodne nemala byť predmetom diskusie vo verejnom priestore. Diskusia vyžadovala od zúčastnených úctu, dôveru a argumentáciu v danom jazyku. Ukazuje sa však, že išlo o príliš ideálny model.

Nástupom rozhlasu, televízie a internetu sa nielen zrýchlilo prepojenie ľudí, ale s rastúcim počtom médií prevládla snaha upútať pozornosť na seba. Pre svoju existenciu, rozvoj a vývoj totiž vyžadujú finančné krytie. Technológie, podobne ako viaceré oblasti života, sú limitované investíciami. Trh a peniaze sa postupne stávajú tvorcami zdrojov i určujúcim faktorom rozvoja nielen v médiách. Stali sa novými limitami i verejného diskurzu. Sledovanosť sa stala meradlom úspešnosti média tak, ako počet študentov má byť meradlom dobrej školy. Obsah a pravda zostali v úzadí. Peniaze, podobne ako diskusia, sa stali nekontrolovateľne tečúce v otvorenom systéme. Pokusy regulácie v mene obsahu a pravdy sú prekročením hraníc štátu čoraz viac neúčinné. Hlavne, ak sú všetci relevantní členovia spoločnosti vystavení mechanizmu úspešnosti, ktorú reprezentuje majetok. Rýchlosť a množstvo informácií prešli postupným naberaním nových obsahov a vetvením tokov do tečúcej riavy, ktorú nie sme schopní nielen absorbovať, ale ani sledovať. Svet sa nám v množstve zredukoval do nevyhnutného, často počutého či videného obrazu. Poznanie je čoraz viac odkázané na sprostredkovanie, ktoré nevychádza zo žitých spoločenstiev či zo vzájomnej dôvery. Martin Heidegger tvrdí, že sme svet zredukovali na obraz a spredmetnili sme ho. Pristupujeme k nemu vlastnícky, manipulačne, individuálne. Výsledok je čoraz zrejmejší. Kritický stav ekológie i vzťahov v spoločnosti. Prehĺbila sa idea úspešnosti, presadenia sa na úkor iných a trhový mechanizmus, ktorého funkčnosť a dynamika stoja na individualizme, hromadení a vlastníctve. Svet sa zmenil v našej mysli na tečúci tok individuálnych obrazov a vízií, z ktorých si vyberáme, a priestor v ktorom žijeme, pripomína hraciu platformu, kde si každý vyberá či vydobyje čo najlepšie pozície.

Podobenstvo o jaskyni

Skúsme si v skrátenej forme pripomenúť Platónovo podobenstvo o jaskyni zo siedmej knihy jeho diela Štát: Predstav si ľudí v podzemnom príbytku podobnom jaskyni, ktorá má k svetlu otvorený dlhý vchod pozdĺž celej jaskyne. V tejto jaskyni žijú ľudia od detstva spútaní na nohách a šijach, takže ostávajú stále na tom istom mieste a vidia iba rovno pred seba, pretože putá im bránia otáčať hlavou. Vysoko a ďaleko vzadu za nimi horí oheň; uprostred medzi ohňom a spútanými väzňami vedie hore cesta, pozdĺž ktorej je postavený múrik na spôsob zábradlia, aké mávajú pred sebou kaukliari a nad ktorými robia svoje kúsky... Myslíš, že by takíto väzni mohli vidieť zo seba samých a zo svojich druhov niečo iné ako tiene vrhané ohňom na náprotivnú stenu jaskyne? (Platón: Štát. Bratislava: Kalligram 2006, s. 275)

Dovolil som si toto Platónovo podobenstvo pretlmočiť do dnešnej doby:

Predstav si ľudí, ktorí svoj zrak majú neustále upriamený na obrazovky mobilov, tabletov a televízorov, ktorí sú stále pripútaní na pripojenie, na internetové siete a v ušiach majú slúchadlá, aby najintenzívnejšie počúvali zvuky z éteru a neboli rušení realitou okolia. V tomto upriamení na sprostredkované informácie sú vedení odmalička a ich zrak je nasmerovaný jediným správnym smerom. Tam sa každú sekundu vrhajú nové a nové tiene podnetov tak, aby ani na chvíľu nikto nemal dôvod zdvihnúť zrak od monitorov. Spokojní so zdanlivou pestrosťou a výberom, unavení množstvom a frustrovaní tým, čo nestihli vidieť, stupňujú intenzitu a frekvenciu akumulovaných obrazov. Ak aj zdvihnú zrak, tak to, čo uzrú, zaradia do príbehov videných v monitoroch, čím bez dlhšieho premýšľania môžu triediť dobré i zlé. Myslíš, že by takíto dobrovoľní väzni mohli vidieť zo seba samých a zo svojich druhov niečo iné než tiene vrhané kaukliarmi na monitor? Môže si takto rokmi formovaný človek postaviť otázku, či je svet mimo videného v monitoroch reálny? Predvádza sa nám naozaj divadlo, ktoré z tieňov sveta prinášajú nosiči informácií ako lovci, ktorí si vyberajú tú, čo im prinesie slávu?

Zámerne, na ukážku toho, čomu sme vystavení dnes a v snahe zvýrazniť protirečivosť, vyberiem niektoré tiene z oproti stojacich stien jaskýň, ktorých sme boli svedkami v minulých dňoch.

Stena prvá: Prezident Francúzska Emmanuel Macron považuje fotografie a video za jasný dôkaz, dôvod i ospravedlnenie bombardovania Sýrie.

Stena druhá: Korešpondent televízneho kanála Rossia-24 Evgenij Poddubnyj po rozhovoroch v nemocnici tvrdí, že chlapec bol donútený k tomu, aby sa objavil na videu. Dieťa a rodič z videa pre iné médiá povedali, že ich neznámi ľudia presviedčali o chemickom útoku a tom, aby išli do nemocnice a za jedlo boli ochotní nechať sa natočiť.

Vrhač tieňa: Česká verejnoprávna televízia uverejní pri informácii o bombardovaní Sýrie vojskami USA, Francúzska a Veľkej Británie zábery z bombardovania na Ukrajine. Vzhľadom na chýbajúce zábery upravilo spravodajstvo ČT obrazovú realitu. Na ilustráciu bombardovania odvysielali nočné zábery z mesta Luhansk v Donbase, ktoré nemá s Damaskom nič spoločné. 

Vedomie o protichodných až mätúcich videniach je nielen dôležité, ono zároveň vedie k poznaniu, že napriek vlastnému presvedčeniu o pravde a o zdrojoch nie je dobré automaticky ukazovať prstom na iného ako na klamára. Tiene vyvolávajú otázky.

Ako je to? Ako a kto tvorí tiene? Sú relevantné pre konanie? Aké boli napríklad dôvody pre bombardovanie? Video a dlho udržiavaný obraz nepriateľa? Veľmi krehký dôkaz. Video i nepriateľa vie dnes vyrobiť i zavesiť na internet zručnejšie dieťa. Sú takéto otázky a uprednostnenie premýšľania pred rýchlou rekciou relevantné alebo konšpiračné? Odzneli vo verejných diskusiách skôr, ako sa konalo? Či stačí uspokojenie, že v najťažších chvíľach sa  nepochybuje o spojencoch a ich zdrojoch? Nejde totiž o prvú skúsenosť z omylov videného, a preto je určitá skepsa namieste. Poznáme, ako dopadla teória o chemických zbraniach v Iraku. Koľko podobných obrazov a tieňov nás denne zaplaví?

Čo je teda realita?

Niklas Luhmann vo svojej knihe Realita masmédií píše: Ich skutočná realita spočíva v ich vlastných operáciách (Luhmann, N.: Realita masmédií. Praha: Academia 2014, s. 12). V procesoch prípravy, uhle pohľadu, výbere, technologických možnostiach tlače, vysielania a ich sledovania. Čoraz viac sa hľadá téma, ktorá zaujme a udrží pozorovateľa čo najdlhšie. Ich existencia je vystavaná na pozorovaní pozorovania médií. Ako hovorí Luhmann, ide o zdvojenie pozorovania. Médiá sú pozorujúce médiá (a prirodzene vyberajú podľa svojho uhlu pohľadu to, čo budú pozorovať tak, aby mali čo najviac pozorovateľov) a druhá rovina pozorovania sme my, ktorí ich čítame a pozeráme. Z hľadiska transformácie skutočnosti dochádza k viacerým redukciám reality. Prvá je daná viacnásobnou redukciou média (technologická, názorová, časová, fragmentárna i strihová redukcia) a ďalšia výrazná transformácia prebieha dešifrovaním obrazu či článku prijímateľa do jeho videnia sveta.

Aj z tohto pohľadu Niklas Luhmann tvrdí, že masmédiá nemôžu jednoducho seba považovať za pravdu (s. 14). Musia rozlišovať medzi seba-referenciou a referenciou druhého. Plynie z toho aj ďalší dôsledok. Pri hľadaní pravdy nemožno tvrdiť, že to, čo všetci videli v televízii alebo na videu, je pravda. Tak ako, žiaľ, argumentoval francúzsky prezident na ospravedlnenie bombardovania v Sýrii. Poznanie prostredníctvom masmédií je treba vnímať ako konštrukciu, ktorú treba vystaviť mysleniu i otázkam. Svet a život, ani dianie v ňom, nemožno zhrnúť do obrazu ani slova. Obraz a slová používame na sprostredkovanie nášho videnia, myslenia a skúsenosti, ktoré sú skôr snahou o prijatie nás a príležitosťou pre vstup iných pohľadov a skúseností, ktoré umožňujú na jednej strane potvrdenie vlastnej identity a na strane druhej vedomie určitého spoločenstva a celku. Práve rôznosť pohľadov a skúseností potvrdzujú identitu. Realita je indikátorom pre úspešné overovanie konzistencie v systéme“ (s. 16).

Na tomto mieste je zaujímavý ešte jeden Luhmannov postreh. Hovorí, že masmédiá tvoria transcendentálnu ilúziu (s. 13). V dobe, keď sme duchovné, nadčasové a nepredmetné vytlačili z obzoru, ktorý by mal mať dosah na náš život, úlohu zdanlivého prepájania s výrazne imaginárnymi prvkami – prekročenie času a priestoru, vyvolávanie emócií bez námahy a úsilia – prevzali na seba médiá. Stali sa populárne, lebo vzbudzujú pocit, že sme pri živote i jeho presahu, ale i frustráciu, pretože nedokážeme držať s nimi krok a vyvolané emócie sa neopierajú o reálne zažité skúsenosti s ľuďmi. A sú bez preverenia časom.    

Keďže médiá sú technologicky limitovanou štruktúrou s prirodzenou tendenciou sebazáchovy, sústreďujú svoj výber do atribútov rýchlosti a sledovanosti, čím pripomínajú štruktúru inštitúcií, ktoré robia všetko preto, aby zachovali samy seba.

Rýchlosť a nástup internetu menia paradigmu komunikácie na zvyšujúci podiel  sebaprezentácií, množstva a emócií nad súvislosťami i obsahom. V množstve začína prevládať čoraz agresívnejší princíp presadenia sa na úkor iného a konfrontácie s realitou. Do masmediálneho priestoru to prináša dôležitosť PR agentúr s úlohou zaujať a udržať pozornosť. Pravda sa redukuje na reklamný slogan, dôrazné vystúpenie či extrém. Už nejde o premýšľanie, ustupuje i presviedčanie, nastúpila jednoznačnosť, vulgárnosť a diskreditácia iných.

PR agentúry nahrádzajú pôvodný rešerš v správach, ktorého úlohou bolo posudzovať informácie z viacerých strán a zdrojov, nie iba z pohľadu pre a proti. Z reality vieme, že v spore dvoch strán nemusí byť pravda ani na jednej z nich. Pre relevantnú informáciu, ktorá chce odkryť kontext, tak v mnohých prípadoch nestačí ani vyjadrenie obidvoch strán. Príkladom pre chýbajúcu rešerš je hromadenie tlačových konferencií, kde médiá namiesto overenia faktov zverejňujú PR výstupy politikov, čím zamorujú priestor často prázdnymi domnienkami či účelovo vytvorenými schémami za účelom diskreditácie druhej strany. Prirodzene, médiám vyhovuje rýchlo dostupný materiál a jeho použitie bez preverenia legitimujú otvoreným priestorom pre názor.

No hlavne vo verejnoprávnom médiu má byť každý názor vystavený hodnoteniu relevantnosti, konfrontácii s realitou a ak to nie je možné, minimálne ďalším dotknutým stranám. Nie formou reakcie ex post, zverejnením informácií a následným hľadaním reakcií. Tento postup by mal predchádzať zverejneniu. Žiaľ, aj tu sa v mediálnom prostredí namiesto vytvorenia priestoru pre relevantnú diskusiu akceptujú kvôli rýchlosti, jednoduchosti, emóciám a pozerateľnosti invektívy a presadzovanie fráz bez vzájomného počúvania argumentov. Verejný priestor sa tak zúžil na súboj tých, ktorí sú pre, a tých, ktorí sú proti. Nehovoriac o tom, ak moderátor stojí na jednej či druhej strane. Pôvodný zámer vytvorenia verejnosti, kde sa mali konfrontovať nápady a návrhy pre zlepšenie života v jednotlivých jeho oblastiach, sa zredukoval do reakcií proti sebe stojacich táborov. Diskusie sa zmenili na sebaprezentácie a súboje, bez dôvery a vzájomného počúvania. Cieľom je získať diváka, hoc aj za pomoci zosmiešnenia či zneváženia druhej strany.

Majú ešte verejné médiá zmysel?

Trh v žiadnom prípade nevyrieši právo na prístup k informáciám. Trh funguje na princípoch, čo sa oplatí a čo sa zaplatí. Vidieť je víťazov. Verejnoprávny prístup k informáciám má zabezpečiť priestor, ktorý bráni ovplyvňovaniu a skresľovaniu výberu dostupných informácií nevyhnutných pre život spoločenstva mocou politickou, ideologickou či finančnou.

Zároveň ide o zachovanie priestoru informácií, ktorý nie je znevažovaný či vyprázdňovaný zábavou, reklamou alebo individuálnymi a skupinovými snahami presadiť sa na úkor ostatných.

Verejné je totiž to, čo patrí všetkým, k čomu majú prístup, kde sa prejavujú všetky najdôležitejšie skutky a činy udržujúce spoločenstvo ľudí. Z tohto pohľadu neobstojí ani cenzúra zdrojov, ktoré systém moci bez diskusie nazval konšpiračným či protispoločenským. O protispoločenskom či konšpiračnom nemôže rozhodnúť politická moc, majitelia či zamestnanci média, ale reálna konfrontácia s faktami. Tá však nenastane, ak druhú stranu nepripustíme v rovnakom rozsahu k slovu. V tomto kontexte si spomeňme na jeden nebezpečný argument, že o bombardovaní spojencov či vyhostení veľvyslancov sa nemalo diskutovať. Treba stáť na tej strane, ktorej sme súčasťou. Paradoxne tak médium, ktoré v iných prípadoch stavia moc pred otázky a tlačí ho k zodpovednosti, nekladie otázky inej moci o relevantnosti jej zásahu.

Verejné nepatrí nikomu a vôbec nie tým, ktorí majú tento priestor udržiavať. Teda ani samotným redaktorom. Tí dokonca musia mať najväčší odstup od jednotlivých hľadísk a emócií a predovšetkým od presadzovania vlastného názoru či preferencií. Nemôžu zaberať priestor tým, ktorí sú nevyhnutní vo verejnom priestore. Tým, čo z odstupu a bez emócií ponúkajú rôznosť pohľadov na dianie v spoločnosti. V tomto kontexte sa ukazuje, že napríklad v prípade smrti novinára nebolo najšťastnejšie z pohľadu kolegov vo verejnoprávnych médiách, že využívali verejný priestor na dlhodobé vyjadrovanie svojich opodstatnených emócií. Tie boli v prvých dňoch pochopiteľné i akceptovateľné. No čo najskôr je potrebné vo verejnom priestore potlačiť emócie v prospech informácií, ktoré sú zvažované z viacerých uhlov pohľadu. To neznamená zabudnúť, ale naopak, pripomínať v konkrétnom kontexte, nie mimo neho. Inak sa stráca váha symbolu i jeho odkazu. Odlíšiť individuálny, aj najlepšie mienený aktivizmus od služby verejnosti nebýva ľahké, avšak pre zdravé fungovanie spoločnosti je to nevyhnutné.

Z hľadiska verejnoprávnosti médií, keďže sú financované z verejných zdrojov, je jasne zadefinovaný aj účel poskytovať komplexné informácie bez zaujatosti, preferovania jednej strany, bez vlastných emócií či navádzania na konanie proti iným stranám či mysleniu.

Demokracia a upevňovanie jej väzieb

V tomto kontexte si dovolím jednu odbočku. Médiá sú často definované ako strážcovia demokracie. Táto idea sa v rýchlej dobe a množstve informácií vyselektovala do výslednice, ktorá automaticky kritizuje každú vládu a nepoužíva rovnaký meter pre seba a pre iných. Dôvod spočíva v tom, že moc môže byť zneužitá. No moc zneužitia má i samotné médium. Hrozí, že z účelového informovania o politike sa stane politika sama. Cielené slovo sa v prelomových dobách stáva činom, aktivizuje ľudí, čím sa stáva politickým aktom.

Na strane druhej treba pripomenúť, že moc je pre vedenie štátu nevyhnutná, a preto sa demokraticky deleguje vo voľbách. Tu platí, že úlohou médií je udržovať a akceptovať tento legitímny postup i stav, napriek súhlasu či nesúhlasu s výsledkom volieb. Vytýkať iba politikom, že im chýba zodpovednosť za celok spoločenstva a prehlbovať túto skepsu výberom iba negatívnych informácií, je rovnako deštruktívne ako politici bez zodpovednosti. Novinári žijúci v demokracii, by nemali byť šíriteľmi nenávisti a revolúcií, ktoré nerešpektujú princíp volieb a rozdelenia moci, inak strácajú legitimitu vystupovať vo verejnom priestore ako tí, ktorí strážia demokratické princípy.

Ak médiá dlhodobo hľadajú iba problémy a kauzy a nevyvažujú rovnakou mierou verejný priestor pozitívnymi informáciami, ktoré sú dôležité pre upevňovanie väzieb spoločenstva, stávajú sa práve médiá tými, ktoré deštruujú demokraciu a spoluvytvárajú realitu permanentnej nedôvery, ktorú postupne začneme nazývať pravdou. Dlhoročným vyhrocovaním napätia medzi vládami a opozíciami sa pôvodná idea demokracie, kde rôzne strany zastupujúce občanov hľadajú pre občana najlepší konsenzus, zmenila na permanentný súboj pripomínajúci skôr boxerský ring než agoru.

Demokracia však potrebuje aj upevňovacie väzby, súdržnosť a udržovanie podhubia pre pokračovanie života v spoločnosti. To je jedna z úloh verejnoprávnych médií, ktoré, žiaľ, v súboji a porovnávaní so súkromnými médiami zanedbávame. Upriamenie sa na individuálne ciele, na množstvo divákov, na zlyhania, extrém a podkopávanie prirodzených autorít nie je úlohou verejnoprávnych médií.

Vyrábanie aktualít, ktoré redukujú prezentované dianie len na prítomnosť, vytláča starosť o kontinuitu, kontext a budúcnosť, čím sa znižuje prah zodpovednosti vo verejnom priestore. Rýchlosť a konkurencia aktualít nedovoľujú vo svojej podstate riešiť širšie súvislosti, pretože ich čas je vymedzený a ihneď sú nahrádzané ďalšími aktualitami. Život myslenia sa tak uzatvára iba do impulzov, ktoré zvyšujú emócie a pocit nestíhania. Frustrácia sa stáva sprievodným javom, ktorý prehlbuje čoraz individuálnejší prístup na úkor spoločného.    

Ak tvrdíme, že sa zvyšuje počet návštevníkov tzv. konšpiračných stránok, tak potvrdzujeme, že sme vo verejnom priestore necitlivo až totalitne vytesnili niektoré informácie či témy, ktoré nespadali do nášho videnia sveta. To, čo bolo takto vytesnené, hľadajú ľudia impulzívne inde. Spreneverili sme sa tak verejnému, ktoré by nemalo bez jasného, viacstranne oddiskutovaného a zrozumiteľného vymedzenia neakceptovateľného vytvárať cenzúru. Práve verejné je totiž priestorom pre argumentáciu a odkrývanie toho, čo je alebo nie je relevantné, čo je alebo nie je konšpirácia, čo korešponduje alebo nekorešponduje so skúsenosťou. Rozhodne to nemôže byť iba názor politikov, novinárov či mocenských štruktúr.

Ak máme obavu z neukotveného toku dojmov, musíme dokázať udržiavať priestor pre komunikáciu argumentov, kam treba pripustiť všetkých, ktorí chcú naozaj hľadať relevantný prístup k realite. Vyžaduje si to však trpezlivosť a ochotu počúvať iné názory, vrátane tých, s ktorými nesúhlasíme.

Aby mala reč zmysel, musí byť dodržaný predpoklad, že je niekto medzi nami, komu dôverujeme. Reč a komunikácia sú totiž vystavané na dôvere a dohode, že budeme používať spoločný jazyk na dorozumenie. Je takto nastavené prostredie v médiách? Ide vo verejnom médiu o prehlbovanie dôvery voči všetkým občanom bez rozdielu? Alebo iba o presviedčanie, že tí, ktorí majú iný názor, sa mýlia? Je úlohou médií presviedčať, bojovať či ponúkať informáciu?

Technika ani médiá však nie sú našimi nepriateľmi. Pomáhajú nám podobne ako dopravné prostriedky. Za predpokladu, že rozumieme ich úlohe a dokážeme ich používať. Pri verejnej doprave dodržiavame cestovný poriadok, ktorý je záväzný pre šoféra i toho, kto sa chce viesť. Pri osobnej doprave sú záväzné dopravné predpisy. Pri médiách musíme taktiež porozumieť najskôr ich limitom. Prinášajú zredukované, upravené množstvo sformátovaných podnetov, pričom nám umožňujú prepájať sa s ostatnými. Ich rýchlosť spôsobuje, že zväčša nedokážeme v tomto tempe rozlišovať a premýšľať kontinuálne. Nad množstvom sa však nemusíme až tak znepokojovať. Ani všetky dopravné prostriedky nevyužívame, ale si z nich vyberáme, pričom verejná doprava by mala byť dostupná stále. Ak neprijmeme rôznosť a to, že nedokážeme všetko spracovať, ľahko podľahneme rezignácii či nutkavej túžbe stotožniť sa s videným, ktoré sa približuje našim pocitom. Takáto situácia môže byť nebezpečná. Kvôli nástupu jednostranného totalitného videnia, ktoré v rýchlosti nedokážeme rozoznávať. Preto by sme nemali podľahnúť rýchlosti a videnému bez jeho konfrontácie s realitou v otvorenej diskusii. Neustále napätie medzi videným, slovom a realitou by malo prevládať nad každým jednoznačným tvrdením.